Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Komentáre a názory
21. november 2020

Pohľad zvonka

Ako koronakríza zmení našu miestnu Cirkev?

Trend, keď osobný postoj k Cirkvi bude záležať na sympatii ku konkrétnym predstaviteľom a nie na vzťahu ku Kristovi, je nebezpečný.

Ako koronakríza zmení našu miestnu Cirkev?

Foto - TASR/Jakub Kotian

Generácie dnešných kresťanov nezažili realitu, v akej sa ocitáme už pomaly rok. Zákaz verejného slávenia bohoslužieb oznámil slovenským biskupom premiér Peter Pellegrini a požiadal ich o akceptáciu tohto stavu ešte začiatkom marca tohto roku. Prežili sme Veľkú noc, akú si nepamätáme a ani nechceme viac zažiť.

Uvoľnenie slávení prinieslo dilemy, ako zabezpečiť možnosť účasti na slávení Eucharistie, keď do kostola mohlo vstúpiť len pár ľudí, prinajlepšom pár desiatok ľudí. Situácia priniesla do života mnohých slovenských farností kreativitu, ako osloviť a ostať v kontakte so svojimi farníkmi aj počas trvania obmedzení verejných bohoslužieb. Premnohé farnosti hľadali a aj nachádzali adekvátne spôsoby.

Situácia však poukázala aj na problémy, o ktorých bude potrebné rozprávať. Mohlo sa totiž stať aj to, že veriaci zistili, že ich kňaz by najradšej na dvere fary a kostola zavesil tabuľu „zatvorené“ a basta. Prístup kňazov v danej situácii sa tak stal lakmusovým papierikom, kto je naozaj duchovným otcom a pastierom svojich veriacich. Bol to bez pochybností čas, kedy sa vyžadovalo hľadať nové cesty a spôsoby. Bol to čas, ktorý ukázal pravdu aj o nás.

Ďalšia vec, na ktorú chcem poukázať, je vzťah Cirkvi a štátu. Podľa mienky niektorých štát takmer absolútne nemá kompetenciu akokoľvek obmedziť náboženský život, pretože náboženská sloboda je unikátnou a na verejnej moci nezávislou slobodou. Niečo o tom vypovedá diskusia v germánskom prostredí, kde v Nemecku orgány verejnej moci výslovne uviedli, že obmedzenie náboženskej slobody je možné len v krajnom prípade a v Rakúsku zasa verejná moc rozhodnutie o protiepidemiologických opatreniach v chrámoch ponechala na cirkevné autority.

Spomeňme si na už dávno zabudnutú reakciu premiéra Pellegriniho voči pravoslávnej cirkvi, keď sa v marci postavila proti zákazu verejných bohoslužieb. Bolo to vyjadrenie bez štipky rešpektu voči náboženskej spoločnosti.

Zaznievali však aj veľmi zvláštne hlasy, ako je nemožné nakazenie sa v chráme (dokonca presvedčenie o nemožnosti „nafúkať“ po konzumácii Eucharistie pod spôsobom vína).

Mohli by sme sa snáď zhodnúť na tom, že zásah do verejného prejavu náboženského vyznania je možný len z veľmi vážnych dôvodov a len na nevyhnutný čas. Najmä pre budúcnosť bude potrebné, aby sme vyhodnotili, či tomu tak v uplynulých mesiacoch skutočne bolo.

V tejto súvislosti ešte jedna poznámka: je škandál, že z kresťanských poslancov sa neozval dostatočne silný apel na neuveriteľne trápne vyjadrenia župana Drobu a ukričanej (a v tejto reakcii aj neskonale primitívnej) Bittó-Cigánikovej, o tom, že sme sa v uplynulých mesiacoch neobmedzovali preto, aby boli otvorené kostoly. Takéto stupídne vyjadrenia bez štipky rešpektu voči náboženskému presvedčeniu jednoducho nemôžeme obchádzať mlčaním.

Inzercia

Treťou skutočnosťou, na ktorú chcem poukázať, je diagnóza najpravejšieho kresťanstva. Nebolo možné nevidieť „kresťanov“, pre ktorých nie je dostatočne dobrým kresťanom asi nikto, okrem nich samých. Do kategórie „asi nikto“ určite patria najmä slovenskí biskupi a pápež František. Aby sme si rozumeli, ja určite nepatrím k nekritickým a servilným ľuďom.

Som pomerne kritickým a veľmi otvoreným človekom. Ale primitívne vyjadrenia na adresu slovenských biskupov, ktoré možno nájsť na sociálnych sieťach sú ďaleko cez čiaru. Cez čiaru preto, lebo spochybňujú jeden zo základných princípov katolicity – kde je biskup, tam je Cirkev. Oni rozhodujú, oni nesú zodpovednosť. Môžem mať na ich rozhodnutie iný názor? Isteže (a týkať sa to môže aj samotného pápeža). Ale spochybňovať preto ich pravovernosť a integritu? Kto je potom ešte vôbec pravoverný, okrem týchto najpravejších?

Mottom tohto postoja môže byť citát, ktorý som zahliadol na sociálnej sieti: „To aj kňazi nosia rúška? Ja som kresťan, aj keď nepodarený, ale rúško nosiť nebudem. Spolieham sa na vôľu Pánovu”.

Podľa tohto kresťana je správne spoľahnúť sa na Pánovu vôľu. Wau, úžasné. Ale tisne sa na jazyk otázka, či onen kresťan koná podobne, aj keď mu lekár odporučí antibiotiká, nedajbože operačný zákrok. Nie, toto nie je kresťanské, ono je to vlastne len nerozumné.

Ako teda koronakríza zmení našu miestnu Cirkev? To ešte presne nevieme. Dôležitou témou bude vývoj vzťahu štátu a Cirkvi, ktorý bude potrebné pozorne sledovať. Či prax sledovania bohoslužieb cez médiá ovplyvní aj sviatostný život veriacich, ešte len uvidíme, ale zdá sa, že otázka nestojí či, ale ako veľmi.

Predpokladám, že veľmi bude záležať na tom, či veriaci mali v tomto čase osobnú skúsenosť, že Cirkev a jej predstavitelia im boli nablízku. Avšak trend, keď osobný postoj k Cirkvi bude záležať na osobnej sympatii ku konkrétnym predstaviteľom a nie na vzťahu ku Kristovi, je nebezpečný a nemožno mu podľahnúť.

Odporúčame