Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
01. júl 2008

Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)

Predbežným tvrdením, ktoré sa pokúsim objasniť, je nasledovné: Židia veriaci v Mesiáša Ješuu, sa postupne stali nechcenými pre ostatných Židov ako aj kresťanskú cirkev z ktorej sa postupne stalo samostatné náboženstvo oddelené od židovstva. Hoci bol tento proces postupný, jestvujú isté zlomové okami...

Predbežným tvrdením, ktoré sa pokúsim objasniť, je nasledovné: Židia veriaci v Mesiáša Ješuu, sa postupne stali nechcenými pre ostatných Židov ako aj kresťanskú cirkev z ktorej sa postupne stalo samostatné náboženstvo oddelené od židovstva. Hoci bol tento proces postupný, jestvujú isté zlomové okamihy, ktoré je možné rozpoznať.

Židovstvo v Ješuovej dobe až do zničenia Jeruzalemského chrámu v roku 70 n.l. nebolo jednoliatym celkom. Vnútri judaizmu vždy jestvovala a doposiaľ jestvuje prirodzená jednota vo veľkej rozmanitosti. Z historickej literatúry ako aj zo svedectva Nového zákona je možné rozpoznať väčšie aj menšie židovské skupiny. Z tých početnejších môžeme spomenúť sadukajov, esénov (vrátane obyvateľov Qumránu) a farizejov. Z menej početných to boli politickí vzbúrenci voči Rímu zelóti, sikariovia, stúpenci vládnucich Herodesov herodiáni alebo v Skutkoch uvedené povstalecké hnutia pod vedením Teudasa a Júdu Galilejského. Každá zo spomínaných skupín bola voči inej do istej miery v opozícii. Spory medzi nimi jestvovali v rovine výkladu Písiem, teológie, mesiánskych očakávananí alebo v politickom prístupe voči nadvláde Rimanov. Napriek tomu nikto nepochyboval o židovskej identite tých druhých. Spájala ich príslušnosť k židovskému národu, obriezke, Tóre a predovšetkým k Bohu Avrahama, Jicchaka a Jákova. Do tohto širokého spektra židovského sveta vstúpil Ješua s absolútnym nárokom na svoju Mesiánsku identitu. Učeníci a ďalší Židia, ktorí v ňom rozpoznali očakávaného syna Dávidovho, sa prirodzene chceli podeliť s týmto poznaním so svojimi súrodencami v židovskej viere. Niet divu, že učeníci využívali k ohlasovaniu také miesta, kde sa Židia schádzali k modlitbám – chrám a synagógy. Tí Židia, ktorí osobne Ješuu nepoznali a dostali sa do kontaktu s nasledovníkmi Nazaretského (nocrim), videli v nich jednu z mnohých skupín vnútri Izraela. Niektorí boli ich zvesťou nadchnutí, iní ľahostajní a zväčšoval sa počet tých, ktorí v nich videli nebezpečenstvo ohlasujúce falošného mesiáša. V každom prípade v novozákonných spisoch vidíme práve túto pestrú škálu postojov voči onomu mesiánskemu hnutiu. Do istej miery každý jeden spis Nového zákona jedinečným spôsobom odráža nielen svedectvo o Ješuovi, ale aj napäté vzťahy medzi nasledovníkmi Nazaretského a ich odporcami. Najostrejšie sú vidieť v evanjeliu podľa Jána. Na určitých miestach sú odporcovia Ješuovej cesty nazývaní jednoducho „Židia“.

Čitatelia pochádzajúci z nežidovského prostredia nezriedka pri čítaní Jánovho evanjelia alebo Pavlových listov zabúdajú, že išlo o „rodinnú“ polemiku vnútri židovstva. Pri čítaní o „Židoch, ktorých otcom je diabol“, „Židoch, ktorých sa báli, lebo sa uzniesli, aby ten, kto ho vyzná ako mesiáša bol vylúčený zo synagógy“ a ktorí kričali „jeho krv na nás a naše deti“, príliš často prehliadajú, že na druhej strane nestoja kresťania z národov, ale tiež Židia – sám Ješua, jeho židovskí apoštoli a učeníci. Tento „malý detail“ mal v dejinách ďalekosiahly dosah.

Zhromaždenie nasledovníkov Mesiáša nemalo byť rozdelené. Sám Ješua sa modlil za svojich učeníkov „aby všetci jedno boli.“ V Novom zákone nájdeme viacero obrazov zhromaždenia jeho nasledovníkov. Jedným z nich je obraz qehaly (cirkvi) ako nevesty. Mesiáš má len jednu nevestu, nemá viacero neviest ako kedysi Šalamún, ani neprijíma žiadnu polygamiu. Všetko rozdelenie vnútri zhromaždenia jeho nasledovníkov je dôsledkom chýbajúcej lásky, pýchy, povýšenosti a nepočúvania Božieho ducha. Prvý veľký útok na vnútornú jednotu cirkvi prišiel prostredníctvom židovských veriacich, ktorí podľa svojho poznania a presvedčenia chceli aj po veriacich z pohanov, aby prijali obriezku a zachovávali Mojžišov zákon. V podstate im išlo o zjednotenie v zmysle rituálnej a zákonnej jednoty. Túto jednotu prezentovali ako otázku spásy tvrdiac: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ Voči tejto snahe o uniformitu Ješuových nasledovníkov sa celou svojou osobnosťou postavil apoštol Pavol. On bol akýmsi „strážcom slobody v Mesiášovi“. Preto odišiel spolu s Barnabášom do materskej qehaly v Jeruzaleme. Konečná dohoda na tamojšom zhromaždení Ješuových apoštolov a učeníkov bola založená na skutočnosti, že všetci sú spasení milosťou Mesiáša. Zákonným minimom pre veriacich z pohanov mali byť tzv. noachovské zákony podľa ktorých môže každý človek žiť v zmluve s Hospodinom. Vnútri zhromaždenia nasledovníkov Mesiáša bola v tomto čase prítomná jednota založená na samotnom Ješuovi, vzájomnej láske a rešpektovaní odlišností medzi veriacimi zo Židov a z národov. Láska jednotlivých cirkevných obcí sa pritom prejavovala aj prakticky, formou zbierok pre chudobných v Jeruzaleme. Nejestvovali dve cirkvi – jedna z obriezky a druhá z neobrezaných, ale jedno Mesiášovo duchovné telo. O tom že naučiť sa žiť v takejto forme jednoty nebolo pre nikoho ľahké, svedčí udalosť, ktorú Pavol opisuje v liste Galaťanom. Sám veľký apoštol Peter konal v Antiochii pokryteckým spôsobom voči veriacim z pohanov, za čo ho Pavol napomenul. Napriek ťažkostiam tento zápas veriaci zo Židov ustáli, čo nemožno povedať o veriacich z pohanov, ktorí podobný pokus o uniformitu v neskoršom období vôbec nezvládli. O tom však trochu neskôr.

Konflikt medzi nasledovníkmi Ješuu a jeho odporcami vnútri judaizmu sa zostril po veľkej tragédii židovského národa v roku 70 n.l. Politická nespokojnosť s rímskou nadvládou v zemi vyvoleného národa sa zmenila na povstanie. V rokoch 66-70 n.l. sa snažili židovskí vzbúrenci o oslobodenie. Ich porážka rímskou armádou bola zavŕšená zničením Jeruzalemského chrámu – ústredného miesta bohoslužby Izraela. Historici nie sú jednotní vo výklade, či Titus dal chrám úmyselne podpáliť alebo šlo o nehodu. Čo sa stalo s veriacimi v Mesiáša, ktorí žili v Jeruzaleme? Podľa starobylého svedectva títo pred povstaním opustili Jeruzalem pod vedením Šimona, syna Kleofášovho, do mesta Pella nachádzajúce sa v Zajordánsku (oblasť Dekapolis, v súčasnosti Khirbet Fahil). Motivovaní boli slovami Majstra: „Keď uvidíte, že vojská obkľučujú Jeruzalem, vedzte, že je blízko jeho spustošenie. Vtedy tí, čo budú v Judsku, nech ujdú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú... Ľudia budú padať pod ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov.“
Po zničení ústredného miesta bohoslužby sa dostalo židovské náboženstvo do existenčnej krízy. Už nejestvovalo miesto, kde by bolo možné prinášať obety podľa predpisov Zákona. Krízovú situáciu vnútri judaizmu najlepšie prekonali farizeji. Súčasťou budovania novej identity „po zničení“ bolo zjednocovanie základných pilierov judaizmu. V tomto období boli nasledovníci Ješuu tŕňom v oku rodiacemu sa rabínskemu judaizmu. Tým, že ich viera nebola priamo závislá na chráme, predstavovali preň nebezpečnú konkurenciu. Židovskí veriaci, ktorí prijímali Ješuu za Mesiáša a zároveň nadväzovali na biblický judaizmus, boli pre formujúci sa rabínsky judaizmus jednoducho nechcení. „Pravoverní Židia“ ich nepúšťali do svojich synagóg a popierali ich židovskú identitu. To malo aj politické dôsledky. Popieraním ich židovstva prestali patriť do štátom povoleného náboženstva oslobodeného od cisárskeho kultu. Uvoľnila sa cesta k ich prenasledovaniu z „náboženských dôvodov“.
Približne do roku 85 n.l. sa datuje vloženie tzv. birkat ha-minim („požehnanie kacírov“) do známej modlitby osemnástich požehnaní. Židia sa ju modlia každý deň. Starobylý text dvanásteho požehnania znel nasledovne: „A mešumadim (odpadlíci) nech nemajú nádej. Odstráň kráľovstvo spupnosti čo najskôr, v našich dňoch. A nocrim (nazorejci) a minim (kacíri) nech zhynú. Nech sú odstránení z Knihy života, nech nie sú zapísaní spolu so spravodlivými. Požehnaný si Hospodine, ktorý pokoruješ opovážlivých.“ Na takúto formu modlitby už nasledovníci Nazaretského nemohli povedať svoje amen.

Ďalším zlomovým bodom bolo povstanie, ktoré vypuklo proti Rímu a cisárovi Hadriánovi v roku 132 n.l. Viedol ho Šimon ben Kosiba, ktorému dali prezývku „Bar Kochba“ (syn hviezdy“). Aj židovskí nasledovníci Ješuu zdieľali odpor voči Rímskej nadvláde, ale keď duchovný vodca povstanie rabi Akiva prehlásil Bar Kochbu mesiášom, od povstania sa dištancovali. Aj táto vzbura skončila fatálnymi dôsledkami. V roku 135 n.l. bola definitívne potlačená. Rimanmi prenasledovaní a trestaní boli však aj Židia veriaci v Mesiáša. Cisár dal dobitý Jeruzalem premenovať na Aelia Capitolina a všetkým Židom zakázal vstup do neho. Z Izraela sa stala Palestína podľa jej predošlých obyvateľov – Filištíncov. Keď do Jeruzalema prišli kresťania z národov, zvolili si prvého nežidovského biskupa tohto mesta – Marka. Po zničení chrámu a neúspešnom Bar Kochbovom povstaní začali kresťania z národov interpretovať porážku a rozptýlenie Židov ako znamenie Božieho súdu a potvrdenie kliatby nad Izraelom.

Rastúca kresťanská cirkev z národov začala budovať svoju identitu v opozícii voči židovstvu. K oddeleniu kresťanstva od židovstva prišlo postupnými krokmi a nie všade rovnakou mierou. V každom prípade v druhej polovici 2. stor. n.l. už vystupujú kresťanstvo a židovstvo ako samostatné náboženstvá. Kresťanstvo si začalo nárokovať byť vyvoleným náboženstvom namiesto židovstva, proti ktorému sa obrátilo. Rodí sa fatálna chyba nazvaná neskôr ako „teológia náhrady“.

Tragédiou v tomto období bolo, že Židia veriaci v Ješuu neboli príťažou len pre rabínsky judaizmus, ale aj vzmáhajúce sa kresťanstvo z národov sveta. Pre jedných svojou vierou v Mesiáša, pre druhých židovským pôvodom.

Inzercia

Kresťanstvo zabudlo na Pavlove napomenutia v liste Rimanom, kde prorockým obrazom vystríhal „planú olivu“ (pohanov), aby sa nevyvyšovala nad „ušľachtilé ratolesti“ (Židov). Nastupuje éra pyšného triumfalizmu, arogancie a slovného antijudaizmu vnútri kresťanstva. Žiaľ aj medzi významnými ranokresťanskými apologétmi a spisovateľmi, z ktorých mnohí sú v Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi uctievaní ako svätí, sa rozmohla protižidovská polemika. Výdatne pri nej používali citáty z Nového zákona vytrhnuté z pôvodného vnútrožidovského kontextu. Uvediem aspoň niekoľko príkladov:
Justín Martýr († okolo r. 165) v Dialógu so Židom Tryfónom často kritizuje Židov, že ukrižovali Ježiša a obviňuje ich, že v tom pokračujú skrze prenasledovanie kresťanov (Dial 26). Justín na jednom mieste obraňuje spásu tých Židov, ktorí uverili v Ježiša Krista, zachovávali židovské zvyky, ale nenútia k takémuto konaniu kresťanov z pohanstva (Dial 47). Inak však dáva prednosť konverzii Židov na kresťanstvo (Dial 137).
Meliton zo Sárd († okolo r. 190) vo veľkonočnej homílii „Peri pascha“ používa verbálny atak a obviňovanie Židov z „bohovraždy“: „Majster je potupený, Boh je zabitý, Kráľ Izraela je zabitý Izraelovou pravou rukou“ (§ 96). Kázeň ako celok sa považuje za „klasiku raného kresťanského antijudaizmu“.

Oddelenie a odcudzenie kresťanstva z pohanov od židovstva sa začalo završovať vo vrchole vlády rímskeho cisára Konštantína Veľkého. V roku 311 sa rímsky spoluvládca Galerius vzdal neúspešného prenasledovania kresťanov a zverejnil Tolerančný edikt. Ním sa kresťanstvu priznala plná sloboda a rovnoprávnosť s ostatnými náboženstvami Rímskej ríše. V roku 313 toto rozhodnutie potvrdil Konštantín a jeho spoluvládca Licinius novým ediktom. Podľa miesta vydania je známy ako „Milánsky edikt“. Nasledovalo niekoľko privilégií v prospech kresťanov a podpora stavby nových kresťanských chrámov. Ich vyvrcholením bolo vyhlásenie kresťanstva jediným štátnym náboženstvom Rímskej ríše v roku 380 n.l. za cisárov Graciána na Západe a v roku 391 n.l. za cisára Theodosia I. na Východe.
Cisár Konštantín Veľký (306-337 n.l.) sa síce stal „kresťanom, ale kresťanom svojbytného druhu“ – výstižne poznamenáva profesor histórie Manfred Clauss vo svojej knihe Konštantín Veľký a jeho doba. Nemyslí pritom len na skutočnosť, že sa Konštantín dal pokrstiť len tesne pred svojou smrťou (vraj to bol zvyk vtedajšej doby), ale aj na tolerovanie a podporu ostatných pohanských kultov, pestovanie „kultu cisára“, túžbu po absolútnej moci a vražedné „čistky“ vo vlastnej rodine. Až do svojej smrti zostal najvyšším kňazom (pontifex maximus) a predstaviteľom rímskeho kňazského kolégia s právom zasahovať vo veciach rímskeho kultu a kultového personálu. Významnú úlohu zohral Konštantín na slávnom Nicejskom koncile v roku 325 n.l. Cisár ho nielenže sám zvolal, ale zhromaždeniu približne 300 biskupov aj sám predsedal. Okrem potreby vyriešenia teologických sporov a organizačných záležitostí mu išlo o jednotu náboženského kultu. V jeho snahe o uniformitu napríklad iniciatívne vydal okružný list o slávení Veľkej noci, ktorým sa definitívne oddelil dátum jej slávenia od Židov. Stojí v ňom:
„Predovšetkým sa zdá nevhodné, aby sme v slávení tohto najsvätejšieho sviatku [Paschy] nasledovali prax Židov, ktorí si bezbožne poškvrnili svoje ruky nesmiernym hriechom, a preto si právom zasluhujú, že budú sužovaní slepotou duše ako zločinci... Nemáme nič spoločné s odporným židovským zástupom, pretože sme prijali od nášho Spasiteľa odlišnú cestu. Naše najsvätejšie náboženstvo je otvorené a položené na zákonitej a čestnej ceste.“
Toto rozhodnutie bolo namierené voči židovským veriacim v Mesiáša v Malej Ázii, ktorí sa držali svojej židovskej identity. Preto slávili Pesach podľa biblického kalendára 15. nisana s tým, že modlitby prednášali v mesiánskom duchu. Slávnosť ukončili v skoré ráno „lámaním chleba“ a bratským agapé. Podľa Konštantína malo jednotné uctievanie Boha zaručiť celistvosť a blaho štátu. Široká rôznorodosť bola zásahom moci definitívne odmietnutá a zúžená na minimum.

Štvrté storočie predstavuje rozkvet „kresťanského antijudaizmu“ na všetkých frontoch, od kázní v chrámoch, cez právne kánony zakazujúce „židovské praktiky“ až po prenasledovanie Židov a ničenie synagóg. Protižidovská polemika zahŕňala aj mesiánskych veriacich. Tragédiou je, že kresťania z národov si pritom mysleli, že prenasledovaním Židov slúžia Bohu.
Ján Zlatoústy († 407 n.l.) v svojich ôsmych Homíliách proti Židom, ktoré predniesol ako biskup Antiochie, označil synagógy za miesta uctievania diabla. V kázaní okolo r. 386 n.l. obvinil židovských súčasníkov zo zabitia Krista a veriacich, ktorí sa s nimi zhromažďovali (teda „mesiánskych Židov“) označil „ctiteľmi Kristových vrahov.“ Synagógy nazýva príbytkami démonov a miestami modloslužby [I:3], ktoré nenávidí a hnusia sa mu [I:5]. Napomína kresťanskú ženu len za to, že vstúpila do židovského domu [I:3]. Boh Židov nenávidí a odvtedy, čo zabili Ježiša, už nemajú čas k pokániu [por. VI:1]. Preto je aj povinnosťou tých, ktorí bezhranične milujú Ježiša, bezhranične bojovať proti tým, ktorí ho nenávidia (teda Židom).
Synoda v Laodícei (okolo r. 390 po Kr.) vydala zákazy účasti na slávnostiach a sviatkoch Židov. Slávenie šabatu bolo definitívne nahradené kresťanskou nedeľou a zakázali sa bohoslužby v domoch. Ešte aj Hieroným, veľký milovník Písma a prekladateľ Biblie, sa rozhorčoval nad tým, že niektorí kresťania (židovského pôvodu) svätia šabat.
Podobne aj známe Apoštolské konštitúcie zakazujú účasť na židovských bohoslužbách s odôvodnením prítomnosti veštenia, prorokovania, čarodejníctva a prítomnosti démonov.

„Mesiánski Židia“ sa stali nechcenými pre židovskú i kresťanskú obec. Ich počet sa stále zmenšoval, až sa niekedy koncom 4. storočia a zač. 5. stor. celkom vytratili. S nimi sa stratilo aj vonkajšie spojenie medzi Izraelom a kresťanstvom.

ThDr. Andrej Mátel

Kto sú mesiánski Židia?
Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)
Kto sú mesiánski Židia? (IV. Olivovník)
Kto sú mesiánski Židia? (V. Zem)
Kto sú mesiánski Židia? (VI. Písma)
Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

Odporúčame

Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)

Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)

Hoci sériu článkov o mesiánskom židovstve som začal novodobou históriu, ich dejiny siahajú celkom na počiatok. Mám na mysli ten počiatok, kedy sa podľa evanjelistu Jána „Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami“. Aj pred jeho príchodom Boh hovoril so svojim stvorením, ale v plnosti času komunikoval ...

Hans Küng: ďalšia polemika

Hans Küng: ďalšia polemika

Koncom mája z príležitosti predstavenia autobiografie Môj boj za slobodu navštívil Taliansko známy teológ Hans Küng. Švajčiarskeho teológa, ktorý sa tohto roku dožíva osemdesiatich rokov, netreba veľmi predstavovať. Vo vedeckej komunite je známy ako autor dizertácie o ospravedlnení, v ktorej sa z po...

Alžbeta Báthoryová vo filme Juraja Jakubiska

Alžbeta Báthoryová vo filme Juraja Jakubiska

BATHORY - kopr. Slovensko, Česko, Maďarsko, Velká Británia - 2008 - 138 min - scenár a réžia: Juraj Jakubisko - kamera: F. A. Brabec, Ján Ďuriš - hudba: Jan Jirásek - hrajú: Anna Friel, Karel Roden, Hans Matheson, Vincent Regan, Franco Nero, Deana Horváthová, Michaela Drotárová, René Štúr, Jiří Mádl...