Miesto, kde zomrela Panna Mária

Mestečko sa volá Selçuk, nachádza sa na juhozápade Turecka, neďaleko historického Efezu. A práve tam, v kopci nad Efezom, nájdete maličký domček s magickou atmosférou.

Bolo to pred rokmi, čítal som vtedy náboženský thriller od kanadského spisovateľa Michaela D. O´Briena Apokalypsa, kde na jednom mieste spomína domček, kde podľa legendy dožila Mária. Považoval som to za autorovu fikciu, ale vďaka dvom-trom náhodám som sa onedlho na tom mieste ocitol. Nijako zvlášť nepestujem mariánsky kult, do Turecka som chodieval za byzantínskymi, antickými alebo križiackymi pamiatkami, ale toto miesto mi obzvlášť zostalo v pamäti. Nezabudnem na jeho atmosféru, vôňu či kázeň, ktorú som tam počul.

K téme:
Katolícka cirkev slávi prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie

Zdieľať

Bolo skoré ráno, krátko po šiestej. Na autobusovej stanici v Selçuku sme si s kamarátkou zobrali taxík, okolo siedmej sme boli na mieste. Nikde nikto, ranný chlad, ticho. Maličký domček s nádvorím, tieň stromov. Z kostolíka vyšiel františkánsky mních indického pôvodu. Dali sme sa do reči, sedeli na múriku pri domčeku, o pár minút bola svätá omša. Boli sme tam okrem neho len šiesti – jeden starší taliansky pár, dve francúzsky hovoriace rehoľníčky a my dvaja. Vždy uprostred augusta, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, si na to spomeniem. Nikde na svete nebude dnes krajšia omša ako práve tu.

Na kresťanstve mám rád jeho racionalitu, mystiku som vždy považoval za doplnok, ktorý ma nikdy veľmi neoslovoval. Ale tu je zrazu všetko naopak. Kľúčom k tomuto miestu je práve mystika. O Máriinom usnutí - ako to nazývame, aby sme sa vyhli slovu smrť, keďže smrť je dôsledkom dedičného hriechu a Mária bola podľa dogmy pápeža Pia IX. uchránená od poškvrnenia dedičným hriechom, a teda nemohla zomrieť - nie je v Biblii ani slovo. O Kristovej matke je v Písme vôbec len pár viet. Jedna dôležitá veta tam ale je. Krátko predtým, než Kristus zomrel, požiadal svojho verného Jána, aby sa o jeho matku postaral: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe,“ zaznamenal Ján v svojom evanjeliu (Jn 19,27).

Domnievame sa preto, že Ján sa o Máriu staral až do konca. Efez je od Jeruzalema stovky kilometrov vzdialený, v tej dobe to bolo významné obchodné centrum a veľké multikultúrne centrum. Podstatne významenjšie než Jeruzalem. Dnes už leží vo vnútrozemí a prístavom dávno nie je, ale jeho ruiny svedčia o starobylej sláve viac než dosť. Bolo to mesto mágie, kadejakých mystikov, ale aj obchodníkov, otrokov a otrokárov. Bolo to napokon už vyše 200 rokov hlavné mesto rímskej provincie Ázia. Farbistým spôsobom ho opisuje Artemidorov Snár. Vieme, že tu žila počtom dôležitá židovská komunita a asi dva roky tu pobýval aj svätý Pavol, ktorý tu pravdepodobne založil kresťanskú obec. Nuž a svoj hrob tu má – ako vraví legenda - aj apoštol Ján. Učeník, ktorého Ježiš miloval, tu mal pôsobiť ako biskup. Až do smrti. Všetko by teda malo byť jasné.

Lenže cesta k Máriinmu domčeku Meryemana, ako ho volajú Turci, je trochu iná. Domček bol objavený až v 19. storočí, a to vďaka zjaveniam a mystickým zážitkom mníšky a stigmatičky blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej (1774-1824). Jej vízie zachytil a vydal romantický básnik Clemens von Brentano, pár riadkov je venovaných aj tajomnému miestu, kde Mária strávila posledné roky svojho života. Emmerichovej videnia vyvolala veľkú pozornosť a zmienka o Máriinom dome niekedy okolo roku 1880 zaujala aj francúzskeho kňaza Juliena Gouyeta. Rozhodol sa toto miesto hľadať. Mal šťastie: ruiny po malom domčeku našiel rýchlo, v kopci nad Efezom. A prekvapivo veľa vecí sa zhodovalo s tým, ako to opisovala Anna Katarína Emmerichová. Boli tu napríklad kamene, ktoré spolu vytvárali niečo ako prvú krížovú cestu, domček bol maličký, situovaný tak, ako ho nemecká mystička opísala.

Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová.

Rím bol však opatrný a nedôverčivý. Po dlhých desiatich rokoch prišli miesto preskúmať katolícki kňazi Eugéne Poulin a M. H. Jung, ktorí sa na Emmerichovej videnia pozerali skepticky. Pápež Lev XIII. napokon do Osmanskej ríše vyslal špeciálny tím a na základe jeho zistení uznal Meryemanu za pútnické miesto. Poslední pápeži, najmä Ján Pavol II. a Benedikt XVI., mali k tomuto miestu obzvlášť silný vzťah a sami ho navštívili a preslávili. Dnes tu teda vládne turistický ruch, počuť veľa polštiny, angličtiny či taliančiny, možno si tu kúpiť pútavú knihu Donalda Carrola zhrňujúcu archeologický výskum, ale aj bežný gýč. Dnes už vieme, že sa tu v raných storočiach nového letopočtu konali pravidelné púte, na miesto odkazujú v poznámkach nové vydania Biblie, vrátane tej slovenskej. Na mieste ruín stojí obnovený domček, kúsok ďalej malý kláštor. Či tu naozaj – ako vravia ortodoxní kresťania - Bohorodička zosnula, s určitosťou vedieť asi nikdy nebudeme. Napokon, jej prázdny hrob sa nachádza aj v Jeruzaleme a Betleheme a jej smrť je v rôznych podobách témou desiatok apokryfných textov a stoviek obrazov.

Dôležitejšie je však niečo iné. Opísať to slovami nie je jednoduché. Ale odvtedy, čo som na tomto mieste, neďaleko letoviska Bodrum a Egejského mora, zažil niečo ako súkromnú svätú omšu, si to nosím v srdci. To miesto je v niečom krajšie ako Hagia Sofia, San Pietro, Notre Dame či iné krásne kresťanské chrámy na svete. Ale treba ho navštíviť skoro ráno, predtým, než sem príde prvý turistický autobus. Napokon aj Mária sa sem utiahla do samoty, pre pokoj tohto miesta. A bez toho pokoja to nie je celkom ono. Hoci nie každý návštevník tu možno pochopí mariánsku dogmu o Nanebovzatí, jej krásu pocíti ľahko.

Jaroslav Daniška

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo