Potraviny Prečo je sebestačnosť aj otázkou našej bezpečnosti

To, že väčšinu našej spotreby potravín (zhruba 60 percent) dovážame a aj to, že dovážame najmä potraviny, ktoré sme schopní produkovať v našich klimatických podmienkach, sú známe fakty. Rovnako známy fakt je aj to, že podiel dovážaných potravín sa v priebehu rokov zvyšuje.

Niektorí hovoria o 800, iní o 700 kamiónoch potravín, ktoré každý deň prekračujú naše hranice zvonka a zásobujú obchody na Slovensku. Či už platí prvé alebo druhé číslo, či niečo medzi tým, faktom je, že z domácej produkcie dokážeme na Slovensku pokryť len 40 percent spotreby potravín. Zvyšok musíme doviezť. O celkovej obchodnej bilancii potravín sme písali tu.

Neexistujú konkrétne dáta, napríklad koľko jabĺk sme doviezli z Poľska alebo koľko zemiakov z Nemecka či Česka. Pravdou však je, že tieto krajiny patria k najväčším exportérom potravín na Slovensko. Napríklad podľa posledných zverejnených údajov ministerstva pôdohospodárstva, za prvý polrok 2018 sme z Českej republiky doviezli poľnohospodárske a potravinárske produkty za 512 miliónov eur a vyviezli za 300 miliónov eur, nasleduje Nemecko (304 vs. 92) a Poľsko (274 vs.199). Hodnotovo najväčšou dovážanou položkou bolo bravčové mäso, pričom jednou z významných položiek nášho exportu boli živé svine.

Novšie údaje má Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora – v roku 2019 dovozu dominovalo bravčové mäso, ale napríklad zeleninu z nášho klimatického pásma sme doviezli za viac ako 24 miliónov eur. Celková obchodná bilancia poľnohospodárskych a potravinárskych produktov v prvých mesiacoch tohto roku (január až máj) bola -768 miliónov eur, o 21 miliónov viac ako za rovnaké obdobie 2019.

Sebestačnosť

Existuje viacero definícií aj prístupov k potravinovej sebestačnosti.

Definícia, ktorá hovorí o tom, že sebestačná krajina je taká, ktorá si dokáže zabezpečiť z vnútorných zdrojov všetky potraviny, ktoré potrebuje. Problematickosť tohto prístupu je v tom, že musí byť splnených niekoľko podmienok súčasne, aby sa dal aplikovať. Krajina musí mať v prvom rade dostatok úrodnej pôdy a dostatok vody s primeraným intervalom teploty počas vegetačného obdobia – teda prírodné podmienky. Po druhé, primeraný počet obyvateľov, pretože v istom momente rastu populácie začne byť problémom zabezpečenie dostatočnej výživy pre všetkých. A po tretie, na motiváciu budovať takúto formu potravinovej sebestačnosti musí krajina trpieť izoláciou, ktorá komplikuje alebo neprimerane predražuje medzinárodný obchod. Geografickou alebo politickou.

Túto formu sebestačnosti zvyčajne presadzujú autoritatívne politické režimy. Nemajú totiž zábrany pred reguláciou počtu obyvateľov či drastickým prídelovým systémom potravín a pre svoju povahu nie sú ani vhodnými partnermi medzinárodných vzťahov a obchodu. Z politickej izolácie navyše takýto režim robí pred svojimi poddanými cnosť – kombináciou svetového sprisahania s pestovaním pocitu vlastnej výnimočnosti a nadradenosti. Hladomor v Severnej Kórei teda podľa propagandy nebol výsledkom neefektívneho otrokárskeho zriadenia, ale celosvetovým spiknutím proti najpokrokovejšej krajine planéty.

Takáto forma absolútnej sebestačnosti však z času na čas narazí aj na prírodu. Aj pri tých najlepších podmienkach pôdy, vody a teploty dochádza k extrémnym klimatickým javom – povodne, suchá, mrazy a podobne. Počasie dokáže zo dňa na deň zdecimovať očakávanú úrodu a vtedy je dovoz a medzinárodný obchod vítanou možnosťou.

Ďalším prístupom k pojmu sebestačnosti je ten, ktorý sa viaže na obchodnú bilanciu krajiny. Krajina teda neprodukuje všetko, čo spotrebúva, no v niektorých komoditách dokáže produkovať výrazné prebytky. Rôzne krajiny s rôznymi podmienkami produkujú prebytky rôznych potravín a môžu s nimi slobodne obchodovať. Napríklad vyvezieme pšenicu a dovezieme ryby, alebo predáme jahňacinu a nakúpime ryžu.

Tento obchod samozrejme neriadia centrálne plánovacie orgány jednotlivých štátov, ale skôr preferencie a chute zákazníkov. Ak napríklad slovenskí chovatelia vyprodukujú jahňacie, o ktoré sa slovenský zákazník veľmi netrhá, no pre Taliana je to tradičné Veľkonočné jedlo, mladé ovečky putujú zo Slovenska na juh. Obľúbenou potravinou Slovákov je naopak ryža a Taliansko je jej najväčším európskym pestovateľov – talianska ryža tak putuje na sever.

Potravinová sebestačnosť teda v tomto význame znamená, že krajina ako celok je schopná si vývozom svojich prebytkov cez medzinárodný obchod zabezpečiť dovoz potravín, ktoré pre ňu nie je efektívne produkovať.

Tretím prístupom je prepočet výživových potrieb obyvateľstva (nielen kaloricky, ale aj pestrosťou stravy) na objem produkcie v danej krajine. Ak by sme si napríklad za štandard zobrali pol litra mlieka a jedno jablko denne, vyšlo by nám, že Slovensko by na svoj počet obyvateľov malo produkovať takmer dve miliardy jabĺk a miliardu litrov mlieka ročne. Podľa takto prepočítanej potreby by potom štát, ak má záujem podporovať sebestačnosť, investoval do podpory pestovania a chovu.

Bezpečnosť

Ďalším pojmom, ktorý sa v tejto debate vyskytuje, je potravinová bezpečnosť. Tá má, zjednodušene povedané, zabezpečiť dostatok potravín pre obyvateľstvo v dostupných cenách a primeranej kvalite tak, aby aj v čase mimoriadnych situácií krajina dokázala zabezpečiť dostatočné zásobovanie. Túto otázku by však už mali riešiť bezpečnostné zložky štátu. A ako nám ukázala situácia nástupu koronavírusovej pandémie z prelomu zimy a jari s masívnymi opatreniami okliešťujúcimi hospodársky život, bezpečnostná situácia sa môže zvrtnúť kedykoľvek. Preto by aj taký - za normálnych okolností nenápadný – úrad, ako je Správa štátnych hmotných rezerv, mal naozaj fungovať a nebyť len trafikou na tunelovanie. Pretože má okrem iného na starosti aj správu krízových zásob potravín.

Len tak mimochodom, napríklad cena pšenice je momentálne na svetových burzách najvyššia od apríla tohto roku nad úrovňou 190 eur za tonu. A sucho, ktoré komplikuje sejbu ozimín, už začína zvyšovať ceny dodávok kontraktovaných na budúci rok. Aj keď úroda môže byť nakoniec bohatá a obchod voľný, je vždy lepšie a rozumnejšie pripraviť sa na tú horšiu alternatívu.

Potravinovou bezpečnosťou a zabezpečeniu dostatočných zdrojov sa zaoberajú aj príslušné strategické materiály väčšiny krajín. Aj Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky z roku 2017, ktorú však vtedy parlament neschválil pre výhrady SNS pre zmienky o Rusku, sa tejto téme venuje. A pridáva aj hrozby pre zásoby vody.

„Slovenská republika je konfrontovaná s nepriaznivými dôsledkami meniacich sa klimatických podmienok spojených s výskytom prírodných a človekom spôsobených mimoriadnych udalostí. Zmena klímy je zdokumentovaná ako faktor, ktorý má vplyv na prírodné ekosystémy a biodiverzitu, zmenu poľnohospodárskej výroby a celé životné prostredie. Vytvára nové výzvy v oblasti potravinovej bezpečnosti a zdravotného zabezpečenia. Súčasťou klimatických zmien je čoraz väčší dopyt po pitnej vode, ktorá sa môže stať žiadanou nedostatkovou komoditou.“

Mať dostatočné zásoby je bezpečnostnou otázkou nielen navonok, ale aj do vnútra krajiny. Nedostatok potravín alebo ich privysoké ceny totiž dokážu spustiť nepokoje a tie môžu krajinu rozvrátiť na veľmi dlhý čas.

Na druhej strane, ani pandemická situácia nezlepšila postavenie slovenských produktov v obchodoch. Podľa prieskumu Potravinárskej komory Slovenska, hoci medziročne podiel o niečo stúpol, v najexponovanejších mesiacoch hospodárskych obmedzení – v apríli a máji – dosiahol podiel vystavených slovenských potravín vo veľkých reťazcoch len 39,9 percenta. To približne koreluje s uvedeným podielom domácej produkcie na spotrebe – 40 percent.

Dá sa povedať, že prakticky celý agrosektor podporuje zvyšovanie potravinovej sebestačnosti a rozvoj domácej produkcie. Výhrady zaznievajú najmä z okruhu ekonomických teoretikov.

Tí, ktorí argumentujú neregulovaným voľným pohybom tovaru však akoby ignorovali fakt, že produkcia potravín, na ktorú máme vhodné podmienky, dáva prácu ľuďom. Manuálna práca v poľnohospodárstve pritom patrí medzi tie, ktoré vyžadujú najnižšiu mieru kvalifikácie na vstupe, s následným krátkym zaškolením. Značná časť dlhodobo nezamestnaných je pritom bez akejkoľvek kvalifikácie alebo je ich kvalifikácia veľmi nízka. Máme teda potenciál produkcie aj dostupnú pracovnú silu, ktorá by sa mohla v tejto produkcii uplatniť.

V zdanlivej dileme, či investovať peniaze do podpory potenciálne produktívneho sektora, by teda aj ekonomickí liberáli mali mať jasno. Človek bez práce je pre štát násobne drahší ako ten, ktorý pracuje (aj keby neplatil žiadne dane a odvody). Nejde len o sumu vyplácaných podpôr a dávok, ale aj o náklady na byrokratické zabezpečenie tohto vyplácania. Napríklad len rozpočet Sociálnej poisťovne na tento rok počíta s výdavkami Správneho fondu – teda na mzdy a prevádzku - vo výške 106 miliónov eur (skutočné výdavky bývajú okolo 150-tich miliónov). Časť týchto peňazí by sa dala ušetriť práve znížením počtu sociálne odkázaných ľudí.

No voľný trh s tovarmi v oblasti potravín nie je až taký voľný, ako by sa zdalo. Iste sa dá súhlasiť s názorom, že dotácie do poľnohospodárskej produkcie slobodnú súťaž krivia a človek platí za potraviny dvakrát. Prvý raz z daní, ktoré putujú na dotácie a druhý raz pri nákupe v obchode. V realite je však problém trochu zložitejší. Ak existujeme v ekonomickom priestore Európskej únie, kde každá krajina nejakým spôsobom podporuje svojich domácich poľnohospodárov a zároveň tretinu rozpočtu EÚ tvorí Spoločná poľnohospodárska politika, nemožno jednostranne upustiť od podpory domácej produkcie. Poskytlo by to neprimeranú ekonomickú výhodu iným krajinám – znížením domácej podpory by sme de facto podporili zahraničnú produkciu. A znížením konkurencieschopnosti domácej produkcie a ekonomickým zánikom časti z nich by sme ďalej zvyšovali podiel dovážaných potravín.

Ak na chvíľu zabŕdneme do globálneho kontextu, európski poľnohospodári sú vďaka dotačnému systému schopní dodávať potraviny aj do Afriky na cenovej úrovni, ktorou konkurujú miestnym poľnohospodárom. Miestni nie sú schopní sa uživiť poľnohospodárskou produkciou, rozširuje sa chudoba, ktorú mnohí riešia aj migráciou do Európy. Kde potom ako lacná pracovná sila pracujú na poliach európskych poľnohospodárov. Teda, ak majú šťastie a neskĺznu do prostredia zločineckých gangov.

Ekologické okienko

Dovoz potravín nielen necháva pridanú hodnotu za hranicami – zvlášť, ak vyvezieme živé zvieratá a dovezieme spracované mäso. Vytvára aj dopravnú záťaž a s tým spojené znečistenie ovzdušia. Koľko nafty musí spáliť kamión s uhorkami zo Španielska, aby sa dostal až k nám? Pritom aj na Slovensku by sme mohli zeleninu pestovať nielen sezónne, ale aj celoročne. Množstvo termálnych prameňov a kúpeľných stredísk naznačuje, že Slovensko má potenciál využitia aj tohto zdroja energie na celoročné pestovanie potravín.

A tak nám tu vzniká zaujímavý paradox – dovoz často podporujú tí, ktorí zároveň apelujú na klimatickú zodpovednosť a znižovanie emisií, na druhej strane väčšiu podporu domácej produkcii počuť od tých, ktorí do svojich stanovísk pridávajú ekologické aspekty ako akési povinné ideologické minimum dneška. Podobne, ako sa zo žartu vravelo, že za onoho času bolo potrebné na začiatku každej vedeckej práce spomenúť výdobytky marxizmu-leninizmu a až potom sa človek mohol venovať serióznemu výskumu.