Vlčanov štátny tajomník Mičovský si nesprávne vybral ľudí aj priority

„Poľnohospodári, malí či veľkí, potrebujú od rezortného ministerstva predvídateľnú politiku," hovorí v rozhovore pre Postoj Milan Kyseľ zo Spolku farmárov Slovenska, ktorý istý čas pôsobil aj ako poradca ministra Mičovského. V stredu ho vláda schválila ako nového štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva. (Rozhovor sme robili v čase, keď táto informácie ešte nebola známa.)

Agrorezort podľa neho potrebuje rozumnú diskusiu o rôznych typoch podpory hospodárenia a budovania potravinovej sebestačnosti. Farmárom v horách sú nanič dotácie na obilniny a veľkým podnikom na rovinách nepomôže podpora pasienkov. Plošné dotácie bez prihliadnutia na regionálne rozdiely by sa preto mali stať minulosťou.

Prečo ste vlani v septembri skončili ako poradca ministra Mičovského? 

Celý sektor bol z pôsobenia Jána Mičovského najskôr v rozpakoch, neskôr vládla nedôvera a na konci už odpor. Svoje dôvody som už mediálne prezentoval. Smer, ktorým sa vybral minister Mičovský, bol niečo, s čím som sa nedokázal stotožniť. Snažili sme sa meniť veci, navrhovať opatrenia, ale skutočné konanie vedenia rezortu bolo v úplnom rozpore s tým, čo sme navrhovali.

Vnímali ste vplyv nejakých ľudí priamo na ministra, ktorí by trebárs brzdili niektoré rozhodnutia? Ak áno, z akých kruhov?

Ako vtedajší poradca ministra Mičovského nemôžem potvrdiť, že by som bol priamym svedkom vplyvu. Na druhej strane neverím na náhodu. Také množstvo náhlych zmien v postojoch nie je objektívne možné pripísať náhode.

Akú má nový minister povesť medzi farmármi?

Som toho názoru, že ľudia, ktorí s ním prišli do styku, oceňujú jeho priamosť, otvorenosť a tvrdú logiku. Som presvedčený, že si dôveru získa.

Profesne je to bankár, nebojíte sa, že z tohto pohľadu môže prevážiť zase čistý pragmatizmus ekonomickej efektivity pri rozhodovaní - teda ako opačný extrém oproti Mičovskému, ktorý mal plno ideí, ale tak trochu „mimo reality“?

Nie, nebojím. Rezort pôdohospodárstva je v prvom rade hospodársky rezort a nepotrebuje rozprávky. Vždy to musí byť rovnica efektívneho vynaloženia financií. Či už sa jedná o investície do produkčnej sféry alebo do sociálnej, spoločenskej alebo krajinotvornej. Zbytočne „nalejete“ aj 10 miliónov eur do niečoho, čoho efektivitu nedokážete nielen zmerať, ale ani preukázať.

Na ministra čaká riešenie dočasnej akreditácie Poľnohospodárskej platobnej agentúry, vypracovanie Intervenčnej stratégie Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, upratovanie na Slovenskom pozemkovom fonde. Z hľadiska reálneho riešenie nemá asi zmysel sa vracať do minulosti, ale prečo sa tieto záležitosti podľa vás za Mičovského nedoriešili?

Minister Mičovský si jednoducho nesprávne vybral nielen ľudí okolo seba, ale aj vlastné priority. Manažérske rozhodnutia sú priamo úmerné kvalite podkladov, ktoré dostával a celý poradný zbor rýchlo pochopil, že ich z najbližšieho okolia dostáva nesprávne a účelovo skreslené. Minister Mičovský nemal manažérsku skúsenosť, nesprávne určil priority a jeho rozhodnutia vychádzali z nepresne zisteného stavu.

Čo presne z tých najhorúcejších výziev zasahuje priamo malých farmárov?

Kľúčová otázka bude výsledná podoba dokumentu intervenčnej stratégie 2023-2027. Až to ukáže, ako vážne to rezort myslí s podporami a koho podporí. Druhá vec je akreditácia Poľnohospodárskej platobnej agentúry. Ak ju stratíme, čaká nás ozaj ťažké obdobie.

Viete nejako priblížiť vaše predstavy, čo konkrétne by z hľadiska malých fariem malo byť v intervenčnej stratégii?

Jednoznačne popísať, čo vlastne štát od vidieka chce. Následne rozdeliť, čo je efektívnejšie, ak to zabezpečia malí a rodinní farmári, a čo a v akom rozsahu je efektívnejšie prostredníctvom väčších celkov. Aj malí sa musia vedieť spájať, spolu musia vedieť nakupovať, obstarávať, využívať odbytové kanály.

Viete si predstaviť dohodu so Slovenskou poľnohospodárskou a potravinárskou komorou? Máte nejaké spoločné body, na ktorých by ste sa spojili, nejaký základný spoločný záujem? Lebo sa zdá, že problémom nebola len nekompetentnosť ministra Mičovského, ale aj rozdrobenosť sektora.

My sme úplne iná platforma. Hájime záujmy našich členov a na to, ako má vyzerať vidiek, máme odlišný názor. Na druhej strane si plne uvedomujeme, že v odborných otázkach sa diskutuje a hľadajú sa riešenia. Rozdrobenosť je spojená s tým, že sa k vidieku nepristupuje podľa regionálnych možností, ale vždy ako k jednoliatemu celku, a to tak nie je. Iné potreby má žitný ostrov, iné sever Slovenska. Pokiaľ neuznáme regionálne rozdiely aj v strategických dokumentoch, bude snaha o zjednotenie stavovských organizácií zbytočná.

Ale aj SPPK má svoje regionálne komory, ktoré by mali reflektovať potreby regiónu, v ktorom pôsobia. Viete si teda predstaviť spoluprácu na tejto „nižšej“ úrovni?

Spolupráca je možná všade tam, kde sú spoločné ciele a záujmy. Ak by však regionálne komory fungovali tak, ako by sme si možno aj my vedeli predstaviť, v prospech regiónov a napĺňania ich potrieb a cieľov, nebol by ani Spolok farmárov Slovenska a ani ostatné menšie organizácie a zoskupenia by nevznikli. Na strane druhej vieme o tom, že istá forma spolupráce na „nižšej“ úrovni už existuje, pretože tam, kde vládne zdravý sedliacky rozum, sa cesta vzájomnej pomoci a spolupráce vždy nájde.

Z laického pohľadu sú v debate o fungovaní poľnohospodárstva dva základné prístupy. Veľké podniky a malí farmári. Na jednej strane tu stojí argument ekonomickej efektivity veľkých fariem, ktoré produkujú aj kvantitu, no s rizikami erózie, umelými hnojivami, pesticídmi, na druhej strane krajinotvorba či ekologickejšie hospodárenie tých malých, ktorých produkcia však nerieši potravinovú sebestačnosť. Vy ako doterajší zástupca malých farmárov rozumiete argumentom tých veľkých a vnímate vlastné limity?

Limit máte tam, kde si ho nastavíte. Efektivita celého vidieka je postavená na diverzifikácii rizika. Jediná cesta je nájsť správny pomer medzi tým, čo z pôdy chceme zobrať, a tým, čo do vidieka chceme investovať a ako v skutočnosti chceme, aby vidiek vyzeral. Vidiek nemá len produkčnú funkciu, ale aj sociálnu, krajinotvornú, environmentálnu a spoločenskú. Na to nesmieme zabúdať.

Prečo je dobré udržiavať kultúru malých hospodárstiev?

Diverzifikácia. To je správne slovo. Znížiť tlak na drancovanie a degradáciu pôdy, zamerať sa na rovnováhu medzi ekonomickou efektivitou a udržateľnosťou. Pôda je klenot, o ktorý sa musíme starať, a nie je naša, naši predkovia nám ju len prepožičali, kým ju neodovzdáme našim deťom. Malé a rodinné farmy sú kľúčové a nenahraditeľné.

Čo konkrétne však potrebujú, aby prežili, ak nemajú len produkčnú funkciu? Investície do tých ostatných, ktoré spomínate, sa totiž prejavia až po dlhšom čase, ako je klasická vegetačná sezóna.

Presne to je problém, že tu bola dlhodobo snaha zamerať sa len na quick wins, teda rýchly zisk alebo rýchly výnos. Všetky funkcie rezortu musia byť prepojené a navzájom sa podporovať.

Každé rozhodnutie v jednej funkcii nesmie negovať vývoj v tej ďalšej. Nemôžete predsa bezhlavo podporiť nadužívanie anorganického hnojiva, ktoré síce prinesie zvýšenú efektivitu produkčnej časti, ale na konci dňa odstraňovanie dôsledkov bude dlhodobo stáť podstatne viac ako dosiahnutý krátkodobý zisk.

Minister Mičovský sa rád chválil tým, ako pomáha a podporuje práve malých farmárov. Zlepšilo sa niečo aj v skutočnosti alebo to boli len marketingové deklarácie?

Okrem deklarácií nedokážem nájsť jediný skutočný akt, zákon, aktivitu, ktorá by rodinným farmárom v skutočnosti pomohla.

Čo konkrétne by malo ministerstvo urobiť, aby malých farmárov skutočne podporilo? Spolufinancovanie, nájmy od Slovenského pozemkového fondu, produkčno-odbytové družstvá...?

Musíme si počkať na dva dokumenty. Koncepciu rozvoja rezortu do roku 2030 a intervenčnú stratégiu. Ak sa totiž deklarácie nepretavia do skutočných, merateľných cieľov, budeme opäť v rovine želaní a vyhlásení. Podpora musí byť systematická, previazaná a musí dávať ekonomickú logiku. Aj malý, aj veľký farmár nebude doplácať na svoju činnosť, ale musí za svoje činy niesť aj zodpovednosť. Efektivita a zodpovednosť. To je kľúč.

Ak má niesť za svoju činnosť zodpovednosť, čo konkrétne si máme pod tým predstaviť? Ekonomickú zodpovednosť či trestnoprávnu?

Tu sa dostávame k zásadnému rozdielu chápania činnosti manažérov a skutočných sedliakov. Keď vnímate prácu na poliach len ako hospodársku činnosť, viete si ustrážiť zodpovednosť aj ekonomickú, aj trestnoprávnu.

Sedliak má ešte o niečo viac, a to je silný vnútorný cit pozerať sa na svet okolo seba nielen cez čísla a paragrafy, ale v prvom rade na to, aký dosah bude mať jeho konanie na rodinu, dedinu, krajinu, živú aj neživú prírodu a na ďalšie pokolenia. A to sa dá naučiť len od vlastných predkov v prostredí rodinného zázemia generačným odovzdaním skúseností a životom v láske k všetkému, čo nám bolo zverené.

Vy ste z obce Pliešovce, skúste opísať na svojom príklade alebo príklade iného farmára, či už s rastlinnou alebo živočíšnou výrobou, ovocinára a podobne, ako konkrétne by mala tá podpora vyzerať.

Ja žijem a podnikám v regióne, ktorý je svojský a má svoje špecifiká. Mne nepomôže podpora na obilniny, lebo ich jednoducho nedopestujem a ak áno, málo a neefektívne. Naopak, môj región je typický pre pasienkový chov, kopce umožňujú efektívne vodozádržné opatrenia podporené rybným hospodárstvom. Presne takto treba pristupovať k jednotlivým regiónom a typom podpory.

Iba cielená podpora do špecifík regiónov nám prinesie aj efektivitu, aj ziskovosť, aj plné využitie prirodzeného potenciálu krajiny. My by sme už mali prestať pretvárať krajinu na náš obraz, ale využívať prirodzené možnosti a tie plne rozvinúť. Ak to dokážeme takto, bude nás to stáť menej peňazí, úsilia a ostane nám aj čas naozaj spokojne žiť na krásnom vidieku.