Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
15. august 2020

K veci

Ideológia ohlupuje

Je Alexandria Ocasio-Cortez budúcnosťou Katolíckej cirkvi?

Ideológia ohlupuje

Členka americkej Snemovne reprezentantov za Demokratickú stranu Alexandria Ocasio-Cortez (druhá sprava). FOTO TASR/AP

Heidi Schlumpf, šéfredaktorka National Catholic Reporter, v jednom zo svojich nedávnych úvodníkov tvrdí, že Alexandria Ocasio-Cortez, poslankyňa Snemovne reprezentantov zvolená v New Yorku za Demokratickú stranu, predstavuje „budúcnosť Katolíckej cirkvi“. Jej chváloreč inšpiroval kongresmankin prejav rozhorčenia po tom, ako jeden republikánsky kongresman použil na jej adresu bežný vulgarizmus, ktorý si zamrmlal cestou po chodbe.

Ocasio-Cortez sa, prirodzene, sťažovala na kultúru „nedostatku beztrestnosti“ [sic] a líčila sa ako obeť násilia, akými sú vlastne všetky ženy. Automaticky padlo obvinenie na „patriarchát“. Zdá sa, že si pani kongresmanka neuvedomuje, že je každá jedna z 1 500 kultúr, ktoré poznáme, patriarchálna a že najviac násilia sa v Amerike vyskytuje v oblastiach, v ktorých zmizol ženatý otec.

Bol som vychovaný k tomu, aby som nikdy na žiadnu ženu nezdvihol ruku a aby som nikdy žiadnej žene neadresoval vulgarizmy. To je výsledok ochrannej ruky kresťanského patriarchátu. Voči mužom nie sú žiadne takéto ohľady potrebné. Vlastne (so zjavnou výnimkou znásilnenia) sú v Amerike obeťami násilnej zločinnosti s oveľa väčšou pravdepodobnosťou muži než ženy: či už ide o bitku, lúpež, útok nožom alebo strelnou zbraňou, alebo o niečo iné. Dokonca aj muži-kriminálnici si za obete svojho násilia volia iných mužov, nie ženy.

Ocasio-Cortez nie je budúcnosťou Katolíckej cirkvi. Nie je budúcnosťou ničoho, čo má budúcnosť. Nemôže byť. Je to dosť hlúpa žena bez vzdelania, ktoré vychádza z umenia a literatúry i bez skúsenosti, ktorá prichádza s bojom proti prirodzenému svetu a odporu, ktorý kladie ľudskej vôli. Nie je to akademička ani roľníčka. Nedokáže spraviť rozbor vety ani vykopať studňu.

Istým dôvodom pre zhovievavosť by mohla byť jej mladosť (narodila sa v roku 1989), akurát že neprejavuje žiadny sklon učiť sa od starších. Pred pár dňami dokonca rečnila proti havajskému pamätníku svätého Damiána, kňaza, ktorý položil život za to, aby malomocných na ostrove Molokai vyviedol z ich opustenosti a biedy. Pre ňu bol aj on iba príkladom bieleho kolonializmu.

Udivuje ma však, ako môže nejaká redaktorka, dokonca šéfredaktorka National Catholic Reporter, povedať takú hlúposť. Myslím, že mám odpoveď. Dospel som k nej vďaka románu Michaila Šolochova Tichý Don (1928 – 1940): politická ideológia človeka ohlupuje. Politická ideológia je kartotečný lístok, na ktorý sa niekto snaží zhrnúť celú skúsenosť ľudstva. Popri múdrosti je politická ideológia ako obrázok Stalina (alebo Mussoliniho, Maa či iného ideológa) pospájaný z očíslovaných bodiek popri Mone Líze.

Podľa Maxima Gorkého sa Tichý Don „dá porovnať iba s Tolstého Vojnou a mierom“. V žiadnom prípade sa porovnať nedajú. Tolstoj je morálny filozof s hlbokým pochopením dobra a zla v človeku, ktorý pije z prameňov viery starej dvetisíc rokov. Šolochov žiadne takéto pochopenie nemá a jeho vodu fľaškoval Karl Marx. Los Angeles Times napísali: „Táto kniha predstavuje skúsenosť tak, ako predstavujú skúsenosť Bratia Karamazovci.“ To nie je pravda. Dostojevský diskutuje s plejádou veľkých mysliteľov, svätcov a zločincov. Šolochov diskutuje s Leninom a Stalinom.

Chcel by som ilustrovať duchovnú obmedzenosť a slepotu, ktoré sprevádzajú politickú ideológiu. Ide o scénu, ktorá je morálnym vrcholom Šolochovovho románu. Guľometčík Bunčuk a jeho chránenkyňa Anna sú energetickými členmi červenogvardejcov, čiže boľševikov, ktorí počas ruskej občianskej vojny bojovali proti „nepriateľom revolúcie“. Stránia sa pohlavného styku, aby nenarušil ich efektivitu. Príroda si však uplatní svoje práva, a tak sa zamilujú a idú do postele. Predsa však hovorí Anna: „Osobný život v nás nemôže zadusiť túžbu bojovať...“ – „...a dobýjať, dočerta!“ dokončí jej vetu Bunčuk.

O čom sa rozprávajú pán ideológ a slečna ideologička, keď sú zaľúbení? Ani o láske, ani o deťoch. Anna s hlavou na súdruhovom pleci vraví:

Ako škodlivo a banálne pôsobí každá starosť o dosiahnutie vlastného malého prítomného šťastia! Čím je ono v porovnaní s nepredstaviteľným ľudským šťastím, ktoré trpiace ľudstvo dosiahne vďaka revolúcii?

Šolochov napísal tieto slová po tom, ako Stalin odsúdil Ukrajinu na masový hladomor, ktorý zabil milióny. Nech však pokračuje Anna:

Tento zápas o slobodu nás musí celý pohltiť, musíme... splynúť s kolektívom a nevnímať sa už len ako jeho izolované časti.

Inzercia

Toto žiadna žena nikdy nepovedala. Všimnime si tú neľudskú a trápnu paródiu spoločenstva svätých. A ďalej:

Vieš, Ilja, budúcnosť vnímam ako vzdialenú, ďalekú, čarokrásnu hudbu. Takú, akú človek občas počuje vo sne... Počuješ v spánku hudbu? Nie je to samostatná slabučká melódia, ale mocný, rastúci, dokonale zosúladený hymnus.

Spomeňme si, ako John Williams využil gigantizmus na sovietsky spôsob v hudobnej téme pre Dartha Vadera a Impérium, ktorému slúži. A teraz prichádza Annino rojčivé proroctvo:

          Za socializmu bude život taký krásny! Už žiadna vojna, žiadna chudoba, žiadny útlak či národné bariéry… nič! Ako len ľudia svet pošpinili a zničili! Koľko ľudskej biedy sa vylialo… Povedz, nebolo by krásne preto zomrieť? Povedz! Áno? V čo iné môže človek veriť, ak nie v toto? Pre čo iné má žiť?

Vezme mu ruku a pritlačí si ju na srdce, aby cítil, ako bije. Nie, nevymýšľam si to. A svoju reč ukončí takto:

          A ak smrť nepríde okamžite, pred koncom budem vnímať tú víťaznú, znepokojivo krásnu hudbu budúcnosti.

Keď Šolochov napísal tieto slová, Stalin bol už masovým vrahom, aj keď sa ešte nevyrovnal každoročnému vraždeniu neviniatok v Amerike, ktoré obhajuje Ocasio-Cortez a ospravedlňuje National Catholic Reporter.

Nuž, aspoň že Sovietsky zväz zanikol. To je osud všetkého, čo je radikálne nerealistické.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne: Piesne pre Pána). Vyučuje a píše na Magdalen College of the Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire.

Pôvodný článok: Ideology Makes You Stupid

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame