Politika Koronakríza 22. jún 2020

Falošná dilema Buď sa EÚ rozpadne, alebo posilní

Martin Hanus
Martin Hanus

Jeden z globálnych intelektuálov, bulharský politológ Ivan Krastev, v najnovšej knihe píše, ako si predstavuje postcovidový svet.

Jeden z globálnych intelektuálov, bulharský politológ Ivan Krastev, v najnovšej knihe píše, ako si predstavuje postcovidový svet.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Buď sa EÚ rozpadne, alebo posilní
Muž stojaci pred budovou Európskej centrálnej banky (ECB) v nemeckom Frankfurte nad Mohanom 5. mája 2020, foto TASR/AP

Nonkonformnému liberálovi Krastevovi len pred pár mesiacmi vyšla pozoruhodná kniha Svetlo, ktoré pohaslo, v ktorej spolu s americkým kolegom Stephenom Holmesom mapuje, ako stroskotala ilúzia o dejinnom triumfe liberalizmu z konca 20. storočia. 

Minulý týždeň prišiel Krastev s novou knižnou esejou Je dnes už zajtra? Ako pandémia mení Európu, v ktorej sa zamýšľa, ako koronakríza zmení Európu, čo urobí s Európskou úniou, s liberálnou demokraciou, západným populizmom či východným autoritárstvom.

Je to azda prvá významná kniha, ktorá reaguje na koronakrízu a snaží sa domyslieť jej dôsledky. Lenže tým, že pandémia sa ešte neskončila a nikto nedokáže odhadnúť, ako bude vyzerať jej druhá vlna a akú mieru aj trvanie bude mať následná ekonomická kríza, aj Krastev tápe v hmle a prináša oveľa viac otázok než odpovedí.

Medzi slepými

Krastevovým literárnym obrazom dnešnej straty orientácie je Saramagov román Mesto slepých. Portugalský nobelista tu pred 25 rokmi opísal, ako sa v jednom nemenovanom meste z nevysvetliteľných dôvodov rozšírila epidémia, ktorej dôsledkom bolo oslepnutie veľkej časti obyvateľov a totálna sociálna deštrukcia. Všetkých, ktorí oslepli, respektíve prišli do kontaktu s oslepnutými, nahnala vláda do bývalého blázinca na okraji mesta, z ktorého sa zrazu stal akýsi protipandemický koncentračný tábor, prísne strážený vojskom. 

Epidémia napokon nevysvetliteľne odznie, tak ako sa predtým tajomne zjavila, ľudia stoja pred záhadou, prečo oslepli, a Krastev súhlasí so Saramagom, že epidémie odhaľujú pravdu o spoločnostiach.

Ivanovi Krastevovi pomohla epidémia korony odhaliť jednu pravdu aj o sebe samotnom: hoci je kozmopolitný človek, ktorého texty uverejňujú najprestížnejšie noviny v Európe a USA, hoci posledných desať rokov žije s rodinou vo Viedni, kde má priateľov, a rakúske zdravotníctvo považuje za oveľa spoľahlivejšie než bulharské, Krastev sa na karanténne obdobie stiahol domov do Bulharska.

Ako priznáva, on sám bol prekvapený, ako ho to ťahalo domov, že nešlo o racionálne rozhodnutie, jednoducho chcel byť na miestach a pri ľuďoch, ktorých pozná celý život, „neboli sme napokon jediní, 200-tisíc Bulharov, ktorí inak nežijú v krajine“, sa takisto rozhodlo pre návrat.

Zo svojho dočasného bulharského exilu Krastev už v polovici marca, krátko po vypuknutí epidémie v celej Európe, písal, čo všetko prináša korona Európe aj svetu: napríklad že vírus si vyžiada návrat veľkej vlády; opäť demonštruje mystickú hodnotu hraníc a zvýrazní rolu národného štátu v rámci Európskej únie; že sa zmyjú hranice medzi demokraciou a autoritárskymi režimami, ktoré uplatňujú digitálnu nadvládu nad svojimi občanmi; že koronakríza vráti expertom dôveryhodnosť, o ktorú prišli pred desiatimi rokmi počas finančnej krízy; plus že vírus spochybňuje niektoré základné predpoklady, na ktorých stavia EÚ.

Po troch mesiacoch od svojich prvých téz, ktoré vyvolali celosvetovú pozornosť, sa tak Krastev podujal na knižné spracovanie. Aj v novej eseji predstavuje svoje videnie pútavým spôsobom, lenže tentoraz jeho predpovediam, aký svet nám zanechá korona, chýba autorská originalita.

Autor síce autoritatívne tvrdí, že „Covid 19 nám zvestuje koniec globalizácie, ako ju poznáme“, a že nový, postcovidový svet bude celkom iný, ale v zásade nevie, aká z protichodných alternatív vývoja sa presadí, len deklaruje, že zmena bude radikálna. 

Presadí sa na Západe populizmus, nasiaknutý autoritárskym myslením podľa vzoru Číny a Ruska, alebo, naopak, ľudia si budú viac než predtým ctiť liberálne občianske hodnoty, ktoré boli načas celkom oklieštené? Urýchli korona deglobalizáciu, keďže odhalila, ako je pre národné štáty kľúčové uskladňovať si rezervy potrebné v kríze, alebo tým, že ukazuje veľký význam medzinárodnej kooperácie a na rozdiel od vojen či utečeneckej krízy nevyvoláva etnický nacionalizmus, bude mať skôr proglobalizačný efekt? Podľa Krasteva sú možné oba radikálne odlišné scenáre, esej je tak inteligentným sprievodcom vo svete plnom neznámych, ale miestami sa stráca v bezradnej opisnosti. 

V hmle tápajúci Krastev vidí azda len jednu istotu, ktorá sa týka Číny: kým pred tromi mesiacmi predpokladal, že Čína vzíde z korony ako víťaz globálneho súperenia, teraz je presvedčený, že Číňanom pandémia ublíži: svojimi klamstvami o pôvode vírusu ukázali svetu škaredú tvár, antičínske postoje sa preto posilnia a nový postcovidový svet ukončí možnosť čínsko-americkej spolupráce.

Ako zachrániť EÚ

Krastev sľubuje, že jeho najnovšia kniha bude knihou o Európe, ako konštatuje, žiadna z doterajších kríz nezmení EÚ tak zásadne ako súčasná koronakríza, v skutočnosti však ponúka tézovité fragmenty.

Predpokladá, že Covid 19 bude mať najradikálnejší politický účinok práve v Európe, pretože pandémia, v ktorej sa štáty chránili uzatváraním hraníc či chvatným zháňaním ochranných pomôcok, vyrábaných na druhom konci sveta, spochybňuje základy európskeho projektu, najmä „presvedčenie, že vzájomná závislosť je najspoľahlivejším zdrojom bezpečnosti a blahobytu“. Krastev teda za jednu z reálnych možností považuje rozpad EÚ, víziu, že sa zmení na akúsi Svätú rímsku ríšu nemeckého národa 21. storočia. 

Ale Krastev vníma (a sám si želá) inú cestu: tlak deglobalizácie vyvolá uzatváranie sa do regionálnych celkov a posilnenie nového európskeho nacionalizmu. Európania nestrpia, aby sa lieky či ochranné masky produkovali mimo Európy, a Brusel využije novú situáciu na to, aby tlačil na „umiernenú podobu deglobalizácie“, teda už nebude bojovať za svet otvorených hraníc, ale za protekcionizmus v Európe. 

Esejista ďalej konštatuje, že zjednotenejšia Európa a núdzovými právomocami vybavený Brusel môžu byť jediným realistickým riešením, ako sa vyrovnať s ďalšou fázou koronakrízy.

Ivan Krastev preto ako najrealistickejšie dva scenáre predpovedá EÚ rozpad alebo, naopak, posilnenie integrácie v určitých oblastiach, keďže korona pre neho určite „nie je krízou, ktorou sa môže EÚ len tak prebrodiť“.

Bulharský hviezdny intelektuál tak možno nechtiac napasoval svoju víziu budúcnosti na známu Delorsovu bicyklovú teóriu integrácie, podľa ktorej ak európski lídri prestanú pedálovať a tlačiť na posilnenie integrácie, celý integračný projekt stroskotá.

Napokon, náš dvojnásobný expremiér Mikuláš Dzurinda vníma ako východisko z koronakrízy „autentickú federalizáciu Európy“, ktorou treba spolu s USA čeliť čínskej hrozbe. V podstate ide o staré ambície s meniacimi sa motívmi – pred 15 rokmi sa najčastejšie tvrdilo, že EÚ sa má utužovať či federalizovať, aby dobehla či predbehla USA, po finančnej kríze a najmä po Putinovej okupácii Krymu bola hlavným integračným argumentom hrozba z Ruska, teraz je to Čína alebo ochrana pred Covidom.

Lenže čo ak je to tak, že rovnako ako počas finančnej krízy i tentoraz platí, že EÚ najlepšie urobí, ak sa nebude pokúšať o ďalšie posilňovanie Únie, ale sa aj novou krízou skúsi jednoducho prebrodiť, čo považuje Krastev za nemožné?

V prospech prebrodenia hovorí nielen sila zotrvačnosti či predvídateľná hrozba, že pokus o prehĺbenie integrácie vrátane otvárania zmlúv sa ľahko môže skončiť opakom zamýšľaného. Jednotlivé národné naratívy sú príliš rozdielne na to, aby bol tlak na utužovanie integrácie v súčasnom kontexte úspešný: južanské národy, najmä Taliani, sú frustrované z Únie (EÚ dôveruje podľa posledného prieskumu len štvrtina Talianov), čím myslia najmä Nemcov, ktorých z nemalej časti vinia za dlhodobý domáci úpadok, a pod európskymi reformami si predstavujú najmä masívny peňazovod z Berlína a Bruselu. 

Nemci majú k EÚ celkovo pozitívny vzťah a pre záťaž minulosti ju cítia ako svoju osudovú misiu, ale obávajú sa francúzsko-južanského tlaku na zospoločenšťovanie dlhov. Táto obava sa zhmotnila v májovom rozhodnutí Ústavného súdu v Karlsruhe, ktorý sa uzniesol, že program nákupu cenných papierov verejného sektora zo strany Európskej centrálnej banky je čiastočne v rozpore s nemeckou ústavou, čo bolo rozhodnutie, ktoré v Bruseli vyvolalo zdesenie.

Všetkých zasahujúca koronakríza tieto dve optiky nezblíži ani nevyhnutne nevyhrotí omnoho viac než doteraz. Aj preto dilema rozpad verzus ďalšia integrácia vyzerá ako príliš schematické zjednodušenie. Možno jediná šanca pre EÚ, ako prežiť svoju tretiu krízu v priebehu jedného desaťročia – po finančnej aj utečeneckej –, leží v ďalšom pokuse, ako sa prebrodiť ponad severno-južanské aj západno-východné deliace čiary. 

Napokon, 750-miliardový balík grantov a pôžičiek, ktorý predstavila Európska komisia, je naozaj masívny, hoci po námietkach Rakúska, Švédska, Holandska a Dánska sa zrejme ešte vo viacerých ohľadoch skreše či upraví. No aj napriek ováciám niektorých federalistov, ktorí veria v založenie fiškálnej únie v rámci novej, postcovidovej EÚ, je to podobne ako v prípade eurovalu najmä plán, ako odvrátiť hroziacu samodeštrukciu. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0