Ako sa to Merkelovej vymklo z rúk

Utečenecká dráma graduje: EÚ prežíva veľký rozkol, Schengen je ohrozený, v Rakúsku či Francúzsku rastú percentá protiutečeneckých populistov – zatiaľ čo do Európy prúdia ďalšie desaťtisíce ľudí z Blízkeho východu. Donedávna oslavovaná Angela Merkelová sa doma dostáva do čoraz väčšej defenzívy. Právom – ako sumarizuje v poslednom vydaní aj nemecký Der Spiegel, kancelárka sa dopustila vážnych chýb.

Ale ešte pred bilanciou zlyhaní nemeckej kancelárky treba napísať toto: jej úmysel aj ochota otvoriť krajinu pre zástupy vojnových utečencov si zaslúžia obdiv. Tento základný postoj bol morálne nadradený voči postojom, aké stelesňoval napríklad náš premiér, ktorý hovorí o utečencoch ako o ekonomických migrantoch či potenciálnych teroristoch.

Angela Merkelová na titulke aktuálneho čísla Spiegel.

Problém Merkelovej, a vlastne celej Európy, je však v tom, že počas utečeneckej drámy sa stratil zmysel pre mieru. Na jednej strane vystupujú politici ako Fico, ktorí odmietajú pomôcť a stavajú na strachu a pudoch. A oproti nim stojí kancelárka najsilnejšej krajiny, ktorá stavila na srdce, ale nemala stratégiu.

Proti svojim inštinktom

Angela Merkelová v posledných týždňoch šokovala nielen Európu a Nemecko, ale aj svoje bezprostredné okolie. Nemeckí komentátori si stále lámu hlavu nad tým, prečo práve ona, mocensky a technokraticky rozmýšľajúca politička, sa zrazu nechala uniesť citmi a svojimi vyhláseniami či gestami pozývala Blízky východ do Nemecka. Merkelová sa tak správala proti svojim základným inštinktom, akými vynikala aj počas eurokrízy – opatrné zvažovanie každého kroku, žiadne patetické reči, posadnutosť technickými detailmi.

Počas svojho desaťročného vládnutia urobila len raz neočakávaný a ťažko vysvetliteľný obrat – každý chápal, prečo ako zástankyňa jadrovej energetiky zrušila zákon predchádzajúcej ľavicovej vlády, ktorá pod vplyvom strany Zelených rozhodla o postupnej výluke nemeckých jadrových elektrární. Potom však prišiel marec roku 2011, cunami a havária elektrárne v japonskej Fukušime a Merkelová z hodiny na hodinu oznámila, že jadrové elektrárne sa vypnú ešte rýchlejšie, než to predtým zamýšľala ľavicová vláda. Stačila tak jedna silná emócia – spúšť po cunami – a Merkelová bez toho, aby sa stihla poradiť s odborníkmi či straníkmi, zmenila celú energetickú politiku na desaťročia. Všetci sa vtedy pýtali, prečo vždy obozretná detailistka spravila taký radikálny obrat, hoci Nemecku žiadne vlny cunami nehrozia. Kancelárka mala na to jediné vysvetlenie: „Fukušima zmenila môj názor na jadrovú energiu.“

Nečinnosť a nevšímavosť

Utečeneckú drámu na hraniciach Európy si Merkelová predtým príliš nevšímala. Hoci v Taliansku bola vážna situácia už od roku 2014, keď sa pravidelne v moriach topili migranti, Taliani so žiadosťami o masívnejšiu pomoc nepochodili a cítili sa so svojimi starosťami opustení. Navyše, Nemci namiesto riešenia reálnych problémov vytvárali umelé problémy. Ich azylová politika lákala ekonomických špekulantov, konkrétne desiatky tisícov Balkáncov (v nemalej miere balkánskych Rómov), ktorí zarábali na azylovom konaní – tušili, že ako občania Srbska, Macedónska, Kosova či Albánska na azyl nemajú šancu. Lenže kým boli po piatich-šiestich či viac mesiacoch odmietnutí, dostávali každý mesiac ako príspevok na starostlivosť viac peňazí, než by si zarobili prácou doma. Balkánski žiadatelia tak ešte pred pár mesiacmi tvorili polovicu všetkých uchádzačov o nemecký azyl.

Vláda v Berlíne však na to nijako zvlášť nereagovala – pritom sa žiadalo čo najrýchlejšie odsúvať azylových špekulantov preč z Nemecka a pripraviť kapacity pre rastúci prúd skutočných utečencov. Merkelová bola však na začiatku leta naplno ponorená do vrcholiacej eurokrízy s Gréckom, keď čelila výčitkám, že Nemecko ničí Európu svojou tvrdou úspornosťou a nesolidárnosťou s chudobnými.

Na konci leta však prišiel týždeň, keď nastal veľký komunikačný obrat – Merkelová sa stala kancelárkou utečencov a z jej Nemecka sa stala morálna veľmoc.

Premena Angely Merkelovej

Týždenník Der Spiegel v poslednom vydaní zrekonštruoval posledné týždne, keď skúmal, ako vlastne došlo k tejto Merkelovej premene (Spiegel ju s neskrývanou iróniou zobrazil na titulke ako Matku Terezu). Tím desiatich redaktorov v rozsiahlej analýze podrobuje Merkelovej utečeneckú politiku ostrej kritike. Podľa týždenníka je rozdiel medzi dobrou a správnou politikou, teda medzi politikou, „ktorá sa orientuje iba na morálku alebo aj na jej dôsledky“. Spiegel píše, že Merkelová bola najskôr bezradná – v polovici augusta sa dozvedela, že podľa nových prognóz nepríde do Nemecka v tomto roku „iba“ 450-tisíc uchádzačov o azyl, ale až 800-tisíc.

V tomto čase dochádza k závažnému úniku informácií: byrokrati vypracovali dokument, podľa ktorého by pre Sýrčanov v azylovom konaní nemali platiť takzvané dublinské pravidlá. Ak teda Sýrčan unikajúci pred vojnou dorazí do Nemecka, úrady by ho nemali poslať späť do prvej krajiny, cez ktorú vstúpil na územie Únie. Tento dokument bol určený len pre administratívu, verejnosť sa o ňom vôbec nemala dozvedieť. Lenže dokument získala mimovládka Pro Asyl, ktorá ho hneď zverejnila. Vyľakaný Merkelovej minister vnútra Thomas de Maizière sa snažil tento fakt na najbližšej tlačovke zahovoriť, ale správa sa už šírila po médiách a sociálnych sieťach. No ako pripomína Spiegel, v tom čase Sýrčania postujú na Facebooku fotky Angely Merkelovej s textom: „Milujeme ťa.“

Sled udalostí – podľa Der Spiegel

27. augusta zastihne Merkelovú na konferencii vo Viedni šokujúca správa o smrti desiatok Sýrčanov v odstavenom nákladiaku neďaleko hraníc so Slovenskom.

31. augusta povie Merkelová novinárom dve slávne vety: „Svet vníma Nemecko ako krajinu nádeje a šancí. (…) Dokážeme to.“

4. septembra, keď z Budapešti vyrazí po diaľnici peši do Rakúska dvetisíc zúfalých ľudí, je práve Merkelová na regionálnej slávnosti svojej CDU. Preruší zábavu, spojí sa so svojimi dvomi ministrami a rakúskym kancelárom Faymannom a potom rozhodne: utečencov z Maďarska treba prepraviť do Nemecka špeciálnymi vlakmi. Na Merkelovú sa vtedy vrcholne urazí bavorský premiér a predseda sesterskej CSU Seehofer, ktorý sa o tom dozvie až z médií a ktorého Bavorsko si už s návalom utečencov nevie dať rady.

Na druhý deň Seehofer sa pred straníkmi rozčuľuje, že Merkelová chce z Nemecka vybudovať veľký utečenecký tábor. A bavorský minister vnútra kroky Merkelovej hodnotí ako „nesprávny signál v rámci Európy“. Ďalší víkend dorazí do Nemecka až 40-tisíc utečencov, spolkové krajiny sú už úplne preplnené a vyčerpané. Iniciatívu preberajú bavorskí politici, ktorí potichu kritizujú Merkelovú a nahlas chvália Viktora Orbána. Navrhnú dočasné uzatvorenie hraníc, Merkelovej minister vnútra súhlasí a oznámi to Merkelovej. Podľa tradične dobre informovaného Spieglu posiela Seehofer Merkelovej esemesku, ktorá sa končí vetou: „Môžem ťa len naliehavo poprosiť, aby si zohľadnila vážnosť situácie.“ Následne je rozhodnuté, hranice sa zatvárajú.

Spiegel preto píše: „Je to paradoxná situácia: Merkelová chcela svojou politikou prezentovať Európu ako spoločenstvo humanity, ale napokon zrušila práve to pravidlo, ktoré tak ako žiadne iné symbolizuje myšlienku slobody.“

Merkelová sa v tom čase dostáva do defenzívy, vlastní straníci ju za zatvorenými dvermi kritizujú a regionálne vlády jej hlásia, že už niet miesta a že kasárne, kam chce Maizière ubytovať nových 40-tisíc utečencov, sú už preplnené. Merkelová sa následne verejne háji ďalšou už medzičasom takisto slávnou vetou, ktorou mierila do vlastných radov: „Ak sa ešte začneme ospravedlňovať za to, že v núdzových situáciách ukazujeme našu priateľskú tvár, tak to už nebude moja krajina.“

Spiegel sa snaží Merkelovú trochu psychologizovať – prečo išla proti vlastným mocensko-pragmatickým inštinktom, prečo sa nechala viesť citmi a podstúpila také vnútropolitické riziko? Týždenník jasnú odpoveď nemá, anonymne parafrázuje jedného z jej blízkych, podľa ktorého Merkelová dosť prežívala, v akom svetle bola vykresľovaná počas gréckej krízy.

Hoci sú reportéri Spiegla k Merkelovej kritickí, končia milosrdne: „Napriek všetkému nebolo Merkelovej krátke leto ľudskosti zbytočné. Zahanbilo politikov, ktorí išli za svojím prvým reflexom a vysvetľovali, prečo sa opäť nedá pomôcť.“

Zdroj: Spiegel.de

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo