Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
07. júl 2008

Kto sú mesiánski Židia? (IV. Olivovník)

Boli na počiatku Ješuovho hnutia ako prvotiny ranej úrody. Ale stali sa nechcenými, pre Židov i kresťanov z národov. Ich počet sa zmenšoval, až sa celkom stratili. Nebolo o nich počuť takmer 15. storočí. Hovorím o Židoch veriacich v Mesiáša Ješuu ha-nocri, ktorí vierou v neho neodmietli svoju židovs...

Boli na počiatku Ješuovho hnutia ako prvotiny ranej úrody. Ale stali sa nechcenými, pre Židov i kresťanov z národov. Ich počet sa zmenšoval, až sa celkom stratili. Nebolo o nich počuť takmer 15. storočí. Hovorím o Židoch veriacich v Mesiáša Ješuu ha-nocri, ktorí vierou v neho neodmietli svoju židovskú identitu. Po období, keď ich nebolo, sú opäť tu. Nie však vďaka kresťanom. Skôr napriek ich stáročnej snahe o asimiláciu v cirkvi z národov. Jednotlivé kresťanské denominácie chceli mať aj „židovských katolíkov“, „židovských pravoslávnych“, či „židovských evanjelikov“, ale nie takých, ktorí uveria v Ježiša a zostanú Židmi.

Pred dvomi tisícmi rokov bolo celé Písmo preplnené proroctvami o Mesiášovi. Napriek tomu množstvo Židov, vrátane znalcov Zákona, nerozpoznali čas jeho navštívenia. Klamstvom však je všeobecné tvrdenie, že „Židia neprijali Ješuu za Mesiáša“. Toto klamstvo bolo toľkokrát kresťanmi z národov opakované, že mu takmer všetci uverili. Najnebezpečnejšími zbraňami „otca lži“ sú polopravdy. Ide o čiastočne pravdivé výroky, ku ktorým sa niečo podstatné pridá alebo uberie. Pravdou je, že nie všetci Židia prijali Ješuu za Mesiáša, ale len časť. V biblickej terminológii sú nazvaní zvyškom. Ak veríme, že Boh má zvrchovanú moc a všetko je súčasťou jeho plánu, môžeme si položiť otázku: „Prečo celý Izrael ešte neuveril v svojho Mesiáša?“ A ak si túto otázku úprimne položíme, zistíme, že už si ju v Novom zákone niekto položil. Nie je to nik iný ako Šaul z Tarzu, známy aj ako apoštol Pavol. Jeho úvahy o „tajomstve Izraela“ sú súčasťou Biblie kresťanov. Nájdeme ich najmä v liste adresovanom všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým. Pri čítaní Pavlových textov mali však veriaci z národov na očiach akýsi závoj a jeho slová takže ich, ako aj ostatné Písma, neučení a neutvrdení ľudia prekrúcajú na vlastnú záhubu. Niečo často prekrúcali. Aj Peter vo svojom 2. liste upozornil, že u Pavla sú isté veci ťažko pochopiteľné, podobné sa stalo Židom pri príchode Mesiáša. V 2. liste korintskej cirkvi Pavol píše: „Až do dnešného dňa ten istý závoj pri čítaní starej zmluvy zostáva neodhalený, lebo len v Mesiášovi bude odstránený. A tak až podnes zostáva, keď čítajú Mojžiša, závoj leží na ich srdci. Metaforu závoja (hebrejsky masve) našiel Pavol v Tóre i u proroka Izaiáša. Mojžiš použil závoj, pretože jeho tvár žiarila z rozhovoru s Hospodinom a ľud sa k nemu bál čo i len priblížiť. Na jeho tvári sa odrážala Božia sláva, ale ľudia ju nemohli uniesť. Preto zostala pre nich skrytá. Závoj symbolizuje túto skrytosť. Izaiáš písal o závoji, ktorý zahaľuje všetkých ľudí, prikrývke, čo zakrýva všetky národy. Tak ako zostala pre mnohých Židov zahalená identita Mesiáša, podobne tomu bolo v dejinách aj s kresťanmi z národov ohľadom židovského ľudu. Závoj ležal na ich srdca, až kým ho Mesiáš neodstráni.

Žijeme v dobe, keď po celom svete, vo všetkých kresťanských denomináciách, hnutiach, zboroch, domácich cirkvách, ale aj mimo nich, Ješuu zjavuje prostredníctvom svojho Ducha pravdu o svojej láske k ľudu Izraela. V tom istom čase odhaľuje jednotlivým Židom svoju Mesiánsku identitu. Vierou v neho je závoj odňatý a opätovne sa utvára zvyšok mesiánskeho Izraela. Oni sú prvotinou neskorej úrody. Počet kresťanov, v srdciach ktorých horí ahavat Jisrael (láska k Izraelu) stúpa priamoúmerne s počtom mesiánskych Židov. Aj oni utvárajú akýsi zvyšok uprostred kresťanstva. A predsa ešte stále jestvuje množstvo tých, ktorí neúnavne opakujú antisemitské frázy, argumentujú ako staroveký antijudaisti a nevedia sa zmieriť so znovuzrodením štátu Izrael. Pochybovačne počúvajú o mesiánskych Židoch a čakajú, či sa pridajú k „pravej cirkvi“ (každý ňou rozumie tú svoju).

Apoštol Pavol sa zamýšľal nad „tajomstvom Izraela“ na rôznych miestach svojich listov, ale najobšírnejšie a najsystematickejšie to robí v liste Rimanom, v kapitolách 9-11. Ako odborník na biblickú teológiu som prečítal množstvo komentárov na tieto state, ale bol som zhrozený ich obsahom. Niektorí vykladači ich celkom obchádzajú, iní vytrhli len tie verše, ktoré sú podľa nich vhodné pre kresťanskú cirkev. Takmer nikto nevidel to, čo bolo skutočne napísané o Izraeli v Duchu Svätom. Zo všetkých spomeniem Stručný výklad listu Rimanom (1956) jedného z najznámejších teológov 20. storočia Karla Bartha (1986-1968). Tohto švajčiarskeho protestanta nazval dokonca katolícky pápež Pius XII. najvýznamnejším teológom od dôb Tomáša Akvinského. Barth však uvedenie do kapitol 9-11 listu Rimanom začína nasledovne: „Je jasné, že v týchto kapitolách máme do činenia s druhou, pomerne samostatnou časťou listu: Nemôže tam už ísť o ďalší výklad vety z verša 1,16 o evanjeliu ako všemocnom diele záchrany pre každého veriaceho...“ Onen inkriminovaný verš, ktorý Barth nedokázal spojiť s pojednávaním o tajomstve Izraela je: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je mocou na spásu pre každého veriaceho, najprv Žida, potom Gréka.“ Podľa Bartha Izrael reprezentuje tých, ktorí odmietli svoje vlastné vyvolenie. Kvôli neposlušnosti sú bití a trestaní. Je to cirkev, ktorá nahradila Izrael ako komunita svedkov. Ona vydáva svedectvo o Božej zmluve v svojej konečnej kristologickej forme.

Tento, inak vynikajúci teológ, nebol schopný porozumieť Pavlovým slovám o Izraeli, podobne ako mnohí ďalší. Veľa krát som si kládol otázku: „Prečo?“
Nemali dostatočnú lásku k Ježišovi? – Istotne nie. Veď išlo o ľudí milujúcich Ježiša.
Nemali dostatočné poznanie Písma kresťanov? – Pravdepodobne nie. Boli to odborníci.
Chýbali im láska k Izraelu, ktorou Pavol horel napriek utrpeniu, ktorému sa mu dostávalo od svojich bratov podľa tela? – Asi áno.
Ležal na ich srdci závoj, kvôli ktorému nedokázal vidieť to, čo Pavol napísal? – Istotne áno.

V každom prípade svojim postojom k Izraelu sa stali neposlušnými voči Písmu, ktoré tak milovali. Veď Pavol jasne adresoval slová veriacim z národov, onej planej olive naštepenej na ušľachtilé ratolesti: „Nevystatuj sa nad ratolesti! Nenamýšľaj si, ale sa boj! Lebo, ak Boh neušetril prirodzené ratolesti, neušetrí ani teba!“

Ješua vyučoval svojich nasledovníkov o rozpoznávaní pravých prorokov od falošných slovami: „Po ovocí ich poznáte.“ Môžeme si položiť otázku: „Aké ovocie prinieslo kresťanstvo vo vzťahu k židovskému ľudu v priebehu mnohých stáročí?“ – Obviňovali sme ich z bohovraždy, znesväcovania hostií, používania krvi na pečenie macesov. Pohŕdali sme ich Písmom, sviatkami a tradíciami. Nútili sme ich ku krstom. Postavili sme im getá, odnímali sme im občianske práva, prenasledovali sme ich, viedli proti nim krížové výpravy. Ako Pilát sme si umývali ruky, aby sme nemali vinu na ich krvi. Vydali sme ich štátnej moci, aby ona vykonala konečný rozsudok... Stali sme sa zlodejmi, ukradli sme im zmluvu, vyvolenie, praotcov, Písmo, slávu... Môžete namietať: „Toto všetko sme dostali v Ježišovi Kristovi skrze vieru.“ – Áno, stali sme sa spoludedičmi a spoluúčastníkmi prisľúbení daných Izraelu, ale my sme nechceli žiadne „spolu“. Všetko sme chceli bez nich. Odstránením onoho „spolu“ naši učitelia vytvorili akúsi „teológiu náhrady“, falošné učenie založené na polopravdách a prekrúcaní Písma. Podľa tohto učenia cirkev nahradila Izrael. Biblické prisľúbenia dané židovskému ľudu sa vzťahujú duchovne iba na nás. Čas Izraela skončil, na jeho miesto nastúpila nový Boží ľud – kresťanská cirkev. Izraelu patrí minulosť, my sme prítomnosťou a budúcnosťou. Židia zavrhli Ježiša, dali ho ukrižovať. Za ich neposlušnosť ich čaká večné vyhnanstvo. Nikdy sa nevrátia do svojej zeme, lebo im už nepatrí. Izrael je zavrhnutý Boží ľud. Aj prenasledovanie, pogromy a smrť si zavinili sami. Veď je napísané: „Jeho krv na nás a naše deti“. Jedinou šancou pre nich je, aby sa dali pokrstiť a pridali sa do cirkvi. Až potom môžu byť aj oni spasení...

V tejto súvislosti ma napadá postoj k Židom jedného z otcov reformácie, doktora Martina Luthera (1483 – 1546). Tento muž miloval Písmo, volal po návrate k hebrejskému jazyku pri študovaní Starej zmluvy. Nik nepochybuje o tom, že dobrorečil Bohu za dar spásy čírou milosťou, za dar viery, za Písmo... Spočiatku mal veľký optimizmus vo vzťahu k Židom. V diele Ježiš Kristus bol rodeným Židom (1523) dokonca vyzval kresťanov, aby nimi nepohŕdali, „pretože spása prišla z nich a nie z nás.“ V tomto spise vyjadril nádej, že ak sa im správne vyloží Písmo, môžu sa z nich stať jedineční kresťania. Keď však stroskotali všetky misijné aktivity medzi nimi a zistil, že sa nepridávajú k jeho hnutiu, zmenil postoj aj rétoriku. Na sklonku svojho života vydal knihu O Židoch a ich klamstvách (1543). Myšlienky v nej prezentované vychádzajú z postoja, ktorý nemožno inak nazvať ako povýšeneckým antisemitizmom. Židov označil „diablovými deťmi, „krvi žíznivými nepriateľmi nášho kresťanského mena“ a „jedovatými nepriateľskými červami“. Svojimi činmi sú podľa neho odsúdení do pekla, pričom nebudú mučení v hornej, či strednej úrovni pekla, ale v najhlbších pekelných hlbinách. Protižidovskú rétoriku zavŕšil požiadavkami, aby vrchnosť zakázala ich bohoslužby, rabínom vyučovať, zničili ich modlitbové knihy, boli vylúčení z hospodárskeho života, zabavili ich majetok a nakoniec, aby bolo zborené ich domy a oni boli vyhnaní „do vlastnej zeme k Jeruzalemu“. Vo svojom antisemitizme si ani neuvedomoval, že posledná požiadavka bola prorocká. Mimo toho inicioval vyhnanie Židov zo Saska. Je všeobecne známe, že jeho spis v 20. storočí inšpiroval mnohých „nemeckých kresťanov“ a nacistov. Títo v ňom našli „kresťanské dôvody“ svojho antisemitizmu. Napríklad durínsky biskup Martin Sasse z Eisenachu po Krištáľovej noci v roku 1938 vyhlásil: „Desiateho novembra 1938, v deň Lutherových narodenín, horia v Nemecku synagógy... Tým je korunovaný Bohom požehnaný boj nášho vodcu (Hitlera) za úplné oslobodenie nášho národa.“ V onú noc bolo v celom Nemecku zničených okolo 1.300 synagóg, zdemolovaných nespočetné množstvo obchodov a bytov. Asi sto Židov bolo zavraždených a desaťtisíce zahnaných do koncentračných táborov.

Milí čitatelia, mám smútok, keď píšem tieto riadky. Som rozhorčený nad všetkými týmito činmi a klamstvami. Dejiny kresťanstva sú presýtené vychvaľovaním sa, domýšľavosťou a neláskou voči Izraelu. Je mi ľúto tohto anti-svedectva, ktoré sme ako kresťania vydávali a stále ešte vydávame. Mám dojem, že veľké množstvo kresťanov, vrátane čelných predstaviteľov cirkví, ešte stále patrí medzi antijudaistov a niektorí sú otvorene antisemitmi. A asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že na Slovensku to platí vo zvýšenej miere.

Jeden z čitateľov týchto článkov chcel vidieť „dôkaz nepretržitej kontinuity“ medzi veriacimi Židmi z počiatku a súčasnými mesiánskymi Židmi. Vidieť však len historické prázdno za ktoré môžeme veľkou mierou aj my sami. Svojim anti-svedectvom sme pretvorili Ježiša na svoj obraz, podľa našej podoby. Našou zásluhou poznajú Židia Krista ako antisemitu, násilníka, prenasledovateľa a vraha príslušníkov svojho ľudu. A ešte sa čudujeme, že ho odmietajú prijať za svojho Mesiáša. V takéhoto Krista neverím aj ja.

Inzercia

Jeden z najvýznamnejších ruských mysliteľov 19. storočia Vladimír Solovjov (1853 – 1900) vo svojom pojednávaní Židovstvo a kresťanská otázka (1884) výstižne zhrnul vzájomné vzťahy židovstva a kresťanstva v priebehu mnohých rokov: „Židia vždy a všade pozerali na kresťanstvo a správali sa k nemu v súlade s predpismi svojho náboženstva, podľa svojej viery a podľa svojho zákona. Židia sa k nám správali po židovsky. Avšak my kresťania sme sa naproti tomu doteraz nenaučili správať sa k židovstvu po kresťansky. Židia v postoji k nám nikdy neporušovali svoj náboženský zákon. My sme však stále porušovali a porušujeme voči nim príkazy kresťanského náboženstva.“

Vrátim sa však k Pavlovmu listu Rimanom. Pripomeniem jedno jeho podobenstvo, ktoré si dovolím upraviť a rozšíriť:
Na počiatku bolo semeno z ktorého vyrástol pevný koreň. Z koreňa vyrástol kmeň a z kmeňa mladé, široko rozvetvené olivové ratolesti. K tomuto olivovníku pristúpil záhradník a preskúmal každú ratolesť osobitne. Všetky zdravé ponechal, zoschnuté a pokrivené odstránil. Potom urobil veľmi prekvapivú vec. Podišiel ďalej, vyhľadal plané olivy. Tieto odrezal z ich pôvodného kmeňa a naštepil na ušľachtilý strom. Ratolesti sa postupne tak rozbujneli, že pôvodné ušľachtilé vetvičky mali čoraz menej miesta. Časom sa celkom vytratili. Iný, cudzí záhradník uvidel, že z pôvodného pňa opäť vyrastajú mladučké ratolesti. Rýchlo ich poodtŕhal a snažil sa ich naštepiť na miesta, kde boli zaštepené plané olivy. Nedarilo sa im a zvyčajne vyschli. Keď to uvidel pán záhrady, čo myslíte, že urobí? Ostrihá strom, aby uvoľnil miesto mladučkým ratolestiam. Ba aj z tých, ktoré kedysi odstrihol a nechal uložené v piesku, opäť naštepil na pôvodné miesto. Cudzieho záhradníka vyhnal a zakázal mu vstup do svojej záhrady.

Milí priatelia, my sme tou planou olivou naštepenou na ušľachtilý kmeň židovského Mesiáša. Pavol nám ponúka odpoveď na našu otázku, prečo nie celý Izrael prijal Ješuu za Mesiáša. Urobil to kvôli nám!!! Vďaka tomu, že len niektoré ratolesti zostali napojené na Dávidovom kmeni, boli sme my naň naštepení. A nás – planých olív bolo veľmi veľa. Obsadili sme celý olivovník. Ak by neboli niektorí vylomení, nebolo by pre nás miesta. Pre ich vylomenie sme my boli naštepení. Takýto bol plán Záhradníka.

Čo sa stalo s onými odstrihnutými ratolesťami? Vari ich Záhradník zahodil ako nepoužiteľné? Alebo ako sa apoštol priamo, bez podobenstva, pýta: „Vari Boh zavrhol svoj ľud?“ – Bez meškania dáva odpoveď: „Istotne nie... Boh nezavrhol svoj ľud... Veď neodvolateľné sú Božie dary milosti a povolanie.“ Ratolesti Izraela boli, sú a vždy budú ratolesťami onej ušľachtilej olivy. Zaujímavé sú v tejto súvislosti slovo rabi Jehošuu ben Leviho, zaznamenané v Talmude: „Prečo sa Izrael porovnáva s olivou? – Aby sa povedalo: ,Ako oliva nestráca lístie ani v lete ani v zime, tak nebude ani Izrael stratený, ani v tomto svete ani v budúcom‘“ (Men 53b).
Keď rozprávame o počiatku, nesmieme zabúdať, že bol čas, keby boli na kmeni napojení len a len oni, aby priniesli ranú úrodu. Predtým než prišlo k orezávaniu a napojeniu planých ratolestí, zvyšok z nich zostal. Tento zvyšok pôvodných ratolestí bol súčasťou stromu, kým iné boli vylomené, aby sa utvoril priestor pre zaštepenie ďalších. Záhradník však už na počiatku odhalil svoj plán s onými vylomenými ratolesťami: „Ak nezotrvajú v nevere, budú vštepení. Boh totiž má moc znovu ich vštepiť.“ Nám – pôvodom planým ratolestiam je povedané: „Veď, ak si bol ty odťatý z planej olivy od prirodzenosti a bol si proti prirodzenosti zaštepený do dobrej olivy, o čo skôr budú do vlastnej olivy zaštepení tí, čo k nej patria podľa prirodzenosti.“

Žijeme v období práve tohto naštepovania synov a dcér Izraela do mesiánskeho olivovníka. Záhradník koná svoju prácu bez ohľadu na predstavu cudzích záhradníkov. Veď ide o jeho strom. Plané ratolesti, ktoré nechcú vytvoriť priestor znovu rastúcim ušľachtilým ratolestiam, sú skracované, orezávané a daktoré celkom vylomené. Čo je oným orezávaním a vylamovaním? Kedy a ako prebieha a čo je rozhodujúcim pri ňom? Podľa Pavla je zásadným znakom zdravej ratolesti viera v Mesiáša. Tí, ktorí v neho uverili na počiatku, prirodzene zostali súčasťou mesiánskeho olivovníku. Ostatní boli orezávaní a pre nevieru vylomení. Nesmieme však zabúdať, že aj mimo mesiánskeho olivovníka naďalej zostali ušľachtilými ratolesťami Izraelského stromu. Po čase boli proti svojej prirodzenosti na ušľachtilú olivu vštepení pohania skrze vieru. Zdalo sa, že istý čas Pán záhrady čakal na ďalšie radikálne orezávanie. Plané ratolesti začali bujne rásť a zabudli, že ich úlohou je prinášať ovocie. Pavol preto pripomína, že ak sa ušľachtilé ratolesti nemohli spoliehať výhradne na svoj pôvod ani obriezku, o čo skôr my – zrodení ako plané ratolesti – sa nebudeme môcť spoliehať na svoj kresťanský pôvod a krst. Naše naštepenie je založené výhradne na viere. Nesmieme pritom zabúdať ako vyzerá biblická viera. Pavol hovorí o viere činnej skrze lásku. A opäť sa pýtam: „Akú máme lásku k ľudu, prostredníctvom ktorého sme dostali Písmo, zmluvy, praotcov, prisľúbenia a z ktorého podľa tela pochádza aj Kristus? Ako sa naša činná viera voči nim prejavuje?“ Vari sme zabudli, že sám Ježiš preklial figovník, pretože na ňom nebolo ovocie? A nevieme, že onen strom vyschol?

Naštepovaním ušľachtilých ratolestí na mesiánsky olivovník sa blíži čas ku koncu pohanov. O tomto období je napísané: „Potom bude celý Izrael spasený.“ Áno, je v Božom pláne, aby nielen zvyšok, ale celý Izrael prišiel k spáse. Tou spásou nie je niečo, ale niekto a jeho meno je Ješua. Meno, ktoré vyjadruje poslanie: On spasí. Pavol v Božom duchu spoznal, čo bude pre svet opätovné prijatie celého Izraela do mesiánskeho spoločenstva. Nič menej než život z mŕtvych.

ThDr. Andrej Mátel

Kto sú mesiánski Židia?
Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)
Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)
Kto sú mesiánski Židia? (V. Zem)
Kto sú mesiánski Židia? (VI. Písma)
Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

foto: sxc.hu (tatlin)

Odporúčame

Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)

Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)

Predbežným tvrdením, ktoré sa pokúsim objasniť, je nasledovné: Židia veriaci v Mesiáša Ješuu, sa postupne stali nechcenými pre ostatných Židov ako aj kresťanskú cirkev z ktorej sa postupne stalo samostatné náboženstvo oddelené od židovstva. Hoci bol tento proces postupný, jestvujú isté zlomové okami...

Čtení Bible

Čtení Bible

Mezi věřícími jsou lidé, kteří poslouchají kázání, ale evangelium nečtou. Přitom evangelium je dokument, který obsahuje závažné informace. To je zřejmé hned při prvním seznámení se s ním. Proto četba Písma Svatého je důležitá a častokrát zdůrazňována. Je to Slovo Boží. Jenže evangelium čteme a ...

Pán Mečiar, ospravedlňte sa za Gauliedera

Pán Mečiar, ospravedlňte sa za Gauliedera

Prejav Františka Mikloška k odvolávaniu Pavla Minárika (z 3. júla 2008). Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, chcel by som na úvod povedať, že tu v parlamente sa mi tak dostávalo do uší, že to, čo sa tu deje, že je vlastne divadlo, komédia, sranda. Dámy a páni, keď sme v decembri 1994 bránili koali...