Z čoho žil Ľudovít Štúr?

Z čoho žil Ľudovít Štúr?

V čítaní na nedeľu uverejňujeme úryvok z knihy maďarského historika Józsefa Demmela Ľudovít Štúr, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade.

„Boj o byt vlastný bol naskutku pálčivý, a predsa tak málo chcel o ňom vedieť národ. Tento si myslel, že Štúr musí pokladmi vládnuť.“

Jozef Miloslav Hurban

„Chodil do školy v Prešporku, v tomto jedinečnom meste, kde je priemysel nemecký, panstvo maďarské a chudoba slovanská. Priemysel to ťahá k panstvu, chudoba potom obe nenávidí. V škole videli šviháckych mladých pánov z Dolnej zeme, ktorí neboli ani takí usilovní, ani takí zbožní ako oni a ich priatelia, a predsa ich učitelia veľmi oceňovali. (…) Počas zasadnutia snemu sa z každého regiónu krajiny zišla pyšná uhorská šľachta, pompa, jadro zemianstva. (…) Po večeroch zo desať dobre naladených juristov prinútilo alumnistu v zodratom kabáte stiahnuť sa k múru, keď si pod kabátom v hlinenej nádobe bez glazúry bral domov mizernú polievku s krajcom tmavého chleba.“

Mór Jókai

V spoločensko-historickej biografii len ťažko možno obísť existenčnú otázku. V Štúrovom prípade to komplikuje fakt, že nielen v odbornej literatúre, ale často aj v dobových prameňoch jeho platené zamestnania zastierajú symbolické roly. Naposledy ich sumarizoval Rudolf Chmel: „Jazykovedec, literárny kritik a historik, novinár, básnik, vlastne prvý politológ v dnešnom slova zmysle, pedagóg, organizátor, publicista, redaktor, poslanec, revolučný aktivista, politik.“ Je otázne, či z týchto rol dokázal v dobovej uhorskej spoločnosti (dlhodobo) vyžiť chudobný, bezmajetný príslušník tretieho stavu. Oplatí sa teda zistiť, aké príjmy z nich vyplývali. Dokázal z nich Štúr skutočne vyžiť, dokázal zo svojich príjmov uživiť mladších súrodencov Jána a Karolínu, keď v rokoch 1845 – 1848 bývali uňho v Bratislave, po roku 1851 zasa sedem sirôt svojho staršieho brata Karola?

V tejto kapitole sa pokúsime systematizovať pomerne roztrúsené pramene, ktoré sa týkajú najmä príjmov zo spomínaných Štúrových rol, ako aj jeho prípadných nehnuteľností. Pri výskume zistíme, ktoré povolania a zárobkové činnosti neboli podľa Štúra v rozpore s jeho chápaním vlastnej roly, teda aké ako vodca slovenského národného hnutia mohol vykonávať alebo, naopak, musel odmietnuť.

Štipendiá, honoráre, príležitostné a pravidelné príjmy

Vieme, že Štúra od štrnástich rokov, keď sa presťahoval do Prešporku, rodičia takmer nepodporovali, preto existenčnú otázku otvoríme prehľadom štipendijného systému evanjelického lýcea. Školský štipendijný systém sa v prvej polovici 19. storočia delil na tri veľké skupiny: bezplatné alebo zľavnené stravovanie, na základe sociálnych podmienok alebo študijných výsledkov sa poskytovalo aj ubytovanie a štipendiá v hotovosti.

Táto podpora formálne nebola výsledkom hospodárenia lýcea (hoci pri jej získaní malo rozhodujúcu úlohu), pochádzala z ročných darov a nadácií, ktoré vo svojich závetoch zakladali majetní evanjelici. Základným kapitálom alumnea (inštitútu verejného stravovania), ktoré zabezpečovalo stravovanie pre takmer 150 žiakov, bolo 1200 forintov, ročné náklady na stravovanie jedného alumnistu predstavovali približne 50 forintov. Je zrejmé, že úroky zo základného kapitálu pokryli len zlomok nákladov, preto sa každý rok v dištriktoch, ktoré poslali na štúdium viac poslucháčov, organizovali zbierky, do ktorých prispievali súkromné osoby i eklézie.

Okrem alumnea stravovanie pre poslucháčov lýcea zabezpečovali dve nadácie: nadácia Zayanum, ktorú so základným kapitálom 91 000 forintov na podporu dvadsiatich študentov ročne založila Amália Calischová, vdova po Péterovi Zayovi, a nadácia Skariczanum, ktorú založila rodina Skariczovcov, tá podporovala šesťdesiat až šesťdesiatpäť študentov. V poslednom prípade poznáme aj podmienky podpory, zakladateľ nadácie András Skaricza totiž určil, že nadácia každý rok podporí len najusilovnejších mladých ľudí s najlepším správaním. Náklady na ubytovanie, teda konvikt, hradila nadácia Jesenakianum, ktorá bola takisto založená v testamente, a okrem zakladajúcej rodiny Jeszenszkych do nej prispievali aj viacerí zámožní evanjelici.

Finančnú podporu zabezpečoval aj testament Johanny Róthovej, jednorazové štipendium vo výške sto forintov dostávalo ročne pätnásť až dvadsať prešporských študentov. Ako zistíme na príklade Štúra, finančná podpora sa dala získať aj od nadácie Zayanum, ktorá pôvodne zabezpečovala stravu.

Podľa Hurbana Štúr dozeral aj na panské pálenice, nešlo teda vyslovene o administratívnu prácu za kancelárskym stolom, ale o zaučenie sa do práce správcu panstva. Štúrov ročný plat bol 325 strieborných forintov plus naturálie. Zdieľať

Zo spomienok Ladislava Paulinyho, bývalého Štúrovho spolužiaka v Győri a Prešporku, vieme, že Štúr počas bratislavských štúdií (ako aj v Győri) býval v súkromných podnájmoch, kde platil za stravu a ubytovanie. Od jesene 1829 býval na Panenskej ulici v Schmidtovom dome u vdovy menom Nikolaidesová. „Tam bola celá kasarňa. V jednej izbe byval Ludevít a Jehring, v druhej Zyma, Višňi, Cancrini (velkí kartári na tarok), v tretej Karol Štúr a Karol Lehocký, v štvrtej u gazdinej Nozdrovický, Nikolaides a ja.“

Štúr v nasledujúcich rokoch býval spolu s bratom a Jehringom niekde pri lýceu, potom dva roky v Chalupkovom dome a posledné dva polroky prežil na Maďarskej ulici. Z Paulinyho správy ťažko možno vydedukovať, či posledné ubytovania nejako súviseli so štipendijným systémom lýcea, alebo aj v týchto prípadoch to boli domy, kde prenajímali izby študentom. Isté však je, že Štúr sa najmenej tri roky, v rokoch 1832 – 1835, stravoval vďaka podpore nadácie Skariczanum.

Reprodukcia archívnej snímky Ľ. Štúra, archív TASR.

Štúr podľa našich informácií až do ukončenia štúdia v roku 1836 štipendium nezískal, hoci sa o to najmenej dva razy pokúsil: v roku 1831 jeho žiadosť o štipendium odmietol samotný generálny inšpektor evanjelickej cirkvi Sándor Prónay, v roku 1835 sa zasa neúspešne uchádzal o štipendium, ktoré podporoval Kollár, no viac informácií o ňom nemáme.

Štúr evidentne patril medzi najlepších študentov lýcea, preto je okrem jeho neúspešných žiadostí o štipendium zvláštne aj to, že sa ani raz neuchádzal o štipendium z nadácie Johanny Róthovej. Dôvod nepoznáme, no sotva sa to dá vysvetliť prípadnými národnými rozpormi, v skúmanom období (v rokoch 1829 – 1836) získalo toto štipendium mnoho študentov, ktorí podobne ako Štúr zohrávali významnú rolu v slovenskom študentskom krúžku. V rokoch 1830 – 1833 toto štipendium, podaktorí aj viackrát, získali Daniel Lichard, Karol Adamisch, Samuel Kokeš, Daniel Mikuláš alebo Michal Miloslav Hodža. V rokoch 1835 a 1836 ho dostali aj Štúrovi žiaci Ctiboh Zoch, Benjamin Červenák, Samuel Vanko, Ján Maróthy i Gustáv Grossmann.

Štúr sa v roku 1837, pol druha roka po návrate do Prešporku, stal na lýceu zástupcom profesora Katedry reči a literatúry česko-slovanskej. Od jesene 1838 síce dva roky študoval na univerzite v Halle, no čoskoro po návrate domov v roku 1841 nastúpil na svoju predchádzajúcu pozíciu, na ktorej zotrval až do konca roka 1843. Zdieľať

Samuel Štúr začiatkom roku 1834, dva roky pred ukončením lýcea, zavolal svojho druhorodeného syna domov do Uhrovca. Dôvody boli pravdepodobne v prvom rade finančné: zo skromného učiteľského platu zrejme nedokázal Ľudovíta ďalej podporovať, preto využil kapitál svojich lokálnych kontaktov a získal preňho post pisára na panstve. Podľa Hurbana Štúr dozeral aj na panské pálenice, nešlo teda vyslovene o administratívnu prácu za kancelárskym stolom, ale o zaučenie sa do práce správcu panstva.

Štúrov ročný plat bol 325 strieborných forintov plus naturálie. Od februára do augusta 1834 dostal odmenu 170 forintov, čo bola vysoká suma nielen v porovnaní s platom jeho otca; mal, napríklad, príjem vyšší ako neskorší celoročný plat jeho brata na poste rektora modranského gymnázia. Štúr teda isto neodišiel z postu správcu panstva (v podstate ešte počas zaškoľovania ako praktikant) späť na prešporské lýceum pre nespokojnosť s platom. Je veľmi pravdepodobné, že táto kariéra jednoducho nesadla jeho humanitne zameraným vlohám a záujmom.

Štúr sa v roku 1837, pol druha roka po návrate do Prešporku, stal na lýceu zástupcom profesora Katedry reči a literatúry česko-slovanskej. Od jesene 1838 síce dva roky študoval na univerzite v Halle, no čoskoro po návrate domov v roku 1841 nastúpil na svoju predchádzajúcu pozíciu, na ktorej zotrval až do konca roka 1843. Význam tohto statusu však nemôžeme pochopiť bez toho, aby sme objasnili, ako katedra vznikla a aká bola jej činnosť.

V roku 1802 zasadnutie preddunajského evanjelického konventu po prvý raz iniciovalo, aby konvent na vlastné náklady založil na prešporskom lýceu novú katedru, na ktorej sa budú budúci duchovní učiť slovanský liturgický jazyk, teda kralickú češtinu, ktorú v tom čase používala evanjelická cirkev. Konvent návrh odmietol, no umožnil, aby spôsobilá osoba vyučovala na lýceu jazyk tých študentov, čo oň dobrovoľne prejavia záujem. Keďže zasadnutie nevyčlenilo na túto pozíciu nijaký plat, bolo ho treba zabezpečiť alternatívnym spôsobom.

V roku 1803, keď katedra vznikla, bola otázka mzdy vyriešená, podobne ako stravovanie a ubytovanie študentov, pomocou nadácie, teda mzda sa vyplácala z úrokov darov. Učiteľom katedry sa stal Juraj Palkovič (1769 – 1850), ktorý zostal na tomto poste až do konca života napriek tomu, že už v polovici tridsiatych rokov prestal učiť. Palkoviča totiž zamestnávala najmä jeho literárna a redaktorská činnosť, okrem toho bol aj poslancom snemu (v rokoch 1832 – 1836 v sneme zastupoval slobodné kráľovské mesto Krupina). Od jesene 1836 vyučoval na katedre Ľudovít Štúr (pravda, na niekoľkých hodinách zastupoval Palkoviča už od decembra 1835).

Gejza Szalay: Ľudovít Štúr na uhorskom sneme. Obraz je majetkom SNM a vystavený je v reprezentačných priestoroch slovenského parlamentu.

Členov Společnosti česko-slovanskej, ktorá pracovala pri Katedre reči a literatúry česko-slovanskej, vyučoval dejiny slovanskej literatúry, záujemcov z nižších ročníkov lýcea (spolu štyridsaťtri žiakov) učil českú a poľskú gramatiku a mal aj hodiny venované dejinám slovanského národa a jeho literárnemu jazyku. Vo februári 1837 sa preto členovia společnosti obrátili na prešporský konvent so žiadosťou, aby namiesto Palkoviča, ktorý učenie už dva roky zanedbáva, zvolili na čelo katedry niekoho iného. Konvent o tejto otázke dlho rokoval, napokon sa rozhodol Palkovičov post zachovať, no za námestníka profesora bol teraz už aj oficiálne zvolený Štúr. To znamenalo, že plat vyčlenený pre katedru naďalej náležal Palkovičovi, kým Štúr musel post námestníka profesora zastávať bezplatne. Odvtedy sa podľa Štúrových listov dá zmapovať jeho snaha, aby bola z prostriedkov nadácie hradená aj mzda námestníka profesora, no to sa mu nepodarilo dosiahnuť ani v rokoch 1836 – 1838, ani po návrate z Halle.

Táto z finančného hľadiska nepriaznivá situácia však mala aj jednu veľkú výhodu, keďže Katedra reči a literatúry česko-slovanskej a jej vyučujúci boli oveľa menej závislí od vedenia lýcea a orgánov evanjelickej cirkvi, než v prípade, keby sa katedra včlenila do štruktúry lýcea. To zrejme v rozhodujúcej miere prispelo k tomu, že Štúr dlho dokázal využívať organizačné štruktúry katedry pre ciele slovenského národného hnutia.

Štúr od jesene 1838 dva roky študoval v Halle. Nemáme presné údaje, ako svoje nemecké štúdiá financoval. Z jediného listu, kde sa venuje tejto téme, vyplýva, že lýceum ho nepodporilo, preto chcel zaťažiť trenčianske dedičstvo svojho otca pôžičkou dvesto forintov, no či si pôžičku aj skutočne zobral, naše pramene už neuvádzajú. Na univerzite v Halle mali uhorskí študenti k dispozícii dve štipendiá, jedno dostali hneď pri zápise, kým na získanie druhého potrebovali odporučenie šľachtickej rodiny Torkosovcov. Štúr o druhé štipendium podľa vlastných slov ani nepožiadal. Jeden z jeho súčasníkov v neskorších memoároch tvrdil, že Štúrovo štúdium v Halle fi nancovalo len srbské knieža Michal Obrenović.

Tento údaj by veľa prezrádzal o vtedajšej štruktúre Štúrovej siete kontaktov, dokonca aj o jeho vzťahu k Uhorsku, no nepotvrdzuje ho nijaký ďalší prameň. Slová neveľmi blízkeho priateľa, ktoré napísal o desaťročia neskôr, neposkytujú dostatočný oporný bod pre takýto výskum, no treba poznamenať, že ako ideovú možnosť nemožno vylúčiť, že Štúr už v tom čase úzko spolupracoval s vplyvnou srbskou rodinou, kontakt s Milošom Obrenovićom nadviazal už v roku 1835.

Štúr od jesene 1838 dva roky študoval v Halle. Nemáme presné údaje, ako svoje nemecké štúdiá financoval. Z jediného listu, kde sa venuje tejto téme, vyplýva, že lýceum ho nepodporilo, preto chcel zaťažiť trenčianske dedičstvo svojho otca pôžičkou dvesto forintov, no či si pôžičku aj skutočne zobral, naše pramene už neuvádzajú. Zdieľať

Na jar 1840, niekoľko mesiacov pred dokončením štúdií v Halle, dostal Štúr list od Augusta Škultétyho, ktorý ho zastupoval na poste na slovanskej katedre. Škultéty ho s nemalým nadšením informoval, že počas pobytu v Halle Štúra zvolili za profesora teológie na kežmarskom gymnáziu. Na tomto mieste s pomerne vysokou spoločenskou prestížou by sa Štúrove existenčné problémy pravdepodobne vyriešili, navyše by mohol ďalej učiť, teda niet divu, že jeho priame okolie prijalo túto správu s radosťou. Štúr však návrh svojho priateľa pobúrene odmietol, urazene sa mu posmieval, že si ho isto pomýlil so starším bratom Karolom, keď mu ponúka teologickú profesúru v Kežmarku. Zarazene dodal, že ho najviac prekvapilo to, ako ho Škultéty málo pozná.

Okrem toho napísal, že nemá vzdelanie adekvátne pre profesora náboženstva, „mám sto důležitých příčin“ to odmietnuť. Škultéty tieto dôvody musel poznať (usudzujeme z dotknutého tónu Štúrovho listu), no my sa môžeme len dohadovať. Kežmarok bol v porovnaní s Prešporkom jedným z politických, tlačových a vzdelávacích centier krajiny, provinciálne mestečko. Štúrov záujem sa orientoval predovšetkým na literatúru a dejiny, nie na teológiu. Štúr navyše v tom čase už pomerne jasne rozpoznal svoju úlohu pri zrode imaginárneho slovenského spoločenstva, čomu prispôsobil aj svoju individuálnu životnú cestu, do ktorej post v Kežmarku nezapadal.

Podobne ako v roku 1834, aj v tomto prípade zrejme išlo o to, že v záujme vnútornej logiky svojej životnej dráhy a jej dlhodobej udržateľnosti dokázal Štúr vytesniť aj také elementárne potreby ako minimálna finančná bezpečnosť. Po návrate učil na prešporskom lýceu napokon až od jesene 1841, no ani vtedy nebol za svoju prácu platený. Aj v lete 1842 o ňom profesor charkovskej univerzity Izmail Ivanovič Sreznevskij, ktorý cestoval po slovanských oblastiach strednej Európy, počas návštevy Prešporka napísal, že „prednáša bez platu“. Palkovič síce koncom roka 1842 Štúrovi prisľúbil, že mu dá polovicu svojho platu, no peniaze nedostal ani na jar 1843. V decembri 1843 mu vedenie evanjelickej cirkvi definitívne učiť zakázalo.

Nasledujúce pravidelné zamestnanie sa datuje od augusta 1845, keď začali vychádzať Slovenské národné noviny, ktoré Štúr redigoval. O finančnej situácii denníka, okrem toho, že Štúr musel pred ich vydaním zložiť kauciu vo výške 4 000 forintov (zabezpečil ich Gašpar Fejérpataky), nemáme presnejšie údaje. Aj na základe počtu predplatiteľov (vždy ich bolo okolo päťsto) môžeme len predpokladať, že ročný príjem redakcie sa pohyboval od 3 500 do 4 500 forintov, no veľkú časť tejto sumy zhltli náklady na prenájom redakčnej miestnosti a tlač.

O Štúrovi a jeho dvoch pomocných redaktoroch mladý nemecký novinár Heinrich Pröhle napísal, že žili asketicky a jediný luxus, aký si mohli dovoliť, bol tabak, ktorý bol v redakčnej miestnosti k dispozícii pre každého. Pröhle predpokladá (zrejme správne), že Štúr zavolal do Prešporku svoju mladšiu sestru, aby varila a viedla domácnosť členov redakcie, aj takto šetril, nemusel osobitne platiť gazdinú a kuchárku. Ako paralelu spomenieme, že József Orosz, redaktor maďarských novín Hírnök, vychádzajúcich takisto v Prešporku, vďaka vydávaniu novín zbohatol: na jednej strane mal približne šesťnásobne viac predplatiteľov (okolo roku 1840 ich bolo 2800), na druhej strane dostával ročnú „podporu“ vo výške 20 000 forintov, keďže noviny boli adekvátne (provládne) zamerané.

O Štúrovi a jeho dvoch pomocných redaktoroch mladý nemecký novinár Heinrich Pröhle napísal, že žili asketicky a jediný luxus, aký si mohli dovoliť, bol tabak, ktorý bol v redakčnej miestnosti k dispozícii pre každého. Zdieľať

Štúr nemal pravidelný príjem ani ako oficiálny politik. Keď sa v roku 1847 uchádzal o post poslanca za mesto Zvolen, v záujme úspechu sa už vopred, zrejme poznajúc miestne pomery, vzdal poslaneckej odmeny. Za pôsobenie v sneme teda nedostával plat, navyše ako poslanec musel dodržiavať etiketu obliekania, čo ho pravdepodobne finančne výrazne zaťažilo. Na zasadnutia uhorského snemu mali totiž všetci poslanci predpísaný dolomán s ozdobným šnurovaním a kožušinový klobúk a len na župné zasadnutia sa nosieval jednoduchý, mestský odev – na týchto zasadnutiach boli slávnostne oblečení len dvaja predsedovia, ktorí si pripásali aj meč. Z dobových opisov vieme, že Štúr dodržiaval etiketu, no je otázne, odkiaľ vzal peniaze na takýto iste drahý odev (ktorý zrejme pôvodne vo svojom šatníku nemal). Je možné, že mu ho požičal niektorý z jeho šľachtických patrónov alebo Palkovič, ktorý bol predtým takisto poslancom.

Štúr počas vojenských výprav v rokoch 1848 – 1849 žil z vojenského rozpočtu, no neskôr, až do jeho smrti v roku 1856 nie je známe, že by sa niekde zamestnal, a to napriek tomu, že rodina Osztroluczkych mu na prešporskom krajskom súde vybavila pozíciu tajomníka. V nemecky písanom liste pani Osztroluczkej, v ktorom ponúknutý post odmietol, však spomína, že na akadémii v Belehrade bude čoskoro zvolený za profesora politických vied, „tam mi môže zakvitnúť ešte jeden život“. Štúrovi sa táto nádej rozplynula a, žiaľ, z nijakého ďalšieho prameňa sa o tejto príležitosti nedozvieme viac.

Dagerotypická snímka členov slovenskej deputácie vo Viedni v marci 1849, r.1899 ju tlačou vydal Sv. Hurban Vajanský. Na snímke zľava hore: Adam Kardoš, Samo Chalupka, Daniel Lichard, Michal M. Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Jaroslav Bórik. Dolný rad zľava: Michal Rarus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány.

Musíme preskúmať aj to, či mal Štúr významnejšie príležitostné príjmy zo spisovateľských honorárov. Honoráre za kratšie články a básne nepoznáme, zachovali sa však údaje o jeho odmene za niekoľko rozsiahlejších prác. Prvý honorár dostal Štúr v roku 1837, vtedy slovenskí žiaci prešporského lýcea vydali almanach Plody, a to so ziskom, po vyplatení účtov im zostalo 57 forintov. Společnost česko-slovanská túto sumu prisúdila dvom redaktorom, Ľudovítovi Štúrovi a Ctibohovi Zochovi.

Začiatkom päťdesiatych rokov Štúr napísal viacero politických pamfletov. Prvý takýto text, Starý i nový věk Slováků, však počas jeho života nevyšiel, a takmer identický osud mal aj jeho nasledujúci text, ktorý napísal na objednávku. Gróf János Mailáth v roku 1843 navrhol Štúrovi, že ak napíše rozsiahlejší článok o krivdách na slovenskej národnostnej menšine, uverejní ho v novinách Nemzeti Újság. Rukopis s názvom Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku sa síce zrodil, no cenzúra ho zabránila vydať. Hoci je známy aj dobový český preklad, text napokon (opäť na Mailáthov návrh) vyšiel v nemčine v Lipsku pod pseudonymom Luborod Bedlivý.

Prvý honorár dostal Štúr v roku 1837, vtedy slovenskí žiaci prešporského lýcea vydali almanach Plody, a to so ziskom, po vyplatení účtov im zostalo 57 forintov. Zdieľať

Štúr však za prácu honorár nedostal: „Binder, vydavatel brošúrky naší, velikou summu na ní zarobil, ale mi, třebás sem mu o to psal, ani haliře za ni, ba ani jednoho výtisku darem neposlal.“ Publikácia bola zrejme skutočne populárna, keďže o rok vyšla v Lipsku znovu, pričom v Prešporku sa z nej za niekoľko dní predalo tristo výtlačkov. Konflikt medzi Štúrom a vydavateľom naznačuje, že zrejme bolo zvykom vyplácať honoráre aj autorom politických pamfletov (predpokladáme, že honorár dostal alebo aspoň očakával aj za neskoršie diela, napríklad za Der Sprachenkampf in Ungarn alebo Das neunzehnte Jahrhundert und Magyarismus), hoci by sme predpokladali, že v tomto prípade je základným záujmom autora uľahčiť vydavateľský proces, aj za cenu toho, že sa vzdá honoráru.

Po rokoch 1848 – 1849 napísal tri väčšie práce. V roku 1852 v Matici českej po česky vydal knihu o slovanských ľudových piesňach a ľudovej poézii (O národných povestiach a piesňach plemien slovanských), sprostredkovateľom bol Václav Hanka. Kniha vyšla v prekvapivo vysokom náklade štyritisíc výtlačkov a Štúr dostal na dobové pomery zrejme slušný honorár: 200 strieborných forintov. O rok neskôr, v roku 1853, vydal v Prešporku zbierku básní, ktorú venoval pamiatke svojho staršieho brata. O honorári, žiaľ, nemáme nijaké informácie, a keďže v zbierke nebol publikovaný zoznam predplatiteľov, nevieme určiť ani to, či mala na trhu úspech. Tretie dielo, Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti, pozn. red.), zostalo v rukopise, no Štúr sa viackrát zaujímal o jeho ruské alebo juhoslovanské vydanie.

Nehnuteľnosti

Štúr nikdy nevlastnil nehnuteľnosť. Po dokončení štúdií, teda po roku 1836, si pravdepodobne prenajímal v Prešporku byt, no presnejšie údaje máme až z obdobia po jeho návrate z Hale. Po roku 1841 býval na Panenskej ulici 287, v rohovom Fernolayovom dome. Nevieme, koľko izieb si prenajímal spočiatku, no po založení redakcie Slovenských národných novín v roku 1845 už najmenej štyri miestnosti.

Jedna z nich bola priestrannejšia, prednášal v nej pre viacerých poslucháčov, keďže po zastavení činnosti na lýceu tu vyučoval svojich žiakov. Na tejto adrese býval aj ako poslanec uhorského snemu v rokoch 1847 – 1848, nevyužil teda možnosť, aby mu ako poslancovi mesta Zvolen bezplatne prenajali izbu v niektorom prešporskom meštianskom dome. Po roku 1849 sa vrátil k rodičom do Uhrovca, kde býval až do roku 1851. Vtedy mu zomrel brat a on sa presťahoval do Modry (takisto do prenajatého bytu), aby sa stal poručníkom sirôt. Po otcovi dediť nemohol, Samuel Štúr si zo skromného učiteľského platu nič nenašetril, učiteľský byt v Uhrovci bol zasa služobný, po jeho smrti sa z neho museli jeho vdova a slobodná dcéra vysťahovať. Štúrova mama síce vlastnila nehnuteľnosti v Trenčíne, no po jej smrti sa ich vzdal v prospech mladšej sestry Karolíny.

Podpora pre „našu vec“

V Štúrovej pozostalosti sa zachoval pomerne zvláštny doklad: „Poisťeňja na 10. tj ďesať zlatích strjebra, ktorje som ja ňižepodpísaní ako účasťinu k napomožeňu našej veci skutočňe a hotovje prijau. V Presporku d 20 Prosinca 1847. Ľudevít Štúr.“ Žiaľ, nevieme, komu bol určený, no nastoľuje jednu z najcitlivejších otázok Štúrovho živobytia, a to otázku politicky motivovaných podpôr (hoci aj zo zahraničia).

Od začiatku štyridsiatych rokov Štúrovi vo finančnej tiesni často vypomáhali jeho priatelia a iní členovia slovenského národného hnutia. „Kollár, otec náš [teda superintendent Pavel Jozeffy], Hurban, Kadavý a Koreň podepřeli posud pomůckami,“ napísal napríklad Michalovi Miloslavovi Hodžovi na jeseň 1842. Aj Hodžu často prosil, aby zámožnejších pánov (najmä Gašpara Fejérpatakyho) pri návšteve jeho farnosti požiadal o poskytnutie nejakej podpory. Kollár sa o rok neskôr zmienil, že „panu Štúrovi co podporu na život 12. zlstř. sme poslali“, no o podobných zbierkach sa často dočítame aj v neskoršej Štúrovej korešpondencii.

Štúr nikdy nevlastnil nehnuteľnosť. Po dokončení štúdií si pravdepodobne prenajímal v Prešporku byt, no presnejšie údaje máme až z obdobia po jeho návrate z Hale. Po roku 1841 býval na Panenskej ulici 287, v rohovom Fernolayovom dome. Nevieme, koľko izieb si prenajímal spočiatku, no po založení redakcie Slovenských národných novín v roku 1845 už najmenej štyri miestnosti. Zdieľať

V rokoch 1840 – 1843 ho však nepodporovali len priatelia z Uhorska, ale aj českí, ideovo spriaznení druhovia. Na jeseň roku 1840 sa zopár z nich rozhodlo, že každý obetuje štyri forinty a ročne vyzbierajú na podporu Štúra 100 forintov. Jednému z nich, Jozefovi Václavovi Staněkovi, sa Štúr za dar poďakoval slovami: „Jest kapitál půjčený Slovensku, který, bohda, časem bohaté ouroky ponese.“ Po roku 1843 sa však vzťahy zmenili. Štúr, dovtedy považovaný za stúpenca slovanskej vzájomnosti a propagátora češtiny, českí vrstovníci ho dokonca považovali za českého spisovateľa, sa rozhodol, že si za literárny jazyk vyberie stredoslovenské nárečie a stane sa nezávislým od Čechov. Potom už neprijal ani ročný dar vo výške sto forintov, dokonca sa vyjadril, že ak sa jeho finančná situácia zlepší, dovtedajšiu podporu vráti aj s úrokmi.

Naďalej však prijímal pomoc, vďaka ktorej dokázal zrealizovať vytýčené ciele. Zosilneli, napríklad, jeho juhoslovanské kontakty, na jeho prednášky často chodili aj srbskí študenti, na základe jeho iniciatívy vznikla srbská knižnica a čitateľský krúžok, čo si všimol aj patriarcha Rajačić. Rajačić sa v roku 1847 v uhorskom sneme so Štúrom zoznámil aj osobne. „Častejšie sa potom spolu schádzavali až do breznových dní; po týchto, poznajúc potrebu bratského napomáhania sa a povstania proti spoločnému nepriateľovi, Rajačič udeliac Štúrovi k podporovaniu národnej veci potrebné prostriedky, národu svojmu sa odobral,“ napísal Mikuláš Dohnány v diele História povstania slovenského z roku 1848, ktoré vyšlo v roku 1850.

Najdôležitejšiu podporu však Štúr dostal od Obrenovićovcov. Podľa niektorých memoárov knieža Miloš Obrenović financoval už jeho dvojročné štúdium v Halle, jeho syn Michal zasa v lete 1848 podporil slovenské povstanie niekoľkými tisíckami zlatých a deväťsto puškami, navyše, podľa niektorých správ, na ľahkom koči sám odprevadil ozbrojencov po Myjavu. Na tento krok však kniežaciu rodinu, ktorú v roku1842 zvrhli zo srbského trónu, zrejme nemotivovala idea slovanskej vzájomnosti, ale skôr jej osobné politické záujmy, hoci nevieme, čo presne si Obrenovićovci od podpory slovenského národného hnutia sľubovali. Gabriel Viktor pravdepodobne preháňa, keď sa domnieva, že Štúr a slovenská delegácia v marci 1849 žiadali Františka Jozefa o vytvorenie samostatného Slovenského kniežatstva preto, aby sa na jeho trón posadil Michal Obrenović. Môže byť pravda, že trón vskutku chceli pre Obrenovića, no v analýze sa nevenuje otázke, prečo by sa na Františka Jozefa obracali so žiadosťou, aby sa v prospech Obrenovića dobrovoľne vzdal nemalej časti Uhorského kráľovstva.

Najdôležitejšiu podporu však Štúr dostal od Obrenovićovcov. Podľa niektorých memoárov knieža Miloš Obrenović financoval už jeho dvojročné štúdium v Halle, jeho syn Michal zasa v lete 1848 podporil slovenské povstanie niekoľkými tisíckami zlatých a deväťsto puškami, navyše, podľa niektorých správ, na ľahkom koči sám odprevadil ozbrojencov po Myjavu. Zdieľať

Obrenović Štúra zrejme podporoval aj po roku 1849, na čo poukazuje fakt, že v tomto období publikoval viacero článkov velebiacich rodinu, a že svoju knihu o slovanských ľudových piesňach venoval Michalovi Obrenovićovi. Na základe výskumu Štúrovej korešpondencie možno seriózne uvažovať aj o tom, že v tomto období ho podporoval aj Michail Fiodorovič Rajevskij, ktorý pracoval na viedenskom vyslanectve.

Českú, srbskú a ruskú podporu podľa nášho názoru netreba (určite nie v prípade, ak chceme nájsť riešenie) interpretovať v kontexte vlastenectvo – vlastizrada; o tejto otázke bolo rozhodnuté, už keď si Štúr vybral svoju životnú cestu. Bez finančného a politického zázemia by sa nemohol ani len pokúsiť dosiahnuť svoje ciele, v tomto prípade môžeme teda skúmať nanajvýš to (na čo však chýbajú adekvátne pramene), ako uvažoval na prelome rokov 1847 a 1848, či mal pred konečným rozhodnutím morálny problém obrátiť sa proti krajine, v ktorej sa narodil. Čo vtedy pokladal za najdôležitejšiu otázku: vlastenectvo, alebo vlastizrada, zrod slovenského národného spoločenstva alebo definitívne odmietnutie tejto idey?

Zhrnutie

Pri prehľade kariéry Ľudovíta Štúra teda môžeme konštatovať, že z hľadiska výberu povolania mal jasné preferencie, ktoré nedeterminovali jeho osobné záujmy a aktuálne existenčné otázky, ale budovanie imaginárneho slovenského národa, ako aj naplnenie a usmerňovanie vlastnej roly v tomto procese. V súlade s jeho predstavami nebolo akceptovať úrad, kde by mu bežná administratívna práca zabrala priveľa času, alebo sa nehodil na úlohu, akú si sám prisúdil. Z tohto dôvodu sa vzdal kariéry správcu panstva, odmietol post profesora teológie v Kežmarku a miesto tajomníka na prešporskom súde, preto v ňom akceptovanie zahraničných podpôr nevyvolávalo vnútorný konflikt.

Ešte sme však neodpovedali na najdôležitejšiu otázku: či dokázal vyžiť z pertraktovaných rol a z českej, srbskej a ruskej podpory. Znalec Prešporku 19. storočia Andor Sas odhaduje, že priemerný prešporský občan ročne na živobytie potreboval 150 až 300 forintov, k čomu však ešte treba prirátať nájomné: ročný prenájom dvojizbového bytu na predmestí stál 180 forintov, v centre sa však za rovnaký byt platilo aj 360 forintov. Vieme, že Štúr si v rokoch 1845 – 1848 vo Fernolayovom dome prenajímal štyri izby. To znamená, že Štúrove ročné náklady po odchode z lýcejného systému sociálneho zabezpečenia (vrátane mimoriadnych výdavkov, napríklad cesta domov do Uhrovca alebo náklady na lekársku starostlivosť) predstavovali najmenej 400 až 500 forintov, v čase vydávania Slovenských národných novín však táto suma mohla s prenájmom vzrásť aj na dvojnásobok. Jeho existenčnú situáciu nemohol výrazne uľahčiť ani fakt, že po roku 1851 už nežil v jednom z centier krajiny, ale v neďalekom mestečku, v Modre; v jednom liste zo slobodného kráľovského mesta napísal, že „drahota je tu veľká“.

Jasne vidieť, že Štúr si zo svojich kanonizovaných rol a povolaní ani so zahraničnými podporami nedokázal vždy zabezpečiť živobytie. Ak ho vnímame len ako učiteľa, politika, básnika, jazykovedca, literárneho kritika alebo organizátora, nedokážeme jednoznačne konštatovať, z čoho napríklad žil od dokončenia štúdia na lýceu do začiatku štúdií v Halle, či od návratu do Prešporku do vydávania novín (teda v rokoch 1836 – 1838, 1840 – 1842, 1843 – 1845, 1849 – 1856). Výskum teda musíme rozšíriť aj o Štúrovo povolanie, ktoré slovenská odborná literatúra síce občas spomenie, no nevenuje mu väčšiu pozornosť. Ide o povolanie súkromného učiteľa a vychovávateľa.

Tomu sa už venuje ďalšia kapitola knihy Józsefa Demmela: Ľudovít Štúr. Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí, ktorej slovenské vydanie vyšlo tento týždeň vo vydavateľstve Kalligram. Tento text je prebratou kapitolou z knihy, ktorá má názov „Víte, že uřadu nemám žádného. Otázka príjmov a živobytia počas kariéry“. Text vychádza bez odkazov na literatúru a poznámok pod čiarou a so súhlasom autora a vydavateľa knihy.

Titulná fotografia: obraz Viery Kraicovej – Ľudovít Štúr v pracovni, olej na plátne, 1956. Majetok mesta Modry.Obraz je vystavený v tamojšom Múzeu Ľ. Štúra.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo