Mediálna fikcia Vraj konzervatívna revolúcia

Presne pred rokom, 25. mája 2019, zvíťazila koalícia PS/Spolu v eurovoľbách, bol to jej ďalší triumf po víťazstve Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách.

Z PS/Spolu boli zrazu preferenční lídri opozície, súčasne sa formovala strana odchádzajúceho prezidenta Andreja Kisku, ktorá mala byť z väčšej časti tiež liberálna. Len bez toho, aby sa k tomu priznala, pretože prezident chcel vysávať voličov z rôznych prostredí. 

V polovici roka boli OĽaNO a SaS na kolenách, prevládol dojem, že Smer porazí liberálna opozícia. Otázkou roka 2019 bolo iba to, či víťaznou bude jej radikálna progresívna alebo umiernená kiskovská zložka. 

Liberáli verili, že v roku 2020 sa Slovensko na čele s prezidentkou Čaputovou a premiérom Kiskom (či niekým z PS/Spolu) vyviaže zo stredoeurópskeho osudu a stane sa tu temer škandinávskym ostrovom, v ktorom sa bude hovoriť viac o patchworkovej než o tradičnej rodine, popri manželstvách sa paralelne zavedú životné partnerstvá a verejné myslenie i jazyk sa za asistencie médií aj novozriadeného Centra pre hybridné hrozby a dezinformácie postupne pretransformujú do podoby, aká dominuje v západnej Európe.

Voľné nedele, správa ombudsmanky a interrupcie

Lenže voľby priniesli šok – nový parlament mal byť suverénne najliberálnejší od roku 1993, namiesto toho v ňom sedí zhruba rovnako či ešte o čosi menej liberálov než naposledy.

Vlani eufóriou nabité PS/Spolu hovorilo, že hneď po voľbách predloží zákon o životných partnerstvách, no voľbami táto téma – aspoň do ďalších volieb – celkom zhasla. 

Aj preto je pochopiteľné, že volebný výsledok priniesol do liberálneho tábora depresiu, ktorú najskôr na dlhé týždne prekryla koronavírusová pandémia. A tak sa táto depresia vyplavuje až teraz, keď nabrala podobu rozumom príliš nehatenej hystérie.

Podľa sociológa Michala Vašečku čelí Slovensko konzervatívnej revolúcii, kde budú prvou obeťou reprodukčné práva žien. Sociológ rovnako varuje pred nárastom autoritárskych tendencií, a to sú ešte slabšie prirovnania, keďže už sa vcelku píše o hrozbe teokracie či o zmene charakteru štátu.

To všetko spustili najmä tri udalosti, po prvé, úsilie premiéra Matoviča a časti koalície využiť koronakrízu na zavedenie voľnej nedele, po druhé, ostentatívne neschválenie správy ombudsmanky a po tretie, plán Richarda Vašečku predložiť nejaký variant poľského zákazu interrupcií.

Keď však dáme nabok emócie, kontúry onej obávanej konzervatívnej revolúcie vyzerajú smiešne.

Voľné nedele bez nákupov by boli len po dlhých rokoch návratom k európskemu normálu, keďže platia vo väčšine európskych krajín vrátane tých najprogresívnejších. Preplnené nákupné centrá v nedeľu prekvapia na „katolíckom“ Slovensku každého Belgičana, Dána, Nemca, Španiela či Taliana. 

Ombudsmanka Patakyová plnila počas korony dôležitú rolu v tom, že upozorňovala na tvrdý individuálny dosah niektorých opatrení napríklad na pendlerov. Ale nemohla sa príliš čudovať, že poslanci odmietli vziať na vedomie jej správu, keďže mnohých z nich v politicky angažovaných pasážach de facto označila za (protiústavných) porušiteľov reprodukčných práv žien (a to aj tých, ktorí vlani hlasovali len za mierne úpravy interrupčného zákona).

Opäť padali tvrdé slová, aj o „totalitnom myslení“ (Štefan Hríb) poslancov, ktorí Patakyovej správu nevzali na vedomie, ako káže parlamentná zdvorilosť. Za touto kritikou však nebola úcta k princípom, ale účelová argumentácia. Keď totiž onedlho zhruba tí istí poslanci odmietli vziať na vedomie správu detskej ombudsmanky Viery Tomanovej, bolo okolo toho mediálne ticho. Už nikto nenapísal, že poslanci sa zachovali hrubo, neslušne či totalitne – nikomu to neprekážalo, pretože detská ombudsmanka z dobrých dôvodov nepatrí práve medzi mediálnych miláčikov. 

A tak sa dostávame k ďalšej horúcej téme týchto dní, k potratom. Už koalícia PS/Spolu trvala minulý rok na svojom práve predložiť svoju verziu registrovaných partnerstiev, a to čo najrýchlejšie po voľbách. Alojz Hlina sa v rámci paktu o neútočení snažil progresívcov presvedčiť, aby sa zaviazali, nech tak spravia neskôr, až niekedy v roku 2022.

Ak na jednej z ďalších schôdzí predloží koaličný poslanec Richard Vašečka zákon o ochrane nenarodeného života, urobí len to isté, čo chceli – politicky úplne legitímne – v parlamente podniknúť progresívci so životnými partnerstvami. Len teraz sa to vykresľuje ako konzervatívne zneužívanie citlivých kultúrno-etických tém, o ktorých treba viesť (nekonečne dlhú) verejnú debatu.

Je pritom veľmi pravdepodobné, že ani tentoraz Vašečkov návrh neprejde, možno získa o pár hlasov viac ako vlani v septembri. Nehovoriac o tom, že líderka Kresťanskej únie Anna Záborská už pod mediálnym tlakom začala kormidlovať nazad a prekvapivo dnes vyhlásila, že poľskú cestu nepovažuje za správnu a ona sama nechce sprísňovať interrupčnú legislatívu.

Ak napokon tento parlament schváli nejaký pro life zákon, bude mať najskôr umiernenú podobu návrhu, aký vlani koncom leta predložili poslanci OĽaNO – a vtedy ho podporili aj poslanci liberálnej SaS a Miroslav Beblavý.

Psychologický konzervatívny obrat

Keďže presne nevidíme do hláv všetkých nových poslancov najmä z OĽaNO, nedá sa vylúčiť, že by pro life hnutie nedosiahlo ešte väčší úspech, než akým je rámec programového vyhlásenia vlády. Ale ani v tejto oblasti to na konzervatívnu revolúciu nevyzerá.

Napokon, vláda sa na popud SaS zaviazala zlepšiť legislatívu v oblasti majetkových práv, ktorá sa týka osôb žijúcich v spoločnej domácnosti – Sulíkovi liberáli tak chcú zlepšiť majetkové práva dvoch mužov či dvoch žien, ktoré žijú v spoločnej domácnosti, ale bez toho, aby sa tým zadnými dvierkami zavádzali registrované partnerstvá, čo je neprijateľné pre konzervatívcov. Ak sa to uskutoční, bude to najväčším úspechom liberálov na tomto poli.

Konzervatívna revolúcia je tak najmä mediálnou fikciou. Igor Matovič a Boris Kollár ako hlavné postavy novej vlády sa síce radi vysmejú liberálom, keď na to príde, ale za tým sú najmä ich inštinkty, žiadna politicko-spoločenská koncepcia.

Čo sa týka dlhovekého sporu liberálov a konzervatívcov, voľby toho zmenili oveľa viac psychologicky než reálnopoliticky.