Daňovo-odvodová reforma Ak dáme na dieťa aspoň 100 eur mesačne, komu by sme museli zobrať?

Dane, odvody, dôchodky, sociálne dávky – to všetko sú platby do alebo zo spoločnej kasy. Máloktoré verejné výdavky prispievajú k tomu, aby náš spoločný koláč narástol.

Väčšinu rozumných možností už obsahuje Plán obnovy: či už investície do budúceho rastu ekonomiky – ako je výskum a vývoj alebo lepšie vzdelávanie, alebo investície do ochrany našej ekonomiky pred budúcimi hrozbami, pred zmenšením nášho koláča – ako je spomalenie klimatických zmien a prispôsobenie sa globálnemu otepľovaniu.

Zároveň sa však minulý týždeň otvorila diskusia o výrazných zmenách daní, odvodov a sociálnych dávok. Kto z nášho spoločného koláča dostáva a kto k nemu prispieva?

Najviac zo spoločného dostávajú dôchodcovia. Nasledujú deti, nezamestnaní, marginalizované rómske komunity, postihnutí a drobní živnostníci. V čistom do spoločného prispievajú zamestnanci a väčší podnikatelia.

Mýtickí dôchodcovia

Dlhodobo sa u nás pestuje mýtus o chudobných dôchodcoch, ktorí si zaslúžia vyššie dôchodky. To, či si ich zaslúžia alebo nie, nechám na inú debatu. Dôchodcovia však zďaleka nie sú najchudobnejšou skupinou spoločnosti.

Miera príjmovej chudoby medzi dôchodcami je 8,6 percenta – kým celkovo na Slovensku je v príjmovej chudobe 11,9 percenta ľudí, z toho medzi deťmi je to 19 percent, medzi nezamestnanými až 57 percent, v rodinách s iba jedným rodičom 32 percent a v rodinách s viac ako dvomi deťmi až 38 percent.

Zároveň na dôchodky ide každý rok asi o miliardu viac, než sa do systému vyzbiera – dôchodky sú teda dotované z daní, nad rámec toho, čo sa vyzbiera na odvodoch. Priemerný dôchodok je u nás 65 percent čistého príjmu pri priemernej mzde – mierne viac než vo väčšine vyspelých krajín, keďže priemer OECD je 59 percent.

Zabudnuté deti

Napriek opakovaným deklaráciám, ako sú deti našou prioritou, našou budúcnosťou – v praxi verejnej politiky je to inak. Už sme videli, že deti sú ohrozené chudobou vyše dvakrát viac než dôchodcovia. Prídavky na deti sú symbolických 25,50 eura mesačne. Zamestnaní rodičia – ktorí sú len zriedka ohrození chudobou – dostanú ešte daňovú úľavu medzi 23 a 46 eurami mesačne.

V praxi sme tiež videli, ako boli deti úplne posledné pri zmierňovaní dosahov pandémie. Školy sme im zatvorili úplne prvým a pre mnohé deti nebudú školy otvorené ani teraz, keď už fungujú skoro všetky obchody aj služby.

Čítajte tiež

Prorodinná politika Do skutočnej reformy sa politikom nechce, Matovič to iba potvrdil

Kristína Votrubová

OĽANO malo podrobný plán, ako pomôcť domácnostiam s deťmi, ich predseda si však vymyslel vlastný.

Deti zároveň po nás zdedia celý ten asi 60-miliardový štátny dlh, ktorý sme doposiaľ vytvorili. Celkom paradoxne teda vyznievajú návrhy na zvýšenie detských prídavkov financované zvýšením dlhu – ktorý o 20 či 30 rokov budú splácať tie isté deti. Každému z dnes nedospelých detí zanecháme dlh asi 50-tisíc eur – časť z toho tieto deti možno splatia, časť prenechajú svojim deťom.

Ak chceme deťom pridať – čo by sme asi mali –, treba ubrať niektorej inej veľkej skupine: dôchodcom, pracujúcim či podnikateľom.

Šetríme na Rómoch a nezamestnaných

Nezamestnaní, marginalizované skupiny či postihnutí sú v porovnaní s miliónom dôchodcov aj detí menšie skupiny. Zároveň sú to skupiny, voči ktorým sme veľmi šetrní – medzi nezamestnanými je 57 percent pod hranicou chudoby a v rómskych komunitách je to prakticky 100 percent.

Aby sme nechodili dlho okolo horúcej kaše – hlavným dôvodom je rasizmus hlboko prerastený našou spoločnosťou. Kým sa nevyrovnáme s tým, že by sme Rómov pokladali za úplne rovnakých blížnych ako našich „bielych“ spoluobčanov, vyššie dávky v nezamestnanosti či sociálne dávky v chudobe u nás nebudú.

Vedeli ste napríklad, že asi len tretina nezamestnaných má nárok na podporu v nezamestnanosti? Ostatní dostanú iba sociálne dávky, iba životné minimum.

Zvýhodnení živnostníci

Poslednou veľkou skupinou, ktorá z koláča uberá, sú drobní živnostníci. 80 percent živnostníkov na Slovensku platí odvody z minimálnej mzdy a nulové dane. Porovnajme mierne nadpriemerného živnostníka s tržbami 20-tisíc eur ročne voči priemernému zamestnancovi. Živnostník si vykáže 60-percentné paušálne náklady, zo zvyšku zaplatí odvody 3772 eur, nulové dane z príjmu a v čistom mu zostane vyše 16 000 eur.

Zamestnanec s priemernou mzdou za rok 2021 – necelých 1200 eur mesačne – vyjde ročne svojho zamestnávateľa na viac-menej rovnakých 20-tisíc eur ročne. Vrátane odvodov, stravného či ochranných prostriedkov. Z toho na odvodoch zaplatia zamestnanec a zamestnávateľ 6940 eur (o 84 percent viac než živnostník) a dane budú ďalších 1490 eur.

Čistý ročný príjem takéhoto zamestnanca bude vrátane stravného asi 11 400 eur. K tomu by sme mali pripočítať podiel na vyššom dôchodku, na ktorý zamestnancovi vzniká nárok – kým náš živnostník bude mať asi len minimálny dôchodok. Po zohľadnení nielen dôchodku, ale aj podpory v nezamestnanosti a PN-iek sa zamestnanec dostane na necelých 13 000 eur. Stále aspoň 3000 eur za živnostníkom.

Pritom dobre vieme, že množstvo živnostníkov je nimi iba na papieri, len aby sa vyhli daniam a odvodom. Ich príspevky do spoločnej kasy nepokrývajú náklady na dôchodky ich rodičov, na vzdelanie ich detí ani na zdravotnú starostlivosť ich samotných.

V porovnaní s drobnými živnostníkmi sú pre štátnu kasu priam zlatou baňou väčší podnikatelia. Nie je ich veľa, len pár desiatok tisíc, ale v priemere prispievajú na daniach výrazne najviac. Pokiaľ to teda nie sú nadnárodné korporácie, ktoré platia dane v Írsku či na Bahamách.

Najdôležitejším vkladom do spoločného koláča sú však bežní zamestnanci. V priemere prispievajú odvodmi, daňami z príjmu, DPH zo svojej spotreby a spotrebnými daňami viac ako 10 000 eur na osobu, spolu pokrývajú viac ako polovicu verejných príjmov.

Ako dať deťom sto eur mesačne?

Akékoľvek prerozdelenie v miliardách eur sa nedá spraviť bez toho, že by sa to dotklo strednej triedy – typických zamestnancov a zároveň spotrebiteľov.

Ak by sme zrušili dôchodcom trináste dôchodky – čo je politicky skoro nemožné a určite je úplne nepriechodné zaťažiť dôchodcov akokoľvek viac –, ušetrili by sme asi tretinu miliardy. To by stačilo ani nie na zdvojnásobenie súčasných 25-eurových detských prídavkov. Alebo na predĺženie vyplácania podpory v nezamestnanosti na dvojnásobok.

Podobne zníženie rozdielov v čistom príjme medzi „podobným“ zamestnancom a živnostníkom z 3000 eur ročne na 2000 by prinieslo necelú pol miliardu. Ak by šiel štát na maximum a „pritlačil“ aj na dôchodcov, aj na živnostníkov, detské prídavky by sa mohli priblížiť až k sto eurám mesačne. To by však už na reformu bolo výrazne nahnevaných asi 1,5 milióna ľudí.

Zvýšenie DPH či daní z príjmov by ubralo ďalšiemu asi 1,5 miliónu ľudí, ktorí nemajú maloleté deti.

Sizyfovská úloha

Akékoľvek zásadnejšie pohyby v daniach a sociálnych dávkach zasiahnu milióny ľudí. Poslednú veľkú zmenu sme zažili v roku 2004, vtedy však bolesť skupín, ktoré to financovali, rýchlo znížil silný hospodársky rast, na ktorý sa teraz nemôžeme spoliehať.

Medzitým sa drobnými krôčikmi zvyšovali dane zamestnancov, spomaleným zvyšovaním životného minima sa uberalo rómskym komunitám, postihnutým aj deťom. Nie v absolútnej hodnote, ale klesal ich podiel z koláča. Pridané dostali najmä dôchodcovia a živnostníci. Už len zvrátiť tieto trendy je sizyfovská úloha.

Obrátiť ich by si vyžadovalo majstrovskú komunikáciu, aby väčšina spoločnosti akceptovala také zmeny ako spravodlivé, aj keď často pre nich osobne nevýhodné.