Beethovenovské protiklady Niekoľko pohľadov na jubilujúceho skladateľa

Na 250. výročie narodenia jedného z najväčších skladateľov vôbec sa hudobný svet chystal niekoľko rokov. Oslavy by vrcholili práve v týchto dňoch – kvôli pandémii si však Beethovenovo veľkolepé umenie pripomíname namiesto v koncertnej sieni doma pri počítači. Kontrast? Paradox? Možno. Protiklady však v prípade Beethovena, jeho tvorby a života nie sú ničím neobvyklým.

V jeho hudobnej reči sú dokonca jednou z esencií, ktoré zodpovedajú za jedinečný charakter jeho skladieb.

Úspešný umelec, ktorý stratil sluch

Ludwig van Beethoven sa narodil v decembri roku 1770 v nemeckom Bonne. Presný dátum narodenia známy nie je, poznáme však dátum krstu – 17. december. Skladateľova rodina bola flámskeho pôvodu a patrila k chudobnejším vrstvám. Beethoven nemal príliš šťastné detstvo, za čo mohol najmä jeho otec. Ten ho surovo nútil cvičiť na klavíri, posadnutý myšlienkou, že sa mu tak podarí vychovať ďalšieho Mozarta.

Práve k Mozartovi chcel Beethoven odísť študovať. Síce do Viedne dorazil, Mozart sa oňho príliš nezaujímal. Aj kvôli smrti matky sa načas vrátil do Bonnu, odkiaľ definitívne odišiel ako 22-ročný. Usadil sa vo Viedni, s ktorou spojil celý svoj nasledujúci život. Tak ako pred ním Mozart aj Beethoven tvoril ako slobodný umelec, bez stáleho angažmánu.

Na rozdiel od Amadea, ktorého Viedenčania nikdy príliš neprijali, Beethoven v tomto spôsobe života prekvital, i keď sa o obyvateľoch hlavného mesta monarchie neraz vyjadroval štipľavo. Mal štedrých mecenášov a už počas života sa stal veľmi rešpektovaným umelcom. Napriek tomu, že posledné roky života sa držal v ústraní, na jeho pohrebe 29. marca 1827 sa aj tak zúčastnilo vyše 10-tisíc ľudí.

Hoci ako hudobník prežil na rozdiel od niektorých iných velikánov pomerne úspešný život, v súkromnej sfére zažíval skôr trápenie. Jeho pokusy o nadviazanie ľúbostných vzťahov vždy zlyhali. Obrovským sklamaním preňho bola aj výchova synovca Karla, ktorého poručníctvo si síce súdne vydobyl, zblíženia sa však nikdy nedočkal.

Osobitou kapitolou je strata sluchu. Pre skladateľa to bola obrovská rana. Pri prvom rapídnom zhoršení sluchu v roku 1802 dokonca zvažoval samovraždu. Považoval za ponižujúce, že práve on, geniálny hudobník, stráca zmysel, ktorý je pre jeho umenie kľúčový.

Obdivovateľ humanizmu i Bonaparteho

Beethoven mal komplikovanú povahu, ktorú spisovateľ Johann Wolfgang von Goethe po ich stretnutí v českých Tepliciach vyslovene opísal ako „nezvládnutú“. Na druhej strane však Beethoven svojím vystupovaním vzbudzoval rešpekt až fascináciu. Pre mnohých bol stelesnením ideálov: spoločenských i morálnych. V dobovej tlači bol Beethoven často zobrazovaný ako usmerňujúci mravokárca.

Romantici 19. storočia zašli ešte ďalej. Zo skladateľa vytvorili až mýtickú, nedostihnuteľnú postavu, ku ktorej môže vzhliadať celé ľudstvo. Tento obraz vhodne dopĺňa aj Beethovenova spoločenská angažovanosť.

Beethoven žil v pohnutých časoch, bol prívržencom Veľkej francúzskej revolúcie a obdivovateľom Napoleona. Myšlienky revolúcie ctil a pretavoval do svojich diel do konca svojho života. Bonaparte sa mu však sprotivil, keď sa korunoval za cisára. Aj preto hrdinskú symfóniu, ktorú mu chcel venovať, dnes poznáme ako „Eroicu“, miesto plánovaného názvu „Bonaparte“.

Medzi Beethovenovými dielami nájdeme aj také, ktoré sa viažu k celkom konkrétnej udalosti. Ešte v ranom období svojej tvorby napísal Kantátu na smrť cisára Jozefa II., neskôr sa úspešnou stala skladba Wellingtonovo víťazstvo. Ani jedna zo skladieb sitom času neprešla. Zaujímavé však je, že Symfónia č. 7, uvedená spolu s Wellingtonom, je dnes jednou z najoslavovanejších Beethovenových skladieb. Na premiére ju však Wellingtonovo víťazstvo celkom zatienilo svojou aktuálnosťou.

Nepraktizujúci katolík v úzkom kontakte s cirkevnými hodnostármi

Beethoven okrem politicko-spoločenskej situácie reagoval aj na vtedajšie filozofické trendy. Skladateľovi boli najbližšie osvietenstvo a humanizmus. Napriek tomu, že bol Beethoven pokrstený katolík, nebol nikdy príliš praktizujúcim kresťanom, minimálne nenavštevoval sväté omše. Aj jeho chápanie Boha je navyše často vykladané skôr ako panteistické či deistické.

Svedčí o tom i zhudobnená Óda na radosť, ktorá je súčasťou Symfónie č. 9. Radosť v nej opisuje, slovami Friedricha Schillera, ako „krásnu iskru Božiu“. Skôr ako modlitbou je však skladba i jej textová predloha výzvou ľudstvu, ktoré nabáda k zmene cez vzájomnú lásku a bratstvo.

Beethoven nenapísal mnoho sakrálnych diel. Okrem dvoch omší je to len oratórium Kristus na Olivovej hore. Obdobie, v ktorom tvoril, chrámovej hudbe jednoducho príliš neprialo. Časy osvietenstva kresťanstvo skôr kritizovali. Objavila sa aj tendencia skracovať sväté omše, čo viedlo k tomu, že miesto veľkých, monumentálnych hudobných diel postačila aj krátka omša, missa brevis.

Tvrdiť, že Beethoven nejavil o Cirkev záujem, by však bolo nesprávne. Skladateľ bol napríklad v úzkom kontakte s jezuitským biskupom a teológom Johannom Michaelom Sailerom – predstaviteľom takzvaného katolíckeho osvietenstva, ktoré hlásalo menej striktný prístup k dogmám.

Beethoven vlastnil Sailerove spisy a bol s ním v kontakte aj počas komponovania Missy solemnis, ktorá je skladateľovým najpozoruhodnejším sakrálnym dielom. Táto omša a Deviata symfónia pritom vznikali približne v tom istom čase. Missa solemnis venoval kardinálovi Rudolfovi Jánovi Habsbursko-Lotrinskému, Beethovenovmu dobrému priateľovi a žiakovi, ktorý jeho Klavírny koncert č. 5 dokonca sám ako sólista premiéroval.

Klasicista na prahu romantizmu

Klavírny koncert č. 5, posledný zo skladateľových klavírnych koncertov, hudobná veda tiež označuje za jeden z prelomov klasicizmu a romantizmu. Rozpor medzi racionálnym klasicizmom a expresívnym romantizmom určil povahu Beethovenovej hudobnej reči viac než čokoľvek iné. V jeho symfóniách a dielach pre klavír bol stret týchto protikladných epoch zachytený priamo pri čine. Tridsaťdva klavírnych sonát jedinečným spôsobom dokumentuje prerod priezračnejšieho neskorého klasicizmu ku komplexnejšiemu, ranoromantickému jazyku.

Aj Beethoven patrí k tým skladateľom, ktorým hudobné dejiny prisudzujú titul „symfonik“. Kým Joseph Haydn napísal v tomto hudobnom druhu stoštyri skladieb a Wolfgang Amadeus Mozart viac než štyridsať, Beethovenovi stačilo deväť. Väčšina z nich má pritom pre symfonický žáner emblematický význam.

Prvým prelomom bola práve „Eroica“, ktorá odštartovala vznik Beethovenovho „symfonického ideálu“. Neobvyklou bola aj Symfónia č. 6 „Pastorálna“, v ktorej už koketuje s takzvanou programovou hudbou: teda takou, ktorá má napriek absencii textu jasné mimohudobné východisko, napríklad príbeh.

Symfonická tvorba je teda ťažiskom Beethovenovho odkazu. Ale výnimočné diela či závažné a nadčasové kompozície skomponoval aj v rámci mnohých ďalších hudobných druhov a žánrov. Jediné, čomu sa skladateľ príliš nevenoval, bola opera. Napísal len jedinú: Fidelio. Ale jej téma so skladateľovými ideálmi ani nemohla korešpondovať viac. Príbeh nevinného politického väzňa, ktorého sa rozhodne oslobodiť jeho oddaná manželka, je pre Beethovena ako stvorený. 

Ak už sa rozhodnete počúvať akúkoľvek Beethovenovu skladbu, skúste sa na ňu naozaj sústrediť. Jeho hudba má unikátny dar strhnúť od prvého taktu, okamžite ohúriť či dojať – a to mnohokrát stačí. Beethoven je však autorom, ktorý za aktívne počúvanie bohato odmeňuje. Púšťa poslucháča ďalej, hlbšie, odhaľuje nové a nové vrstvy.

A nakoniec prezradí aj ten najdôležitejší protiklad: že základom mohutného, hodinového toku hudby bolo len niekoľko dokonale využitých taktov. Skúste to. Veď vypočuť si „Osudovú“ celú nikdy nebolo príhodnejšie ako v týchto dňoch.