Genocída viery

Prednedávnom sa pod záštitou OSN a Africkej únie začali v Líbyí mierové rokovania, ktorých predmetom je ukončenie krízy v západosudánskej provincii Darfúr. Rozhovory zlyhali už v úvode po tom, čo účasť na nich odriekli dve hlavné povstalecké skupiny - Sudánske oslobodzovacie hnutie a Hnutie za spravodlivosť a rovnosť. Za jednostranným vyhlásením prímeria zo strany sudánskej vlády sa skrýva len gesto voči medzinárodnému spoločenstvu a nie úprimná snaha o vyriešenie sporu. Ozbrojené zrážky naďalej pokračujú.

Pri posledných nájazdoch arabských milícií bolo zavraždených desať príslušníkov Africkej únie a ďalších 50 ostalo nezvestných. Sedem tisícové mesto Haskanita bolo vypálené takmer do tla. Neporušená ostala len mešita. Čo tento fakt znamená? To čo sa deje v Darfúre je násilná islamizácia v priamom prenose a totálne zlyhanie vymožiteľnosti medzinárodného práva.

Rodný list Sudánu
Sudán vznikol v roku 1956 a už do svojho vienka dostal ozbrojené nepokoje. Krátku históriu krajiny lemujú dve na seba nadväzujúce občianske vojny. V oboch konfliktoch šlo o nábožensko - etnický spor. Nearabskí obyvatelia na juhu, vyznávajúci kresťanstvo a animizmus, žiadali od vládnucich moslimov na severe účasť na vládnutí a autonómiu.

Prvá vojna skončila v roku 1972 prímerím. V Addis Abebe bola podpísaná dohoda, ktorá zaručila juhu dostatočnú mieru samostatnosti. Koniec krehkého prímeria nastal objavením veľkých ložísk ropy na juhu krajiny. Vládnuci sever neváhal a začal k sebe tieto územia násilne pripájať. V rovnakom období vyvrcholila aj kampaň prezidenta Nimajrího, ktorý sa rozhodol pretransformovať Sudán na moslimsko-arabský štát. Celoplošné zavedenie islamského práva - šaríja, porušovanie ľudských práv a kruté tresty pre nemoslimské obyvateľstvo boli iskrou, ktorá odpálila ďalší sud pušného prachu. Druhá občianska vojna trvala 22 rokov, pripravila o život dva milióny ľudí a vyprodukovala štyri milióny utečencov.

Konečná mierová zmluva podpísaná v roku 2005 sa však nepáčila niektorým rebelantským hnutiam v okrajových častiach Sudánu a je považovaná za jednu z príčin vypuknutia konfliktu v Darfúre.

Arabi proti Arabom
Ak v prvej a druhej občianskej vojne proti sebe stáli a bojovali moslimovia a nemoslimovia, v prípade Darfúru, ide o konflikt medzi moslimami navzájom.

Sudáncom afrického pôvodu žijúcim na západe krajiny, bola dlhé roky násilne vládou vnucovaná militantná forma islamu, v podobe šaríje. V roku 2003 zaútočili dve rebelantské skupiny na vládne vojenské objekty. Ich odveta za mnoho rokov trvajúci útlak rozpútala v Darfúre peklo, ktoré trvá dodnes. Predĺženou rukou sudánskeho režimu, trestajúcou vzburu, sa stali arabské kočovné milície „džandžavíd“ (v preklade „Bojovníci za vieru“).

Ich besnenie malo za následok štyri roky etnických čistiek totožných s genocídou, vypaľovanie obydlí, rabovanie a znásilňovanie. O život prišlo 400 000 civilistov, 1600 dedín ľahlo popolom a vyše dvoch miliónov ľudí prišlo o strechu nad hlavou.
Britský premiér G. Brown označil dnešnú situáciu v regióne, za najväčšiu humanitárnu katastrofu, ktorej svet čelí.

Utečenci v táboroch žijú na holej zemi, chýbajú im potraviny a sú neustále vystavení opakujúcim sa nájazdom arabských milícií. Následkom sexuálneho násilia dnes trpia desaťtisíce darfúrskych žien a dievčat pohlavnými chorobami. Počet potrestaných vojnových zločinov v regióne, sa k dnešnému dňu rovná nule.

OSN v agónii
V prípade Darfúru Organizácia spojených národov pred celým svetom demonštrovala svoju nemohúcnosť a neschopnosť predchádzať akýmkoľvek ozbrojeným konfliktom. Sudánsky prezident, premiér a veliteľ ozbrojených síl v jednej osobe - generál Omar al-Bašír - sa k moci dostal vojenským prevratom v roku 1989. Išlo dovedna o tretí ozbrojený puč v krátkej histórii štátu. V rokoch 1991-1996 sídlil v krajine Usáma bin Ládin, ktorý morálne a finančne podporoval vládnu garnitúru.

Keď Omar al-Bašír doslova odignoroval niekoľko rezolúcii a vyhostil vyslanca OSN Jana Pronka, zosmiešnil túto skostnatenú inštitúciu tak, ako málokto pred ním.

To že dnešná OSN je len autokarikatúrou a vlastným tieňom, najvýstižnejšie dokazuje zloženie jej orgánov. Samotný Sudán je členom štyroch výborov:

- Poradný výbor OSN na pomoc vo vyučovaní, štúdiu, rozširovaní a väčšom uplatňovaní medzinárodného práva

- Komisia pre udržateľný rozvoj

- Výkonný výbor Svetového potravinového programu

- Riadiaci výbor úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov

Je žalostné, ak v orgáne ktorý by mal rozširovať a uplatňovať medzinárodné právo sedí krajina, ktorá prerušila s Medzinárodným trestným súdom v Haagu všetky kontakty. Stalo sa tak po tom, čo bol na jedného zo šéfov provládnych milícií - Alího Muhammada Alího a ministra Ahmada Harúna vydaný zatykač pre podozrenia z vojnových zločinov.

Rovnako desivé je, keď vo výbore pre riešenie utečeneckých otázok sedí krajina, ktorá za posledných 24 rokov vyprodukovala takmer sedem miliónov utečencov.

Zhrnuté a podčiarknuté, Organizácia spojených národov podobe v akej sa nachádza dnes, nie je schopná „chrániť budúce pokolenia pred metlou vojny a pestovať mier,“ tak ako je to uvedené v jej základnom dokumente – Charte OSN.

Diagnóza 1769
Prvého augusta schválila OSN po viacerých vetách Číny, rezolúciu č.1769 určenú pre Darfúr.

Generálny tajomník Pan Ki-mun neskrývane plesal radosťou nad dokumentom a dokonca ho označil za historický. Treba však dodať, že neziskové organizácie až také nadšené neboli.

Prečo?

Podľa rezolúcie by malo byť v Darfúre nasadených 26 000 spoločných jednotiek Africkej Únie a OSN pod skratkou UNAMID.

Problém nie je v počte vojakov, ale v ich právomociach. Mierové jednotky by mali v prvom rade odzbrojiť arabské milície „džandžavíd“. Na to však nemajú dostatočne široký mandát. Ten, ktorý majú, im povoľuje iba monitoring zbraňového embarga. To znamená zistiť, či sú v Darfúre prítomné zbrane alebo vojenský materiál, čo je však absurdné a smiešne.

„Jednotkám chýba aj ľudskoprávny mandát – povinnosť monitorovať, vyšetrovať a zverejňovať informácie o závažnom porušovaní ľudských práv, vrátane prípadov znásilnenia a sexuálneho násilia,“ uvádza Amnesty International.
Nie je teda nič zvláštne na tom, že sudánska vláda prijala rezolúciu bez námietok

Sémantika smrti
Mohli by jednotky OSN a Africkej Únie dostať širší mandát, ktorý by im umožnil odzbrojiť arabské milície, potrestať vojnových zločincov a porušovateľov ľudských práv? Áno, v prípade splnenia jednej podmienky. To, že v Darfúre sa odohráva genocída tvrdil George Bush, Angela Merkel a mnohí iní. Netvrdila to však, a to je kľúčové, OSN.

Iba v prípade, ak by Organizácia spojených národov uznala stav v západosudánskej provincii za genocídny, mali by mierové jednotky nárok na širší mandát.

Prečo tomu tak nie je?
Pojem slova „genocída“ presne vymedzuje Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy a Dohovor o nepremlčateľnosti vojnových zločinov proti ľudskosti. Podľa týchto dohovorov je genocída akýkoľvek z nasledujúcich činov, ak sú spáchané s úmyslom zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu, nasledovnými štyrmi spôsobmi: 1.) Usmrtením príslušníkov danej skupiny. 2.) Ťažkým telesným alebo duševným ublížením členom skupiny. 3.) Úmyselným uvedením skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie. 4.) Opatreniami, ktoré majú zabrániť rodeniu detí.

Aj keď sú minimálne prvé tri z týchto bodov v Darfúre preukázateľné, v rezolúcii OSN č.1593 (2005), určenej pre Sudán, nebolo slovo „genocída“ spomenuté ani raz.

Budúcnosť regiónu
Nech rokovania v Líbyí dopadnú akokoľvek, niekoľko faktov je zjavných už dnes. Kým bude v Sudáne vládnuť generál Omar Al-Bašír za silnej podpory zahraničného spojenca - Číny, islamizácia bude pokračovať. Konflikt destabilizoval celý región. Mier na juhu Sudánu je príliš krehký a epidémia cholery na východe krajiny len stupňuje nespokojnosť ľudu.

V hre sú aj okolité štáty. Čad a tiež Stredoafrická republika majú podobné nábožensko-etnické zloženie populácie a slabých vládcov, ktorí môžu byť každým dňom zvrhnutí.

Kríza v Sudáne celému západnému svetu odkryla okrem neschopnosti OSN ešte jeden dôležitý poznatok. A tým je zistenie, že pokiaľ je islam vo vládnucej pozícii, nedokáže, nechce a nikdy nebude tolerovať iné náboženstvá.

Martin Koleják

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na

Foto: internet

Článok bol publikovaný v týždenníku Zrno, číslo 49.