Slovenský rodoľub či posluhovač Hitlera?

Meno Jozef Tiso opäť zarezonovalo Slovenskom. Tentokrát po barbarskom vyčíňaní na mieste jeho posledného odpočinku.

Viac ako štyridsaťročné vymývanie mozgov, o ktoré sa pomerne úspešne starali súdruhovia z KSČ, na národ spod Tatier prekvapujúco stále účinkuje. Svedčí o tom aj smutný incident, pri ktorom neznámi vandali postriekali hrob prvého slovenského prezidenta sprejom a absurdným nápisom „Stop fašizmu“.
Jednak šíreniu fašizmu ničením pomníkov nikto nezabráni a jednak sa pri zamyslení núka otázka, či vôbec Dr. Jozef Tiso s fašizmom v pravom slova zmysle niečo spoločné mal?

Osudové rozhodnutie
Rok 1939 bol pre svetové dejiny významným medzníkom. Nenásytnosť nacistického Nemecka práve vrcholila. Po stabilizácii situácie vo vnútri Tretej ríše nasledoval anšlus Rakúska. Na rade bolo Československo, rok predtým už oklieštené Mníchovskou dohodou. Keď sa mu Hitler rozhodol zasadiť definitívny úder, pozval si do Berlína Sidora. Sidor pozvanie odmietol, Tiso však nie. Hitler pred neho postavil dilemu – vyhlásenie samostatného štátu alebo rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko? Tiso volil prvú možnosť. Dobrovoľne teda na seba prijal bremeno osudu celého národa. Do svojich rúk vzal zodpovednosť, pre ktorú ho neskôr obesili.

Slovenský rodoľub či posluhovač Hitlera?
Niet pochyby o tom, že Slovenská republika bola fašistickým satelitom, ktorý bol kontrolovaný z Berlína. Dokazuje to aj nemecká intervencia v júli 1940, ktorá spôsobila výmeny na niektorých slovenských ministerských kreslách.
Vyčítaným javom z obdobia vojny sú tiež, prirodzene, transporty židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov. Otázne ostáva, či o tom Tiso vedel alebo nie. Udeľoval prezidentské výnimky a pred hrôzami koncentračných táborov zachránil množstvo osôb.
V súčasnosti je trend tvrdiť, ako o transportoch prezident mohol nevedieť. Vezmime teda do úvahy možnosť, že vedel o všetkom. A čo ďalej? Abdikovať a prenechať všetky právomoci šialencovi Tukovi, slovenskej obdobe Heydricha? Alebo sa vojensky postaviť nemeckému gigantovi s vedomím, že sa bude prelievať krv? Situácia nezávideniahodná.
Keď sa s Tisom po vojne začal „súdny proces“, o jeho poprave už bolo rozhodnuté. V rámci posilnenia moci komunistov a pragocentrizmu bola smrť slovenského prezidenta nevyhnutná.

Obrátené hodnoty?
Pri pokuse o zhodnotenie osobnosti Jozefa Tisa je nutné brať do úvahy niekoľko činiteľov. Okrem iného je to rebríček hodnôt, ktorý je pravdepodobne iný dnes a iný bol v štyridsiatych rokoch. Snáď najčastejším argumentom v súčasnosti je fakt, že Tiso sa mohol Hitlerovi jednoducho vzoprieť a zachovať tak česť slovenskému národu.
Česť je dnes vysoko cenená. Kde však máme záruku, že rovnako si ju cenili ľudia aj v dobe, keď táto otázka bola aktuálna? Naozaj bola matkám česť prednejšia než smrť svojich synov, deťom smrť svojich otcov a ženám smrť svojich manželov? Vojna nie je sledovanie niekoľkých záberov v televízii. Akákoľvek vojna je najväčšia tragédia v dejinách ľudstva. Znamená umieranie nevinných, krv a žalostné náreky.

Možno si to Tiso uvedomoval a vedel, že ak sa vzoprie, vojna doľahne na všetkých rovnako – Rómov, Židov, Slovákov...Slovensko z vojny asi nevyšlo ako morálny víťaz. Na druhej strane, naša krajina z nej nevyšla zdevastovaná a zničená materiálne i ľudsky ako napríklad Poľsko, Holandsko, ZSSR či susedné Česko. Dnes si to uvedomuje málokto. Bohužiaľ, platí staré „Po vojne je každý generál“.

Sami historici dodnes nevedia jednoznačne objektívne zhodnotiť Tisovo miesto v našich dejinách. O to viac bizarne vyznievajú excesy podobné tomu z bratislavského cintorína.

Tomáš Kysel
(písané pre zumag.ku.sk)