Pravica: Najsilnejšia téma od čias rovnej dane

Marcel Klimek z opozičnej Novy predložil návrh, o ktorom by sa malo začať vážne hovoriť.

Marcel Klimek

Skrátenú verziu Klimekovej analýzy biedy slovenského poľnohospodárstva a návrhu, ako to zmeniť, si môžete prečítať tu. Tento text bude o tom, čo Klimek nepíše, ale čo jeho návrh politicky znamená. Ide totiž o najsilnejšiu programovú tézu, aká na Slovensku vznikla od čias rovnej dane. Bez preháňania.

Bieda slovenského poľnohospodárstva, nezamestnanosť slovenskej dediny a dovoz mäsa, cesnaku či dokonca zemiakov z cudziny je totiž hanbou tejto krajiny. A trápi to voličov ľavice aj pravice, azda s výnimkou bigotných liberálov, ktorí stále dookola nadávajú na spoločnú európsku poľnohospodársku politiku.

Klimekova analýza a návrh štyroch opatrení, ako situáciu zmeniť, je zásadná z viacerých dôvodov.

Po prvé, vracia pravicu do krajiny. Slovenská pravica dlhodobo stagnuje, personálne aj tematicky. Tých pár výnimiek len potvrdzuje pravidlo. Ak sa chce pravica vrátiť do centra diania, musí ísť za voličmi: potrebuje témy, ktoré zaujímajú krajinu za Sencom a Pezinkom a potrebuje kompetentných ľudí, ktorí pochádzajú zo Slovenska, nielen z Bratislavy (prípadne sa v hlavnom meste nezabývali natoľko, že sa už Bratislavčanmi stali). Klimekov návrh to tematicky robí: rieši niečo, čo zaujíma slovenský vidiek, rieši zamestnanosť tam, kde to nedokázal nikto a ponúka niečo, čomu ľudia rozumejú a čo implicitne podporujú. Krátko po prezidentských voľbách sa zdalo, že presne to bude prínosom Radoslava Procházku, Sieť ponúkla niekoľko nových regionálnych tvárí, ale silná téma doteraz chýba. Klimek ju pomenoval za všetkých. Bolo by dobre, aby sa zvyšok pravice začal správať tak, ako keď kedysi KDH navrhlo rovnú daň: súťaživo a konštruktívne.

Po druhé, Klimekov text nesmrdí žiadnou ideológiou, žiadnym americkým, singapurským či novozélandským experimentovaním, naopak, vo svojom jadre ide o čistý realizmus: prečo dovážame mäso z Nemecka, jogurty z Rakúska a jablká a kurence z Poľska? Veď doma máme rovnaké klimatické podmienky, rovnaký systém dotácií a viacero komparatívnych výhod. Poučme sa a robme to, čo robia Rakúšania, Maďari či Poliaci. Alebo hoc aj Česi. Na to asi máme.

Po tretie, Klimekov text mení paradigmu, s akou sa pravica pozerá na prerozdeľovaciu politiku Európskej únie. Už to nie je len poučovanie o ekonomickej neefektívnosti s citátmi Adama Smitha, naopak. Údajne prehnitá európska poľnohospodárska politika je príležitosť, ktorú by Slovensko malo využiť. A benefity sú obrovské: zvýšenie zamestnanosti o tisíce nových pracovných miest, domáce potraviny, domáce mäso, domáce ovocie, zelenina. Domáci dopyt, domáca ponuka. Nie vďaka novej pochybnej kampani s novým logom a reklamou v spriatelených televíziách - „Kupujte slovenské výrobky“. Ani vďaka masívnemu navyšovaniu dotácií do poľnohospodárstva (aj keď isté zvýšené náklady očakávať možno). Kľúčom k zmene je nové prerozdelenie dotácií: nie v prospech Andreja Babiša a jeho firiem, nie v prospech plodín s jednoduchým zberom, ale v prospech vyššej zamestnanosti. Inými slovami, menej repky olejnej a viac ovocia a zeleniny, ktorú neobrobí jeden traktorista, ale desiatky ľudí. To si predsa naša krajina môže dovoliť.

Po štvrté, Klimek nevidí problém len stranícky („za všetko môže Fico“), aj keď kritika Smeru a spriatelených oligarchov je v jeho texte silná. Autor priznáva, že problém je aj v pravici, najmä v dedičstve Dzurindovej vlády a prvotnej chybe pri transformácii poľnohospodárstva po roku 1990. Hoci sa tomu v tom prvom prípade venuje skôr skratkovito (čo je moja najväčšia výhrada k jeho textu), problém pomenúva presne. V čase, keď sme vstupovali do EÚ, sme ochotne súhlasili s podmienkami, ktoré poškodili naše poľnohospodárstvo a vidiek. Bola to chyba, za ktorú sme zaplatili svoju cenu. V porovnaní s okolitými krajinami sme sa zaviazali k vyšším štandardom v kratšom čase, čo znamenalo, že časť firiem a podnikov ich nedokázala plniť a skrachovala, iná časť sa zadĺžila, čím predražila svoje náklady a skrachovala neskôr. Osobitným problémom je aj nadmerné preberanie európskej legislatívy nad povinný rámec. Problémom transformácie na začiatku 90. rokov je nezvládnutá reforma družstiev, v zásade pozemková reforma. K čomu sa treba vrátiť. Klimek je pravicový politik, preto výrazne viac kritizuje ľavicový popolizmus, ale z textu je jasné, že za dnešný stav môže rovnako pravica ako ľavica.

Po piate, Klimek ukazuje aj na biedu slovenskej univerzitnej ekonomickej sféry. Alebo má niekto pocit, že máme dosť odborných analýz o tom, prečo skrachovali slovenské mliekarne, prečo dovážame hrušky aj slivky a nedokážeme vyprodukovať dostatok kureniec? Pár publicistických textov v Trende sa asi nájde, ale to je málo. Ročne sa popíšu tisíce strán o ekonomických problémoch, ktoré majú na naše hospodárstvo menší dopad ako práve tieto. Klimek túto tému rehabilituje a ukaze jej obrovský potenciál: sám hovorí o miliarde eur a 50 tisícoch nových pracovných miest.

A napokon posledná vec. Nie je to samozrejmosť, ale má svoj význam. Marcel Klimek ukazuje ešte niečo, čo slovenskej pravici chýba: lojalitu. Dlhé roky spolupracuje s Danielom Lipšicom a viac menej v tichosti sám predložil už druhý programový materiál. Niektoré strany za ten čas nestihli nič, vedia to síce zakrývať rečami, ale program píšu na poslednú chvíľu a z povinnosti.

Jednou vetou: Klimekov text stojí nielen za prečítanie, ale najmä za vážnu diskusiu.

Jaroslav Daniška

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo