Naliehavá otázka Mám byť poslušný biskupovi alebo kostolníčke?

Milé sestry a bratia na Slovensku, pozdravujem vás z druhého rakúskeho lockdownu. Obraciam sa na vás s dilemou, ktorú musím vyriešiť do nedele rána. Budem vďačný za každú radu.

Pre kontext treba vedieť, že pomery medzi Slovenskom a Rakúskom sa obrátili. Minulú nedeľu, keď ste mali zavreté kostoly, ale otvorené terasy krčiem, som ešte išiel na omšu do svojho farského kostola. Túto nedeľu to bude naopak, verejné omše v Rakúsku sa skončili a na Slovensku sa opäť začínajú. Ešte je potrebné vedieť, že u vás to bola konzervatívna vláda, čo zakázala verejné omše, u nás to je dobrovoľné rozhodnutie Rakúskej konferencie biskupov.

Predvčerom prišla žena domov s tým, že ju na ulici zastavila kostolníčka. Kostolníčka jej povedala: „V nedeľu príďte na bohoslužbu!“ Žena na to, že omše predsa nie sú, je len livestream. A kostolníčka so svojím prenikavým pohľadom opakovala: „Hovorím vám, príďte!“

Žena bola z tej výzvy zmätená, vyskočil som od radosti a vykríkol som: „Keď mi to povie kostolníčka, pôjdem. Pôjdem a vezmem aj malú.“

No a potom som začal uvažovať, aké to môže mať úskalia a následky. Nemám to vyriešené. Stojím pred nepríjemnou dilemou, či mám byť poslušný biskupovi alebo kostolníčke.

Aby som nikoho zbytočne nepohoršoval: som si plne vedomý toho, že epidemiologická situácia v Rakúsku je zlá. Počet nových infekcií sa už síce nezvyšuje, je však na príliš vysokej úrovni, aby to rakúske nemocnice mesiace ustáli. V jeden deň sme mali cez sto mŕtvych. Mám preto pochopenie pre všetky rozumné opatrenia a dodržiavam ich.

S rúškami triedy FFP2 som tak či tak už zrastený. Na jednej švédskej kompe som s rúškom prenocoval, raz som išiel s rúškom aj saunovať (problém nebol s dýchaním, ale s čoraz horúcejšími gumami, ktoré mi takmer odpálili uši), a s rúškom som bol bežne na omši (odkedy počujem v tvrdom lieviku FFP2 ozvenu svojho vlastného spevu, namýšľam si, že som lepši spevák než som si 48 rokov myslel).

Verte, určite nie som ten, čo by riskoval ohrozenie zraniteľných bratov a sestier. Rúško, odstup, ruky, naozaj sa snažím byť ohľaduplným. No pritom túžim po tej nedeľnej omši.

Musím vám ešte vysvetliť, kto sú môj biskup a moja kostolníčka zač. Obaja sú skvelými svojbytnými kresťanmi, obaja majú tiež svoje chyby.

Moja kostolníčka, ktorú si môžete predstaviť ako malú postaršiu ženu s pevným krokom, býva napríklad občas príliš prísna k iným ruženčiarkam, vadia sa aj kvôli somarinám. Inak je to obetavá žena, verná tradíciám, ponorená do modlitby, správna žena na správnom mieste.

Môj biskup, ktorého si predstavte ako obra v neustálom pohybe, je zase pastierom so širokým obzorom, spolu s pápežom Františkom a s ekumenickým patriarchom Bartolomejom sa zaslúžil o založenie prvého pravoslávneho kláštora v našich zemepisných šírkach. Medzi rakúskymi biskupmi sa angažuje s najväčším zápalom pre utečencov a migrantov.

Raz za čas môj biskup vyhodí blízkeho spolupracovníka bez možnosti rozhovoru, aj to sa stáva. Môj biskup je vlastne jediný rakúsky činiteľ, ktorý vyvodil dôsledky z viedenského teroristického útoku na Dušičky. Štyria ľudia zomreli, lebo justícia, vnútro a tajná služba katastroficky zlyhali. Môj biskup prepustil riaditeľa katolíckeho gymnázia, lebo ten napísal počas útoku status „Teror vo Viedni – Refugees welcome“.

Ako posledné treba ešte vedieť, čo v Rakúsku znamená poslušnosť. Je to vlastne tabuizované slovo. Mimo úzkeho kruhu reholí (a možno už ani tam) nikto to slovo neberie do úst. Poslušnosť je nadávka, neposlušnosť kompliment, a najlepšie znie, aj v mojich ušiach, práve v časoch malých korona-diktátorov slovo „občianska neposlušnosť“.

Nikdy som nemal problém poslúchať otcov biskupov. Ono je to vlastne tak, že ani oni s tým pojmom neoperujú, raz za čas niečo vágne vyhlásia, nie sú v tom žiadne príkazy a zákazy a život ide ďalej. Nepamätám si, že moji biskupi by v živote niečo konkrétne po mne chceli. Nie je žiaden kumšt byť poslušným rakúskym katolíkom.

Práve to je v danej situácii rozdiel medzi kostolníčkou a biskupom: ona mi hovorí jasne, čo mám v nedeľu robiť. A on nie. Mám teda na výber?

Prečítal som si pozorne lockdownové vyhlásenie biskupov. Z toho jednoznačne nevyplýva, či smiem v nedeľu ísť, prítomnosť „maximálne piatich až desiatich vopred menovaných osôb“ na neverejnej omši je prípustná.

Čo ak ma kostolníčka vopred menovala a ja by som v prípade nedostavenia sa bol neposlušný svojej fare? Nechcem sa priamo opýtať svojho úžasného farára: veľmi sa trápil po tom, čo ho anonymní ľudia v prvom lockdowne viackrát udali kvôli neviem čomu, nechcem ho vystaviť nejakému riziku. A nemal som minulú alebo predminulú nedeľu pocit, že sa farár na mňa až sprisahanecky usmial? Nie je kostolníčka posolkyňou kňaza?

Predbežne som si vymyslel taký plán: v nedeľu ráno sa pekne oblečiem, vezmem malú na plecia a prejdeme sa so vztýčenými ušami okolo kostola. Ak už nič iné, bude to vzrúšo. Kto má lepší nápad, nech sa ozve.