Verejný diskurz Ako my kresťania pristupujeme k jeho kultivácii?

„Na takých jak vy len malý dvor a veľký bič,“ napísal mi diskutér pod mojím článkom. Aby sme si rozumeli, na nesúhlas či kritiku som dávno zvyknutý a nerobí mi žiadny problém. Veď na internete nepravidelne publikujem od roku 2006. A teda sa pravidelne stretávam nielen s nesúhlasom a kritikou, ale aj s osobnými útokmi, nadávkami a podobne.

Nedokážem spočítať, koľkokrát som bol označený za ultrakonzervatívca, fanatika, černokňažníka či darmožráča, aby som spomenul len tie relatívne slušnejšie pomenovania. Niečo sa však v ostatnom období zmenilo a myslím si, že je potrebné si to všimnúť.

Vôbec nejde o moju osobu. Nie som príliš citlivý ani na seba a ani na názor, ktorý má na mňa okolie. Snažím sa žiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, a to je hodnotenie, ktoré ma prioritne zaujíma. Nejde teda o zmenu, že dnes ma najtradičnejšie kruhy označujú za liberála, a to napriek tomu, že sa moje názory nezmenili.

Nejde tu ani o konkrétnych „diskutérov“, s ktorých veľdielom sa v tomto článku budete môcť zoznámiť. Ide tu o niečo oveľa vážnejšie – o kultúru diskusie primárne v kresťanskom prostredí. Akú úroveň spoločenského diskurzu my kresťania vytvárame a ponúkame? Ako kultivujeme verejný diskurz?

Diskutér, ktorý by ma najradšej plieskal bičom na malom uzavretom dvore, nie je nejaký nevzdelaný primitív, ktorý si postpubertálne komplexy rieši v anonymnom prostredí internetovej diskusie. Je to ženatý muž, hlava rodiny, ktorý je nielenže vysokoškolsky vzdelaný, ale dokonca pôsobí na verejnej vysokej škole ako pedagóg. A je to katolík, ktorý si je čistotou svojej viery a svojím nepoškvrneným morálnym profilom taký istý, že si trúfa hodnotiť, posudzovať a nálepkovať iných. Vyrušovalo ma to, že takmer každá jeho reakcia na mňa nesmerovala k pomenovaniu dôvodov nesúhlasu s mojím názorom, nebola vecná, nebola konštruktívna, mala svoj cieľ len v tom, že  ponúkla osobný útok. Ostal som však v absolútnom šoku, keď som sa prebrodil žumpou príspevkov tohto „diskutéra“.

Správu, že europoslankyňa a predseda KDH uzavrú manželstvo, komentoval diskutér slovami: „Rozvedený a stará dievka. Tragikomické.“ A keď sa ktosi ozval s protestom, že je vrcholne neslušné takto reagovať, kontroval: „Tuším sa ozvala ďalšia stará dievka.“  Chápete? Nie diskutovať, ale osobne zaútočiť. Čím sprostejšie, tým lepšie. Svoju úroveň tento vysokoškolský pedagóg preukázal aj diskusným príspevkom k téme, že povolené hromadné podujatia sú obmedzené na maximálne 6 ľudí už aj v exteriéri, takto: „Dvaja štia pri pisoári a traja kakajú, možno sa k nim pridať a cikať?“ 

Takto, prosím pekne, reaguje konzervatívny katolík, odborný asistent a otec rodiny. No najradšej kádruje. Keď pápež František vymenuje nového pomocného biskupa pre Spišskú diecézu, reaguje: „Ďalší právnik od súdu. Akoby nestačil ten jeden.“ Neviem síce, kto je „ten jeden“, ale aj z iných príspevkov diskutéra viem, že napriek tomu, že situáciu (napríklad v mojej diecéze) vôbec nepozná, nerobí mu ani najmenší problém vyjadriť sa k nej.

Informáciu, že sa premiér Matovič stretol s predstaviteľmi katolíckej a evanjelickej cirkvi, komentoval takto: „Ten Zvolenský prekonal všetkých z Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva a Pacem in terris.“ Pre vraj pravoverného katolíka je jeho vlastný metropolita na verejnom fóre „ten Zvolenský“. A na rozhovor s hovorcom KBS reaguje slovami: „Pacista.“

Keď s ním niekto nesúhlasí, tak si vypočuje, že je „dement“ alebo „debil“. Prípadne aj „krivák s čapatou hlavou“, „drbo“, „hovado“ či „naivný blbeček“. Keď sa proti medializovaným informáciám ozvali príslušníci väzenskej stráže, udivene sa pýta: „Strážnici vedia písať?“  Toľkú aroganciu, primitívnosť a morálnu nadradenosť vidieť pokope, tak to sa teda len tak nevidí.

Verte mi, mohol by som ešte dlho pokračovať. Tento článok však nemá za cieľ vyrovnávať si účty s nejakým diskutérom. Má však byť dostatočne hodnovernou sondou do spôsobu komunikácie, s ktorou sa stretnúť aj v kresťanskom prostredí je, žiaľ, bežné. Pretože v tomto prípade už nejde o osobnostný defekt nejakého, síce vzdelaného, ale uleteného jedinca.

Možno konštatovať, že pozorujeme trend vulgarizácie verejného diskurzu. Pohľad do takmer akejkoľvek diskusie na sociálnych sieťach vám to potvrdí. Svoj podiel na tom majú aj politici a spôsob ich komunikácie. Sledujeme nie argumenty, ale osobné útoky, nie vysvetľovanie, ale nadávky.

Skutočne nie som útlocitný. Dokážem byť ostrý aj v článkoch, aj v diskusiách. Ale verím, že primitívnosť, vulgárnosť a osobné útoky sú mi cudzie.

Akým spôsobom teda my kresťania prispievame k úrovni spoločenskej diskusie? Kultivovanosťou, vecnosťou, pravdivosťou? Dvíhame ju? Alebo ju ešte viac udupávame?

PS: Ctených čitateľov prosím, aby sa vyhli identifikácii diskutérov, pretože článku slúžia len ako ilustrácia tvrdenia, že s úrovňou diskusie máme veľký problém.