Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. apríl 2020

Český profesor Milan Zelený: Budúcnosť patrí lokálnym ekonomikám

Ako premýšľať o tom, čo bude Slovákov živiť „po“ globalizácii.
Český profesor Milan Zelený: Budúcnosť patrí lokálnym ekonomikám

Milan Zelený. FOTO Profimedia.sk

Súdiac podľa množstva článkov v medzinárodnej tlači, globalizácia sa javí ako jedna z obetí vírusu COVID-19. A nejde len o zavreté hranice.

Svetová pandémia naplno odhalila zraniteľnosť globálnych dodávateľských reťazcov. Keďže na mnohých miestach sa výroba zastavila a spotreba vo viacerých segmentoch zaznamenáva prepad, priemyselný producent na Slovensku je zrazu odrezaný od svojho talianskeho dodávateľa komponentov, kým na nemeckom trhu nemá veľmi kto kupovať jeho hotové výrobky.

„Táto pandémia znovu potvrdila, aké dôležité je ponechať si životne dôležité zásobovacie reťazce doma,“ vyhlásil v pondelok americký prezident Donald Trump. „Nemôžeme outsourcovať našu nezávislosť, nesmieme byť odkázaní na cudzie štáty.“

Zvlášť to platí pre lieky a medicínske vybavenie. Koronakríza pripomenula Európe, aká závislá je od farmaceutických výrobkov, pochádzajúcich z Indie a Číny. V prvých týždňoch pandémie, keď ponuka nestačila pokrývať dopyt, si viaceré krajiny uvedomili svoju nepripravenosť a pristupovali k snahe navzájom si „vyfúknuť“ nedostatkový materiál skôr, než sa to podarí niekomu inému.

Množia sa teda úvahy o posilnení trendu k „deglobalizácii“. Nejde o novú pesničku. Rok 2001 odhalil zraniteľnosť globálne prepojeného sveta voči terorizmu, krízový rok 2008 ukázal, ako ľahko môžu problémy hypotekárneho trhu v USA ovplyvniť zamestnanosť krajín na opačnom konci sveta, utečenecká kríza v roku 2015 zase pripomenula dôležitosť štátnych hraníc.

Úspech britského referenda o vystúpení z EÚ i Donalda Trumpa v súboji o Biely dom v roku 2016 sa všeobecne pokladali za príznaky únavy z globalizácie. Pandémia COVID-19 sa v tomto zmysle javí len ako ďalší symptóm v poradí. Ide o názor, ktorý by sa dal podporiť aj číslami o stagnácii svetového obchodu či poklese globálneho objemu priamych zahraničných investícií v posledných rokoch.

No existujú aj iné názory. Napríklad Frank Appel, šéf Deutsche Post, nedávno označil globalizáciu za istý druh poistenia pre nadnárodné korporácie aj v koronakríze, lebo celosvetové pôsobenie im umožňuje aj flexibilné prispôsobenie v porovnaní s podnikmi, ktoré sú závislé od situácie na jedinom národnom trhu.

Appel ani neverí v opätovné uzavretie dodávateľských reťazcov do národných rámcov: „Koncový zákazník nebude platiť o desať percent viac za smartfón, lebo jeho výrobca si povie, že dodávateľský reťazec je vďaka tomu robustnejší.“

Keď sa vírus podarí skrotiť, spotrebitelia, domácnosti, štáty i firmy budú finančne vyčerpané. Tlak na znižovanie nákladov výroby teda bude silný. A s tým vrátenie celého reťazca výroby do bohatých (a na pracovnú silu nákladných) krajín nebude zlučiteľné.

No debata o globalizácii alebo deglobalizácii nemusí byť čiernobiela. Nie je to „áno“ alebo „nie“, nula alebo jednotka. Nie je to iba zraniteľnosť v dôsledku globálnej otvorenosti verzus protekcionistické uzavretie sa späť do zdanlivej bezpečnosti národnej ohrady. Je možný aj tretí pohľad.

Relokalizácia a reintegrácia

Jednu z najoriginálnejších perspektív ponúka česko-americký ekonóm a dlhoročný profesor manažmentu na Fordham University v New Yorku, Milan Zelený. Už keď sme sa prvý raz stretli v roku 2012, spomenul v našom rozhovore zraniteľnosť dlhých globálnych dodávateľsko-odberateľských reťazcov zo strany chorôb.

Zeleného tézy sú však zložitejšie. Už roky tvrdí, že v globálnej ekonomike sa odohráva pomalá metamorfóza.

Ekonomická globalizácia sa podľa neho postupne preklopí do trendu, ktorému hovorí „relokalizácia“. Teda opätovné naviazanie množstva komplexnej výroby na konkrétnu lokalitu.

S tým má súvisieť posun od deľby práce k „reintegrácii“ práce, ekonomických procesov a znalostí, keď ľudia zvládajú väčšiu škálu produkčných a predajných činností. Inovácie a pridaná hodnota následne vznikajú menej v hĺbke úzkych špecializácií, ale viac na ich pomedzí.

Trend, ktorý vidíme v poľnohospodárstve, kde si už aj spotrebitelia zo strednej vrstvy začínajú pýtať lokálne vyrobené potraviny, sa čoraz viac bude týkať aj lokálneho priemyslu a služieb. Nie je to niečo, čo dirigujú politici, podľa Zeleného to vyplýva zo samotnej logiky meniacich sa výrobných možností.

Napríklad 3D-tlač umožňuje relatívne jednoduchú produkciu súčiastok i celých výrobkov. Netreba ich potom presúvať po celom svete.  

V elektromobiloch je menej zložitých pohyblivých prevodových systémov ako v konvenčných autách. Výroba bude viac založená na integrovaných moduloch, ktoré sa proste zložia na mieste podľa lokálneho dopytu...

Aby nedošlo k omylu, Zelený nehovorí, že svet sa uzavrie. No ekonomicky výhodné bude, aby globálne putovali najmä znalosti, nie polotovary a súčiastky. Vo svete, kde koronakríza spôsobuje, že namiesto stretávania sa tvárou v tvár pracovné kolektívy (zatiaľ provizórne) presedlávajú na videokonferencie, neznejú takéto úvahy úplne nepresvedčivo.

Dať obsah pojmu „región“

Relokalizácia v Zeleného ponímaní nie je popretím ekonomického napredovania, ale jeho organickým vyústením. Slovensko ako krajina s veľkými regionálnymi rozdielmi a excentricky položeným hlavným mestom by pre takéto úvahy malo byť vnímavé. Regionalizmus ako širšia spoločenská téma zatiaľ leží na zemi. 

Inzercia

Pred štyrmi rokmi prišiel trenčiansky primátor Richard Rybníček s myšlienkou ďalekosiahlej decentralizácie našej republiky. Súčasných osem vyšších územných celkov malo byť nahradených 16 „kantónmi“, ktorých hranice by sa odvíjali od prirodzených regiónov Slovenska. Neskôr sa Rybníček snažil spraviť tému z municipalizácie miestnej samosprávy (teda zlučovania administratívy a rozpočtov malých obcí s cieľom efektívnejšie nakladať so zdrojmi).

Všetky podobné úvahy svedčia o tom, že na Slovensku je „obec“ či „región“ zatiaľ podcenenou sprostredkujúcou jednotkou medzi jednotlivcom a štátom. A to tak v politickom, ako aj v ekonomickom zmysle.

Ak Richard Rybníček uvažoval, ako dať pojmu „región“ politický obsah, Milan Zelený ukazuje, ako mu dať nový ekonomický obsah v súlade s hlbšími hospodárskymi trendmi.

Česi i Slováci odjakživa boli, sú a budú podnikateľmi

Milan Zelený sa v súčasnosti nachádza v USA. Tento rozhovor sme urobili e-mailom.

Aj pred pandémiou koronavírusu dostávala globalizácia trhliny. V posledných rokoch klesal podiel obchodu na svetovom HDP i objem priamych zahraničných investícií. Zdá sa, že stúpa význam lokálnej produkcie. Cítite, že váš názor je vývojom posledných rokov vo svojej teórii relokalizácie potvrdený?

Globalizácia bola už v 90. rokoch len dočasným a sebalimitujúcim využitím lacnej pracovnej sily, zvlášť v Číne. Doplatili na ňu ako Česko, tak aj Slovensko: podcenili rolu vlastníctva, predali svoje podniky, poddali sa výrobnej monokultúre, prestali vnímať rozdiel medzi našou ekonomikou a cudzou ekonomikou na našom území a podobne. Číňania medzitým nepredali ani jediný svoj podnik, usilovne sa učili, vzdelávali a podnikali – iba za 20 rokov dostihli USA. Aj keď sa teda potreba relokalizácie nesporne potvrdila, trvajúca nepripravenosť a náklady dlhodobej ignorancie sú až neúmerne vysoké: neprinášajú mi žiadnu osobnú radosť zo zadosťučinenia.

Prebiehajúca pandémia ukázala zraniteľnosť cezhraničných výrobno-dodávateľských reťazcov a modelov just-in-time. Ako sa zmení uvažovanie manažérov a podnikateľov, keď bude pandémia potlačená a svet sa vráti do normálu? Budú mať firmy tendenciu opäť koncentrovať väčšinu výroby v jednej lokalite aj za cenu vyšších cien pre koncového zákazníka (veľa sa hovorí o sťahovaní senzitívnej výroby z Číny) alebo skôr bude tendencia tváriť sa, že sa nič nestalo a veci pôjdu ako doteraz?

Svet sa nemôže a nesmie vrátiť do „normálu“. Naopak, spôsob baťovskej produkcie, teda čo najbližšie k zákazníkovi, musí prevládnuť. Inak sa vďaka politikom vrátime tam, kde sme už boli, so všetkými rizikami, nezmyselnou straníckosťou, nevzdelanosťou a nepripravenosťou, ako aj s devastáciou prírody a podobne. Relokalizácia nie je o jednej lokalite, ale o mnohých lokalitách, produkujúcich, spolupracujúcich a doplňujúcich sa. Je teda potrebná nová renesancia a ľudská schopnosť povstať opäť k životu. Na vyrovnávaní a nezávislosti regiónov je nutné pracovať už dnes, ako to učili Baťovci.

Slovensko i Česko sú otvorené ekonomiky, závislé od exportu a v podstate napojené na dodávateľské reťazce nemeckého priemyslu. Ako očakávate, že táto pandémia ovplyvní biznis model našich ekonomík?

Závislosť od cudzieho vlastníctva produkcie, od exportu, ktorý nám nepatrí, napojenia na neisté, drahé a rizikové dodávateľské reťazce, rovnako ako od monokultúry vo výrobe, vzdelávaní i myslení nemožno predsa dosť dobre považovať za „model“ pro čokoľvek a kohokoľvek. Zatiaľ čo sa rozdiely medzi štátmi znižujú, regionálne a miestne rozdiely (a rozpory) vnútri štátov sa prehlbujú, až na mieru úpadku. Centrálna stranícka politika nemá znalosti ani motivácie, a už vôbec nie presvedčenie, ako vyrovnávanie regiónov a lokalít stimulovať. To je vecou autonómnych, sebestačných a nestraníckych miestnych samospráv, v spolupráci s národnou podnikateľskou (nie oligarchickou) sférou. Všetka ekonomika a hospodársky pohyb sa začína vždy v lokalite, nikdy nie na ministerstve.

Slovensko má v súčasnosti novú vládu. Jednou z jej tém je znižovanie veľkých regionálnych rozdielov medzi západom a východom krajiny a viacerí koaliční politici by chceli posilniť lokálne ekonomiky v regiónoch. Je nejaká cesta, ako by vláda mohla urýchliť onú transformáciu, ktorú opisujete, smerujúcu k ekonomike postavenej na lokálnom poľnohospodárstve, lokálnom priemysle a lokálnych službách? Čo by ste vláde odporučili, keby sa touto cestou chcela vybrať?

Myslím, že väčšina krajín dnes má a bude mať vo svojej „súčasnosti“ nové vlády, zvlášť tie stranícko-koaličné. Stranícka vláda má s rozvojom lokálnych ekonomík pramálo spoločné: to je predsa vecou silných, samostatných miestnych samospráv, podporovaných podnikateľmi, odborníkmi, vedcami i rodinami. Vláde možno odporučiť len nestraníckosť, premýšľanie a hlavne pochopenie prirodzenej evolúcie hospodárskych systémov – a následne pracovať s nimi a pre ne – nie proti nim. To by potom to utrpenie s Covid-19 (a 20) bolo naozaj zbytočné.

Vašou veľkou témou sú Baťa, vývoz celých priemyselných miest a podnikateľské univerzity. Ak súčasná pandémia prerastie do hospodárskej krízy, zachráni nás len podnikateľstvo, ako Baťa hovoril už počas Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch?

Pravda. Baťovci postavili Zlín. Vyše 70 „malých Zlínov“ následne vyviezli do celého sveta, a to počas najväčšej krízy v dejinách. Bez štátu, bez politikov, s vlastným vzdelávaním, zdravotníctvom, športom, službami a podobne. Mať dnes doma tak desať takých „Zlínov“, to by bolo niečo! Nezakazovať podnikateľské univerzity! Povýšiť podnikateľskú vrstvu na profesiu! Integrovať lokálnu produkciu (potravín, vecí a služieb), pretože všetko súvisí so všetkým, a tak ďalej. Je z toho celý systém, hovorme teda o „modeli“ – ako ukazujú i dokumenty Č-S  Institutu „Equilibrium“.

Čo sa dá urobiť, aby v našich krajinách ľudia prekonali zamestnaneckú mentalitu, keď je vrcholom ambícií často upratať sa na nejaký úrad s definitívou, a aby viac skúšali rozbiehať podnikanie?

„Zamestnanecká mentalita“? Tá je predsa následok, nie príčina. Česi i Slováci odjakživa boli, sú a budú podnikateľmi. Jediné, čo z nich môže urobiť námezdníkov a zamestnancov, je zlá stranícka politika centra, zlé monokultúrne vzdelávanie a nadmieru dobre premazané brzdy k budúcnosti, samostatnosti a individuálnemu úspechu talentovaných ľudí mladších generácií.

Čo bude podľa vás mementom prebiehajúcej krízy?

Súčasná zdravotná, hospodárska, spoločenská i politická tragédia je určite varovaním pred konfliktmi s prírodou, ale i tou najlepšou výzvou k obrode a renesancii budúceho bytia ľudského druhu.

Odporúčame