Domáce násilie a týranie žien je stále rozšíreným problémom, na boj proti nemu slúžia peniaze z európskych aj nórskych fondov. Spišská katolícka charita prišla s projektom vybudovať takzvaný Bezpečný ženský dom, ktorý by pomáhal práve takýmto ženám. Jej projekt však úrad vlády zamietol. Dôvodom je, že katolícka charita odmieta niektoré formulácie Istanbulského dohovoru.
Spišská katolícka charita bola jedným zo signatárov petície proti ratifikácii Istanbulského dohovoru. Výberová komisia, ktorú zriaďuje úrad vlády, ju z tohto dôvodu vyradila z možnosti podpory pre vybudovanie Bezpečného ženského domu. „Považujem to za diskrimináciu mojej osoby, organizácie, ktorej som štatutárnym zástupcom, ale najmä za diskrimináciu všetkých žien, ktorým pomáhame a ktorým sme pomáhali aj vtedy, keď to nebolo „moderné“ či dostatočne finančne podporované z verejných zdrojov,“ uvádza vo svojom blogu riaditeľ Spišskej katolíckej charity Pavol Vilček.
Vilček hovorí, že Istanbulský dohovor považuje z hľadiska prevencie a pomoci týraným ženám za veľmi potrebný. Napriek tomu podpísal petíciu proti jeho ratifikácii, pretože nesúhlasí s formuláciou článku 14 a predovšetkým pojmom „stereotyp“. „Ak sa za stereotyp považuje nazývanie rodičov otcom a mamou, tak s tým principiálne nesúhlasím,“ vyhlásil. „Bojím sa, aby sa tento článok nestal nástrojom rôznych lobistických skupín a ideológov voči väčšinovej populácii. Po vyše dvadsiatich rokoch práce a života s ľuďmi na okraji spoločnosti si dovolím povedať, že pozitívne stereotypy veľmi potrebujú.“
Kľúčový problém vidí Vilček v narušenom systéme, ktorý ide niekedy dokonca proti tým, čo hľadajú pomoc a proti ľuďom, ktorí sú schopní a ochotní im ju poskytnúť.
„Na jednej strane dnes máme státisíce a možno milióny eur na kampane na ratifikáciu Istanbulského dohovoru a na druhej strane nemáme v našej krajine peniaze pre tých, ktorí ženám pomáhajú,“ tvrdí Vilček s tým, že po schválení dohovoru by väčšina súčasných zariadení na pomoc týraným ženám zanikla.
Podľa dnešného zákona by totiž porušovali článok 18, v ktorom je zmienka, že poskytnutie služieb nesmie závisieť od ochoty obete vzniesť obvinenia alebo svedčiť proti akémukoľvek páchateľovi. „Bez jeho porušenia nemajú nárok dostať peniaze z verejných zdrojov, ale štátu platiť musia (miestne dane, odvody, DPH, zvýšené náklady na zdravotnú službu, požiarnu ochranu atď.),“ objasňuje riaditeľ.
„Ak vyzveme k diskusii, sme nazývaní nepriateľmi Bruselu, úradu vlády, demokracie... Ale nie je to nová forma totality? Budú trestať všetkých tých, ktorí majú iný názor, než očakáva Brusel?“ pýta sa Vilček, ktorý po rozhodnutí úradu oslovil svojho biskupa.
Verdikt o zamietnutí vybudovania Bezpečného ženského domu je už pre Spišskú katolícku charitu definitívny. O stanovisko sme požiadali aj úrad vlády, na odpoveď čakáme. Podľa našich informácií je problém v nastavení nórskych fondov, ktoré neumožňujú čerpanie peňazí pre organizácie, odmietajúce niektoré prvky Istanbulského dohovoru.
„Môžem to jedine medializovať, aby si nedovolili rovnako diskriminovať aj ďalšie organizácie, ktoré týraným ženám už dávno pomáhajú, ale ktoré majú výhrady k niektorým európskym dokumentom a chcú o nich diskutovať,“ hovorí pre Postoy Pavol Vilček. „Sila slabých je v slabosti silných, ktorí sa nenechajú terorizovať úzkou skupinou ľudí."
Istanbulský dohovor pochádza z dielne Rady Európy, ktorá chce prostredníctvom neho odstrániť násilie na ženách a domáce násilie. Jeho cieľom je harmonizovať právne normy členských krajín a zabezpečiť čo najväčšiu ochranu ženám, dievčatám a ďalším ohrozeným skupinám. „Dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, väčšina z nich je však už obsiahnutá v národnej legislatíve členských štátov Rady Európy. Čo vyžaduje väčšiu pozornosť v dohovore, sú zamerania a terminológia,“ napísala pred časom v článku pre Postoy Marcela Dobešová, zakladateľka organizácie Áno pre život, predsedníčka Fóra života a členka Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie.
Tvrdí, že neurčitý je aj rozsah dohovoru. Štát, ktorý ho schváli, sa má napríklad podľa článku 12 zaviazať k prijatiu potrebných opatrení na účel podpory zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných rolách žien a mužov.
Takisto obsahuje aj záväzok, aby boli do študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania zaradené študijné materiály o problematike rodovo podmieneného násilia, nestereotypných rodových rolí (článok 14). „Vnímame to ako presadzovanie určitých aspektov rodovej teórie do štátnej vzdelávacej politiky. Pritom značná časť našej spoločnosti sa s touto teóriou doteraz nestotožnila,“ vysvetľuje Dobešová.
Pred dvomi rokmi poslalo Fórum pre verejné otázky politikom list so žiadosťou o zastavenie procesu schválenia dohovoru. Podpísala sa pod neho viac ako stovka mimovládnych organizácií. Minister spravodlivosti Tomáš Borec nakoniec požiadal premiéra o odklad ratifikácie na rok 2016, s tým, „aby spochybňované otázky, ktoré vyvstanú v európskom dohovore, boli predmetom diskusie“.
Práve forma diskusie prekáža Anne Verešovej, ďalšej pracovníčke z neziskovky Áno pre život. Organizácia poskytla za sedemnásť rokov existencie pomoc s ubytovaním viac ako sedemsto ženám a ich deťom, z čoho asi polovica sú obete domáceho násilia. Za svoju prácu, v rámci ktorej ponúkajú aj bezplatné nonstop poradenstvo, si vyslúžili viacero ocenení. Verešová tvrdí, že i keď pri poskytovaní služieb spĺňajú všetky štandardy Rady Európy a podporujú rovnosť medzi mužmi a ženami, sú z témy násilia na ženách vytláčaní takzvanými ženskými ľudskoprávnymi organizáciami. „Ako môžem uveriť, že protagonistkám urýchleného prijatia dohovoru ide naozaj iba o odstránenie násilia na ženách, keď nemajú záujem zapojiť odborníkov zo všetkých názorových spektier?“ pýta sa Verešová.
Adam Takáč
Foto: Flickr.com