Európske esperanto

„Sklamanie. Kríza. Zmätok. Dalo sa to čakať. Cesta sa nájde.“

Toľko stručné komentáre európskych politikov, ktoré svojou pestrosťou a protichodnosťou, vypovedajú o aktuálnych náladách v Bruseli, Nemecku, Poľsku, Francúzsku, či Česku.

Írska facka vyvolala dva typy emócií. Kým eurooptimistov zastihla nepripravených a takmer im privodila mŕtvicu, tábor europesimistov zapíja úspech Guinessom. Výsledok írskeho plebiscitu spustil lavínu otázok, z ktorých najnaliehavejšie sú, zdá sa, len dve. „Prečo zelený ostrov povedal NIE?“ a „Čo bude ďalej s Lisabonskou zmluvou?“

Predpovedať budúcnosť reformnej zmluvy by bolo v tejto chvíli nielen namáhavé, ale pred štvrtkovým krízovým summitom aj predčasné. Odpoveď na írske NIE je však práve tak jednoduchá, ako zložitá. Pre euroskeptika Václava Klausa ide len o ďalší jasný dôkaz toho, že „európanstvo je ako esperanto – umelý a mŕtvy jazyk“ (Lidové noviny, 15. jún).

Ak sa ale s takýmto výkladom neuspokojíme a podrobíme hlbšej analýze dôvody, ktoré viedli 53% írskych voličov k tomu, aby povedali Lisabonskej zmluve NIE, môžeme dospieť k zaujímavým poznatkom a vziať „klausovcom“ vietor z plachiet.

Ľudoop, primát, milionár

„Nová EÚ ťa nebude vidieť, nebude počuť, nebude za teba hovoriť. Voľte NIE.“ Transparent s obrázkami šimpanza, ktorý si zakrýva oči, uši a ústa, obletel za ostatný víkend azda celý svet. Ústrednou postavou odporcov Lisabonskej zmluvy ale nebol žiadny ľudoop či primát, ale milionár, podnikateľ a zakladateľ liberálneho think-tanku Libertas – Declan Ganley.

Svoju antikampaň postavil na ôsmych pilieroch (uvedených na internetovej stránke libertas.org). Z nich najexponovanejší bol argument „straty írskeho eurokomisára“. To, že by Írsko v prípade ratifikácie reformnej zmluvy stratilo na niekoľko rokov eurokomisára, je fakt. Pravdivým je ale len dovtedy, pokiaľ z toho nezačneme primárne viniť Lisabonskú zmluvu. Potom sa stáva lžou. Ganley totiž povedal „A“, ale zabudol dodať „B“. A tým je, že v súčasnej platnej zmluve z Nice sa v roku 2001 dohodlo, že po dosiahnutí hranice 27 členských štátov nebude počet komisárov zodpovedať počtu krajín, a pristúpi sa k procesu rotácie. A Declan Ganley - ako je známe - povedal zmluve z Nice v referende svoje ÁNO. Je prekvapivé, že na túto frapantnú amnéziu doteraz nikto nepoukázal.

Dane, dane, dane

Ďalšou dezinformáciou bol strašiak v podobe daní. Ganley sa v rozhovore pre český týždenník Respekt nechal počuť, že „zmluva nie je dobrá pre jeho biznis“. Je pravdou, že sa niektoré staré členské štáty, najviac asi Francúzsko, ozývajú a volajú po jednotnej daňovej politike EÚ. Ale samotný text Lisabonskej zmluvy, tak, ako ho Ganley prezentuje, priamou harmonizáciou daní nehrozí. Opäť ďalšie klamlivé tvrdenie.

Branci a katolíci

Aby sme však tomuto vizionárovi nekrivdili príliš, írskych voličov dokonale zmiatli aj iné mýty. Bola to napríklad mystifikácia ohľadom brannej povinnosti v európskej armáde. Tá zmobilizovala nemalú základňu rodičov - voličov, ktorí chcú pre svoje deti vždy to najlepšie. Ďalej to boli neopodstatnené a ničím podložené obavy katolíkov, ktorým ktosi „nakukal“, že im budú Bruselom vnútené interrupcie a eutanázie. Tie, rovnako ako uzákonenie registrovaných partnerstiev, zostávajú aj naďalej v kompetencií národných vlád. S Lisabonom alebo bez neho.

Kráľ je nahý

Summa summarum, írske referendum, zdá sa, bolo výsledkom predovšetkým emócií, akejsi rýchlo nafúknutej bubliny s trendovým leskom, a racionálny kalkul čupel kdesi v úzadí. Skupina ľudí idúca módne proti prúdu sa napokon sama stala prúdom. Nikto nespochybňuje váhu čo i len jedného írskeho NIE, ale pohľad na kritický počet mýtov a dezinformácií vyvoláva akiste nepokoj.

Nemalú rolu tiež zohrala neschopnosť premiéra Briana Cowena a všetkých politických strán (s výnimkou jednej) dať voličom dôvod hlasovať ZA reformnú zmluvu. Politici sa zmohli len na nemastnú a neslanú formulku: „Pozrite sa, ako sme z nášho členstva vyťažili.“ Chabé.

A Čerešničkou na torte bolo osobné priznanie premiéra, že text Lisabonskej zmluvy ani nečítal. Čo na to povedať. Kráľ je nahý?

Martin Koleják

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na