Ako koronavírus aj voľby odhaľujú tvár slovenského katolicizmu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako koronavírus aj voľby odhaľujú tvár slovenského katolicizmu

Ilustračné foto – Profimedia

Verím, že najrozšírenejšia cesta je stále cesta úprimnej viery, kde si každý človek nepripadá ako znalec Božích myšlienok ani bojovník, čo by aj Krista Pána vyhlásil za liberála.

V ostatnom čase uvažujem čoraz viac nad tým, akú tvár má kresťanstvo v našej krajine? Aká je tvár katolicizmu na Slovensku? O jednej z tvárí, hoci to bola skôr tvár pseudokresťanstva, som písal nedávno. Stretávam sa však aj s inými tvárami kresťanstva, a nemôžem povedať, že by som nadobúdal pokoj.

Na úvod chcem zdôrazniť, že napriek tomu, že text vychádza z konkrétnych názorov a postojov, mená ich protagonistov sú bezpredmetné. Nebudem ich uvádzať a ani by som nechcel, aby ctený čitateľ vyhľadával ich autorov. Taktiež by som chcel zdôrazniť, že sa chcem vyhnúť akémukoľvek zovšeobecňovaniu. Uvedené príklady sú a aj majú ostať len príkladmi zmýšľania jednotlivcov. Môžu síce poukazovať na istý trend, ale napriek tomu sa chceme zovšeobecňovaniu vyhnúť.

Pred časom ma zaujalo, keď v diskusii na sociálnej sieti ktosi z kandidátov vyjadril presvedčenie, že rozdelenie kresťanov v politike je Božia vôľa. „Dôverujem Bohu, že on vie, prečo to tak je. Nech sa stane jeho vôľa.“ Keď som sa opýtal, prečo si dotyčný myslí, že to je Božia vôľa, odpovedal: „Lebo to vidím. Ja sa silou mocou do politiky netlačím, ale viem, aký je môj vzťah s Ježišom. Nech robím čokoľvek, mám úspech.“ Viem, ako daný kandidát dopadol, ale to nie je podstatné.

Ešte väčšiu dávku „poznania“ prejavil kandidát, ktorý si bol istý, že jeho strana je dokonca projektom Božej matky. Napísal: „Naše strany sa zasvätili Patrónke Slovenska. A Ježišova matka nie je schizofrenička, aby kandidovali jej dve strany proti sebe.“ Spomenutý kandidát sa najnovšie dokonca pýta, či „vôbec máme veriacich biskupov“.

Tretí príklad dokonca vyjadruje presvedčenie, že keby protagonista niečo neurobil, nastala by dokonca smrť jeho blízkeho človeka: Boh mi povedal, že išlo skutočne o život alebo smrť manželky. Ak by som do tohto boja nešiel alebo ak by som ho prehral, žena by skutočne umrela a s ňou vari i dieťa,“ napísal istý laický kazateľ.

Kazateľ je aj skromný. Keďže taktiež kandidoval, avšak neuspel, sklamaná volička mu napísala: „A ja som dúfala, že aspoň jeden kresťan sa dostane do parlamentu.“ Odpoveď kandidáta a kazateľa ma šokovala: „Pre mňa je tento názor veľká poklona“. To už je teda aké sebavedomie, keď sa cítim byť pomaly jediným kresťanom, keď už nie pod slnkom, tak v republike určite?!

To už je teda aké sebavedomie, keď sa cítim byť pomaly jediným kresťanom, keď už nie pod slnkom, tak v republike určite?! Zdieľať

Nasledujúce prípady sú oproti vyššie uvedeným už len slabým odvarom. Viete, ako sa máte rozhodovať vo voľbách? „Žreboval som medzi KDH a ĽSNS. Pomodlil som sa a vytiahol som lístok ĽSNS,“ napísal ktosi. Stretol som sa aj s takouto výzvou: „Nech nového predsedu KDH vyberie Pán Ježiš. Napíšte lístky s menami a losujte“.

Neviem, ako nazvať túto tvár slovenského katolicizmu, ktorú je naozaj možné pozorovať. Sociálna sieť mi len pred pár dňami ukázala spomienku, ktorú som zdieľal. Bol to printscreen z tlačovej správy Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska. Nadpis správy znel: „Lídri cirkvi diskutovali s biskupmi o výzvach, ktoré ich čakajú cez rok“. O lídroch cirkvi, laických kazateľoch, preacheroch, speakroch som už čítal kdekoľvek. Ale keď už oficiálna tlačová kancelária slovenských biskupov vidí lídrov cirkvi v nich, a nie v nástupcoch apoštolov, to je hardcore.

Možno to bolo len čaro nechceného, ale dovolím si povedať, že v skutočnosti to len ukazuje na zmenu chápania. Je to tvár katolicizmu, ktorá ukazuje mnohých, najmä  laikov, z rozličných skupín ako tých, ktorí si robia nárok, že vedia, aká je Božia vôľa, čo Boh chce, ako to myslí a podobne. Neviem, či je správne nazvať túto tvár ako tvár samozvanej charizmy, ale pracovne to tak môže byť.

Chcel by som však hovoriť aj o inej tvári katolicizmu, ktorá niekedy ide ruka v ruke s viac či menej otvoreným nesúhlasom s cirkevnou autoritou. Keď bratislavský arcibiskup dočasne dovolil podávanie sv. prijímania na ruku, stretol som sa s takouto reakciou: „Aspoň vidíme, ku komu patrí arcibiskup Zvolenský. Od samého začiatku to vravím. A nielen ja.“ Chápete? Arcibiskup dočasne povolí niečo, čo je z pohľadu všeobecnej cirkevnej praxe v súčasnosti úplne štandardné a reakcia diskutérky? Vidíme, ku komu patrí! Ku komu?

Neviem, ako by som nazval túto druhú tvár. Azda jej opis postačí. Treba povedať, že niekedy sa tieto dve tváre aj prekrývajú. Napríklad spomenutý laický kazateľ sa nezmyselne pýta, či „existuje dôvod na zrušenie Obety“. Obeta sa, samozrejme, koná aj naďalej a nepretržite. To by človek s vedeckým titulom z teológie naozaj vedieť mohol.

O lídroch cirkvi, laických kazateľoch, preacheroch, speakroch som už čítal kdekoľvek. Ale keď už oficiálna tlačová kancelária slovenských biskupov vidí lídrov cirkvi v nich, a nie v nástupcoch apoštolov, to je hardcore.  Zdieľať

Zapojil som sa do diskusie práve o dočasnom povolení podávania Eucharistie na ruku v bratislavskej arcidiecéze. Niekto môže súhlasiť, niekto nesúhlasiť. V poriadku. Ja som sa do diskusie zapojil, keď som si prečítal názor mladého kňaza, že podľa neho je racionálne nateraz Eucharistiu nepodávať vôbec a povzbudzovať veriacich k „duchovnému svätému prijímaniu“, teda k vzbudeniu si túžby po prijatí Eucharistie. Neveril som vlastným očiam. Nešlo totiž o obavu zo šírenia vírusu, ale o postoj, že pokiaľ by mal „bojovník akože tradície“ podať sv. prijímanie na ruku, radšej ho nepodá vôbec. Akoby ste hladnému človeku pri preplnenom stole zakázali jesť, ale povzbudili ste ho, aby si vzbudili túžbu po jedle.

Odporučil som mladému kňazovi preskúšanie, pretože tento postoj bol pre mňa absolútne nepochopiteľný a hlboko nesprávny. Vypočul som si, že som liberál, ktorý je pre spásu duší škodnejší než vírus. Páni! Kto mi to píše? Mladí, dvoj- a osemroční kňazi, milovníci tridentskej tradície, obľubujúci čipky, manžetové gombíky a ten najmajestátnejší výraz, aký si len dokážete predstaviť.

Naozaj si o sebe toho príliš veľa nemyslím, ale aby ma ani nie dvojročný kňaz nazval škodným pre spásu ľudí preto, lebo som vyjadril pochopenie pre podávanie Eucharistie do ruky a nazval stratou racionality to, že veriacim v kostole odmietneme sväté prijímanie, aby sa náhodou nenašiel niekto, kto by oň požiadal do ruky?

Prečítajte si tiež:
Gott mit uns? Alebo o kresťanstve, z ktorého ide strach Zdieľať

Ešte raz: nejde o to, kto to povedal, a už vôbec nejde o mňa. Ide o tvár katolicizmu, s ktorou sa stretávam čoraz častejšie. Pätnásť rokov som na blogu denníka SME o sebe počúval nadávky do ultrakonzervatívcov, homofóbov a kadečo iné a zrazu, ani neviem ako, som pre široký diapazón veriacich liberál.

Je len dokreslením obrazu, že ide najmä o prívržencov ĽSNS a KDŽP. Aká je táto tvár katolicizmu? Nie je to tvár tradície, ale do seba uzatvorenej a formálnej obradnosti, kde je každý s iným názorom nepriateľ, odpadlík a zradca.

Nie, nie je to objektívny a ani ucelený pohľad na slovenský katolicizmus. Ale z môjho pohľadu vykresľuje dve pokušenia, dva extrémy: pseudocharizmatickú cestu samozvaných kazateľov a cestu fanatických fanúšikov obradnosti.

Verím však, že najrozšírenejšia cesta je stále cesta obyčajnej, úprimnej viery, kde si každý človek nepripadá ako znalec Božích myšlienok, ani bojovník, čo by aj Krista Pána vyhlásil dnes za liberála.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo