Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
13. marec 2020

Moskva 1991 – tri dni bez vlády

Pred pár týždňami prebehla ruskými a niektorými európskymi médiami správa, že 25.februára tohto roku zomrel posledný maršal sovietskej éry a zároveň jedna z kľúčových postáv moskovského pokusu o puč v roku 1991, Dmitrij Jazov. Pritom, bežne sa o udalostiach, ktoré sa odohrali v Moskve medzi 19. a 21.augustom 1991, v dnešnom Rusku takmer nehovorí.

Moskva 1991 – tri dni bez vlády

Moskva, august 1991. Boris Jeľcin číta svoje pamätné vyhlásenie z tanku. Foto: TASR/AP

Pre vládnu moc je veľmi nepríjemné pripomínať si udalosti, keď autorita štátu ležala na ulici. A po takmer tridsiatich rokoch sa pre veľkú časť ruskej spoločnosti Sovietsky zväz už nezdá takým zlým štátom, ako to bolo vtedy.

Na prelome rokov 1990 a 1991 bol Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) štátom v hlbokej, až existenčnej kríze. Na predaj väčšiny potravín bol zavedený lístkový systém, v krajine prudko bujnela organizovaná kriminalita, pobaltské republiky sa nekompromisne snažili od ZSSR odtrhnúť a v zakaukazských republikách podchvíľou prepukali krvavé etnické nepokoje vyžadujúce nasadenie vojska. Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ) každým dňom viac a viac strácala svoju ešte donedávna nespochybniteľnú a absolútnu kontrolu nad spoločnosťou.

Za týchto okolností v decembri 1990 prezident ZSSR Michail Sergejevič Gorbačov zadal svojmu tímu úlohu pripraviť legislatívne a technické opatrenia na zriadenie štátnej komisie, ktorá by mala Sovietsky zväz riadiť v prípade, že by situácia vyžadovala vyhlásenie výnimočného stavu. Po nevyhnutnom schválení parlamentom (Najvyšším sovietom ZSSR), bola komisia pre mimoriadny stav zriadená na konci marca 1991. Kľúčovým ustanovením zákona o komisii bolo, že mimoriadny stav mohol vyhlásiť iba prezident ZSSR.

Udalosť vyvolala demonštratívne odstúpenie proreformného ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho, ktorý v zákone videl hrozbu návratu totality. Ale v krajine, kde kolabovali základné funkcie štátu a k rôznym mimoriadnym udalostiam dochádzalo pomaly raz do týždňa, vznik inštitúcie, ktorá mala tieto situácie riešiť, bol prijatý vcelku s pochopením. Až dodatočne sa objavili špekulácie, že Gorbačov si takto nenápadne pripravoval nástroj na znovunastolenie tvrdého režimu, pretože politika perestrojky sa mu vymkla z rúk a výsledkom bola hrozba rozpadu štátu.

Hlavným Gorbačovovým politickým oponentom bol v tom čase predseda Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) Boris Nikolajevič Jeľcin. Bolo trochu paradoxom, že v štáte, ktorému jednoznačne dominovala ruština a ruský živel, sa samotní Rusi cítili znevýhodňovaní voči ostatným národnostiam, na ktoré podľa ich názoru len nespravodlivo doplácali. Práve Jeľcin, ktorý sa stal rebelom vnútri komunistickej strany, sa postavil do čela tohto hnutia.

Gorbačov ale čelil ešte aj veľmi silnej opozícii zo strany tradicionalistického krídla komunistickej strany. To sa s veľkou nevôľou prizeralo na postupnú demontáž komunistického režimu a odštiepenecké ambície okrajových republík. Začiatkom roka 1991 už médiá začali otvorene špekulovať, že „konservatori“, ako prezývali tradicionalistov, regrutujúci sa najmä zo silových štruktúr (KGB, ozbrojené sily a vojensko-priemyselný komplex), sa pokúsia o silové riešenie vzniknutého stavu.

V tejto situácii sa aj Jeľcin začal obzerať po spojencoch z radov ozbrojených síl, lebo mu bolo jasné, že bez podpory aspoň časti armády a milície (sovietska polícia) v mocenskom boji nemôže uspieť. Začiatkom apríla sa mu podarilo s veliteľom vzdušno-výsadkových vojsk (VDV – vazdušno-ďesantnyje vajska) generálporučíkom Pavlom Gračovom dohodnúť si návštevu 106. vzdušno-výsadkovej divízie dislokovanej v meste Tula, 160 kilometrov na juh od Moskvy. Ministrovi obrany maršalovi Dmitrijovi Jazovovi, ktorý bol významným exponentom tradicionalistov, sa to nepáčilo. Gračov ho ale upokojoval, že Jeľcinovi pripravia bohaté pohostenie, pripijú ho a na žiadne politické vyhlásenia pred nastúpeným mužstvom už Jeľcin nebude mať chuť. Návšteva aj tak nejako prebehla, ale Gračov a Jeľcin si popritom padli do oka a tento vzťah sa stal kľúčovým pre priebeh udalostí, ktoré nasledovali o pár mesiacov. Okrem toho sa tam Jeľcin zoznámil s ďalšou osobou, ktorá sa ukázala byť životne dôležitou pre jeho budúcnosť – s veliteľom divízie generálmajorom Alexandrom Lebeďom.

Gračov a Lebeď sa poznali už od štúdií a boli priatelia. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo pre túto citlivú politickú návštevu Gračov vybral práve tulskú divíziu. Obaja generáli tvorili celkom zaujímavú dvojicu. Bez generálskej uniformy síce statný, ale nie veľmi vysoký Gračov so svojou okrúhlou tvárou vyzeral ako daňový úradník, avšak urasteného vyše meter deväťdesiat vysokého Lebeďa od ideálu plavovlasého ruského bohatiera delili len jeho ako drôty rovné čierne vlasy. Ostatne práve pre svoju urastenosť sa stal výsadkárom a nie pilotom, ako pôvodne zamýšľal. Na leteckú školu ho nevzali, pretože bol príliš vysoký a nevošiel by sa do kokpitu lietadla.

V júni 1990 sa na území RSFSR uskutočnilo referendum o vyhlásení zvrchovanosti a presne o rok neskôr bol Jeľcin už v prvom kole volieb zvolený za historicky prvého ruského prezidenta – zatiaľ pravda ešte v rámci ZSSR. K podobným referendám o zvrchovanosti došlo aj na Ukrajine a v niektorých ďalších republikách. Za tejto situácie chcel Gorbačov Sovietsky zväz radšej transformovať na Zväz suverénnych štátov. Malo to byť voľnejšie zoskupenie, kde by si republiky samy riadili svoje záležitosti a na zväzovej úrovni by zostala iba spoločná mena, obrana a zahraničná politika.

Kľúčovou osobnosťou tradicionalistov bol predseda KGB Vladimir Krjučkov. Od začiatku roku 1991 opakovane navrhoval Gorbačovovi zavedenie výnimočného stavu, čím sa mal zastaviť pokračujúci rozklad štátu. Váhavý Gorbačov súhlas nikdy nedal, ale ani túto myšlienku vyslovene nezavrhol. Krjučkov po čase sám prebral iniciatívu a začal konať. Nerozpakoval sa pri tom ani odpočúvať vlastného prezidenta. Aj vďaka tomu bol detailne informovaný o priebehu rokovaní okolo novej zväzovej zmluvy. Na konci júla 1991 už bola zmluva fakticky hotová a jej slávnostné podpísanie deviatimi z pätnástich zväzových republík bolo avizované na 20. augusta. Tejto udalosti ale chcelo tradicionalistické krídlo v KSSZ za každú cenu zabrániť.

Čas zostávajúci do podpisu zmluvy chcel Gorbačov využiť na oddych a 4. augusta odletel na Krym, do prezidentského letoviska na myse Foros. Podľa kremeľských tradícií sa s ním na letisko prišlo rozlúčiť prakticky celé vedenie ZSSR. Zachovali sa zábery, ako vedľa seba zoradení potentáti usmievajúc sa spoločne mávajú na štart rolujúcemu Gorbačovovmu lietadlu. Tí istí ľudia sa ho o dva týždne pokúsia zvrhnúť.

Puč alebo paródia?

Už na druhý deň po Gorbačovovom odlete sa sprisahanci zišli v konšpiračnom dome na okraji Moskvy zvanom „ABC“, aby spustili prípravu prevratu. Sprisahancami boli napospol členovia komisie pre mimoriadne situácie, ktorú Gorbačov zriadil v marci. V priebehu nasledujúcich dní sa postupne rodil plán uchopenia moci.

Nie je bez zaujímavosti, že pri príprave prevratu kremeľskí sprisahanci postupovali podobne ako dôstojníci Wehrmachtu v júli 1944 pri pokuse zvrhnúť Hitlera. Tak ako von Stauffenberg chcel využiť plány pripravené pre prípad nepokojov v Berlíne (plán Valkýra), podobne moskovskí sprisahanci chceli na svoje ciele použiť analogické plány nedávno vypracované expertmi komisie pre mimoriadne situácie.

Pre vypracovanie plánu politických krokov bol pod osobným dozorom predsedu KGB zriadený zvláštny tím zložený z dvoch plukovníkov KGB a ...... generála Gračova, ktorého nominoval nič netušiaci Jazov. Keď od Gračova žiadali zoznam objektov, ktoré bude potrebné v Moskve pri prevzatí moci obsadiť, položartom odpovedal: „A vy ste nečítali, ako to urobili boľševici v 1917-om?“ Novinári sa ho neskôr pýtali, či informoval Jeľcina o tom, čoho sa zúčastňuje, ale on sa priamej odpovedi vyhol.

Posledný šéf sovietskej KGB Vladimír Krjučkov. Zomrel v Moskve v roku 2007. Foto: TASR/ AP – Alexander Zemljaničenko.

Večer 17. augusta sa sprisahanci opäť stretli v tajnom objekte ABC. Okrem Krjučkova, viceprezidenta Gennadija Janajeva, predsedu vlády Valentina Pavlova a ministra obrany Jazova boli prítomní aj veliteľ pozemného vojska Valentin Varennikov, tajomník ústredného výboru (ÚV) KSSZ Oleg Šenin, zástupca predsedu rady obrany štátu Oleg Baklanov a čo bolo obzvlášť pikantné, aj šéf prezidentskej administrácie a blízky Gorbačovov spolupracovník Valerij Boldin. Minister vnútra Boris Pugo bol práve služobne mimo Moskvy. Na stretnutí bolo dohodnuté, že nasledujúci deň sa veci dajú do pohybu. Za Gorbačovom mala odletieť delegácia, ktorá ho mala primäť k podpisu výnosu o zavedení mimoriadneho stavu a prenesení právomocí prezidenta ZSSR na Janajeva.

Nič netušiaci alebo nechcejúci tušiť Gorbačov bol na dovolenke a Jeľcin zase v Alma-Ate (dnes Almaty) dojednával s predsedom kazašského Najvyššieho sovietu Nursultanom Nazarbajevom posledné detaily pred podpisom novej zväzovej zmluvy. Práve Nazarbajev sa mal po podpise zmluvy stať novým zväzovým predsedom rady ministrov (sovietsky názov pre premiéra) a vystriedať tradicionalistického Pavlova.

Na ministerstvách obrany a vnútra a v sídle KGB od rána 18. augusta prebiehali intenzívne inštruktáže. Veliteľom jednotiek, ktorí mali 19. augusta ráno vstúpiť do Moskvy, boli rozdané mapy. Išlo o narýchlo oxeroxované turistické mapy s červenou ceruzkou zakreslenými pozíciami, ktoré mali v priebehu dňa zaujať.

O jednej popoludní z Moskvy odletela štvorčlenná skupina sprisahancov. V lietadle boli Boldin, Baklanov, Šenin a Varennikov. Spolu s nimi bol v lietadle aj náčelník 9. správy KGB (ochrana najvyšších straníckych predstaviteľov) Jurij Plechanov a jeho zástupca Geňeralov. Ten mal vymeniť veliteľa osobnej Gorbačovovej ochranky a osobne na neho dozerať.

O pol piatej prestala na Forose fungovať vládna spojovacia sieť. O pol hodiny neskôr sprisahanci predstúpili pred Gorbačova so svojimi návrhmi. Podľa vlastných slov bol Gorbačov šokovaný a odmietol čokoľvek podpísať. Pokusy presvedčiť ho neviedli nikam. Vzrušenú debatu napokon Gorbačov zakončil mávnutím ruky: „Čert s vami! Robte si, čo chcete, aj tak z toho nič nebude!“ Pučisti neskôr pri výsluchoch tvrdili, že si tieto jeho slová vysvetlili ako faktický súhlas.

Po odchode sprisahancov bol Foros nepriepustne obkľúčený plukom pohraničnej stráže zo Sevastopoľa. Na mori sa dokonca objavili strážne člny. Nikto si ale neuvedomil, že hoci Gorbačovovi vypli vládnu komunikačnú sieť, nikomu nenapadlo vypnúť aj obyčajné telefónne linky. Otrasený Gorbačov ale zatiaľ nevyvíjal žiadnu aktivitu. Či to bolo strachom o rodinu, ktorá bola na Forose s ním, alebo takticky čakal, ako sa situácie vyvinie s tým, že sprisahanci za neho aspoň urobia špinavú robotu, je dodnes predmetom dohadov.

Krátko po siedmej večer Šenin členom formujúceho sa Výboru pre výnimočný stav (GKČP – Gasudarstvennyj Kamitet dľa Črezvyčajnavo Položenija) oznámil, že s Gorbačovom sa dohodnúť nepodarilo. Ďalším, koho bolo potrebné neutralizovať, bol Jeľcin. Ten sa mal v noci letecky vrátiť z Alma-Aty. Na letisku Kubinka sa s ním mali stretnúť predseda vlády Pavlov a minister Jazov. Ak by sa Jeľcin k sprisahancom odmietol pridať, a to sa predpokladalo, mal nastúpiť generál Viktor Karpuchin so špeciálnou jednotkou KGB Alfa a Jeľcina zaistiť.

Pavlov vo svojom byte celý večer čakal na Karpuchina, ktorý ho mal cestou na letisko vyzdvihnúť. Keď sa dlho nič nedialo, zavolal Krjučkovovi, aby zistil, ako sa veci majú. Krjučkov mu nevzrušene oznámil, že Jeľcin už dávno pristál na letisku Vnukovo a je na svojej dači (chate) v Archangeľskom. To, že Jeľcin ešte stále nie je zaistený, Pavlov považoval za kardinálnu chybu a Krjučkovovi dosť vulgárne vynadal.

O šiestej ráno 19. augusta štátna televízia aj rozhlas odvysielali správu, že prezident Gorbačov je zo zdravotných dôvodov neschopný vykonávať funkciu prezidenta a preniesol výkon svojich právomocí na viceprezidenta Janajeva, výnosom ktorého sa v krajine zavádza výnimočný stav. Bol zriadený Štátny výbor pre výnimočný stav (GKČP), ktorý sa ujal výkonnej moci. Predsedom výboru bol viceprezident Janajev, jeho členmi šéf KGB Krjučkov, predseda vlády Pavlov, minister obrany Jazov, minister vnútra Pugo, prvý zástupca rady obrany Baklanov a okrem nich tam ešte do počtu boli predseda roľníckeho zväzu a súčasne tajomník ÚV Vasilij Starodubcev a šéf Asociácie štátnych podnikov Alexander Tizjakov.

Karpuchinova Alfa medzitým obkľúčila Jeľcinovu daču. Ochranke ale pohyb v okolí neušiel a veliteľ Jeľcinovej ochranky generál Koržakov sa veľmi rýchlo zorientoval v tom, čo sa deje, a začal organizovať kruhovú obranu. Keď Jeľcina prebudili a oznámili mu, čo sa deje, na chvíľu prepadol malomyseľnosti a myslel si, že všetko je stratené. Zasiahol ale šéf jeho administratívy Gennadij Burbulis, ktorý si Jeľcina vzal bokom a presvedčil ho, že treba bojovať. Keď sa chvíľu nič nedialo a očakávaný útok neprichádzal, Jeľcin sa spamätal, oholil sa, obliekol do obleku a rozhodol, že sa ide do budovy Najvyššieho sovietu RSFSR, ktorú Moskovčania dodnes volajú „Biely dom“.

Všetkým bolo jasné, že už na príjazdovej ceste k dači ich môže zastaviť Alfa. V takom prípade mal Koržakov rozkaz klásť odpor. Jeľcinov sprievod vyrazil na cestu s nabitými kalašnikovmi v rukách. Na počudovanie, Jeľcinova kolóna prešla líniou obkľúčenia bez odporu. Karpuchin od Krjučkova nedostal žiadny rozkaz a sám si zatknúť ruského prezidenta netrúfol. Krátko po deviatej hodine Jeľcin dorazil do Bieleho domu.

O pol desiatej do Moskvy začali vchádzať vojská. Ich jadro tvorili elitné „gardové“ divízie – 2. mechanizovaná (Tamanská), 4. tanková (Kantemirovská) a práve Lebeďova 106. vzdušno-výsadková. Na kraji Moskvy zaujali pozície špeciálna divízia Felixa Dzeržinského a brigáda KGB. V priebehu pár hodín Moskvu naplnilo viac než 4000 vojakov na 362 tankoch a 420 obrnených transportéroch a bojových vozidlách pechoty. Na moskovských križovatkách vojsko navádzali príslušníci dopravnej polície GAI, ale aj tak sa nejednej jednotke vo veľkomeste podarilo zablúdiť.

Jeľcin na tanku

Tanky Tamanskej divízie, ktoré sa objavili pri Bielom dome, sa v okamihu ocitli v obkľúčení rozhorčeného davu. Zmätení vojaci vôbec nerozumeli tomu, čo sa deje. Mali len zaujať určenú pozíciu, ale nevedeli prečo a čo potom. Rozhorčeným Moskovčanom sa veľmi rýchlo podarilo ich bojové odhodlanie nahlodať. O niekoľko poschodí vyššie, Jeľcin pozoroval, čo sa deje pred budovou. Jeho tím práve doformuloval vyhlásenie „K ľudu Ruska“, v ktorom legitímny prezident Ruska chcel prehlásiť vznik GKČP za protiústavný a všetky jeho kroky za protiprávne. Išlo o to, ako vyhlásenie poslať do sveta. Jeľcin dostal nápad. Zavelil svojmu tímu, že sa ide pred Biely dom a on vyhlásenie prečíta priamo z jedného z tankov. Šéf jeho ochranky Koržakov aj všetci ostatní boli rezolútne proti, že je to veľmi nebezpečné. Lenže Jeľcin bol neoblomný.

O pár minút obleteli svet elektrizujúce zábery, ako sa Jeľcin štverá na tank T-72 s vežovým číslom 110, podáva si ruku s jeho veliteľom a rozhodným hlasom číta svoje vyhlásenie. Na nafilmovaných záberoch sa nedá nevšimnúť si napätý výraz v Koržakovovej tvári, ktorý sa snažil svojím rozložitým telom spolu s nervóznym Burbulisom aspoň trochu zozadu kryť rečniaceho Jeľcina. Nebolo to však potrebné. Národ na vyhlásenie reagoval skandovaním a z Jeľcina sa práve stal hrdina prebiehajúcich udalostí.

Predseda vlády Pavlov v tom čase telefonoval prvému tajomníkovi moskovskej straníckej organizácie a žiadal od neho, aby zorganizoval mítingy na podporu GKČP. Na jeho úžas, ktorý v podaní temperamentného Pavlova vôbec nebol nemý, tajomník začal hovoriť o tom, že stranícka organizácie sa rozhodla v spore GKČP verzus Jeľcin zachovať neutralitu. To už na Pavlova bolo priveľa. Uvedomil si, že s Jeľcinom pred Bielym domom a s neposlušným straníckym aparátom za chrbtom je to len otázka času, kedy pučisti podľahnú. Vybral zo skrinky fľašu vodky a nalial ju do seba. A neostalo len pri jednej fľaši.

Tento puč bol od začiatku čudný. Z dejepisu aj z nekonečných politických školení všetci vedeli, akí rozhodní vedeli byť boľševici v minulosti. Ale tu nebolo ani jednotného velenia, ani onej boľševickej rozhodnosti. Ani v Bielom dome nebolo prerušené telefonické spojenie a Jeľcin v priebehu pár hodín hovoril so všetkými dôležitými svetovými štátnikmi. GKČP síce výnosom obmedzil vydávanie novín a vysielanie rádií, ale súkromné rádio Echo Moskvy naďalej vysielalo správy o pohyboch vojenských jednotiek po uliciach Moskvy.

Večer 19. augusta sa v sále tlačového strediska ministerstva zahraničia uskutočnila prvá a jediná tlačová konferencia GKČP. Členovia výboru boli očividne nervózni a neistí a nekompromisné kamery celému svetu odhalili, ako predseda výboru Gennadij Janajev nedokázal skryť tras svojich rúk. Medzi novinármi hneď vzniklo podozrenie, že si pred tlačovkou dodával odvahy vodkou. V sále chýbal predseda vlády Pavlov, ktorého pár hodín predtým odviezla do nemocnice záchranka s akútnou otravou alkoholom. Keď bolo po všetkom, bolo to preňho celkom dobré alibi. Pre delírium dokopy nič nestihol napáchať a vôbec na nič si nepamätal.

Niekto z novinárov sa spýtal, ako vlastne bude výbor pri hlasovaniach rozhodovať, keď ich je v ňom párny počet. Zaskočený Janajev vyjachtal niečo o snahe rozhodovať konsenzom a v sále to zašumelo. Autorita výboru sa otriasla v základoch, keď sa mladá novinárka z denníka Moskovskyje novosti bez akéhokoľvek rešpektu spýtala, či si výbor uvedomuje, že to, čo práve robí, je štátny prevrat, a či by ho prirovnali skôr k boľševickému prevratu v roku 1917 alebo k roku 1964, keď Brežnev zvrhol Chruščova. Namiesto očakávaného okamžitého vyvedenia zo sály a zatknutia, Janajev začal rozprávať o kritickej situácii v spoločnosti a potrebe zachrániť Sovietsky zväz.

Životne dôležitou podmienkou prežitia každej junty, ktorá sa chce zmocniť vlády, je strach alebo aspoň rešpekt, ktorý vzbudzuje. Problémom GKČP bolo, že od prvej minúty jeho existencie sa ho nikto nebál. Paradoxne, jediným miestom, kde jeho autorita fungovala, bola foroská prezidentská rezidencia. Gorbačov po zhliadnutí tlačovky, z ktorej sa dozvedel, že je zdravotne neschopný vykonávať svoju funkciu, sa z telefónu umiestnenom v kancelárii ochranky spojil s jedným z poslancov Najvyššieho sovietu a oznámil mu, aby neveril správam o tom, že je chorý. Potom ešte natočil video, v ktorom zopakoval vyhlásenie o svojom zdravotnom stave a ...... to bolo všetko. Pritom ani Geňeralov, ani nikto z ochranky mu v ničom nebránil. Geňeralov mal rozkaz „len“ nikoho nepúšťať von ani dnu.

Inzercia

Dodnes sa vedú špekulácie, prečo Krujčkov, ktorý bol hybným motorom celého puču, konal takto nedôsledne a nerozhodne. Jedným z možných vysvetlení je, že sa jednoducho chcel vyhnúť krviprelievaniu a ako dlhoročný šéf rozviedky celý puč rozohral ako spravodajskú hru. Predpokladal, že keď pučisti v nastolení svojej moci uspejú, večne váhajúci Gorbačov sa napokon k nim pridá a dodatočne ich konanie zlegitimizuje. Existujú špekulácie, že pri Jeľcinovi zase kalkuloval s tým, že mu povolia nervy a bude hľadať útočisko v ambasáde USA, ktorá sa nachádzala neďaleko od Bieleho domu. Tým by sa v očiach hrdých Rusov nenapraviteľne zdiskreditoval. Americký veľvyslanec Jeľcinovi skutočne útočisko ponúkol a jeho poradcovia mu v kritickej chvíli večer 20. augusta radili ponuku prijať. Jeľcin bol už ale bojovo naladený a jeho politický inštinkt mu napovedal, že keby sa naozaj schoval u Američanov, bol by to jeho politický koniec.

Keď sa po tlačovke Jazov na chvíľu zastavil doma, manželka ho mala privítať slovami: „Do čoho si sa to ty, starý somár, namočil? Chráň ťa Boh, ak dovolíš, aby strieľali do ľudí!“ Podobne, len o niečo menej expresívne, vraj situáciu komentovala aj manželka ministra vnútra Puga.

V priebehu noci a dopoludnia nasledujúceho dňa na prístupoch k Bielemu domu vyrástli zátarasy a barikády. Dav sa ani po zotmení nerozišiel, naopak, stále sa zväčšoval. V ruskom národe je historicky zakorenený kult vojenskej služby a toto paradoxne tiež začalo pracovať proti pučistom. Drvivá väčšina mužskej populácie ZSSR prešla dôkladným vojenským výcvikom a dobrovoľní obrancovia Bieleho domu sa spontánne začali organizovať do jednotiek podľa hodností a vojenskej odbornosti.

Poslanci, ktorí bývali dôstojníkmi, prišli k Bielemu domu rovno v uniformách. Organizovania vonkajšej obrany Bieleho domu sa ujal poslanec Kobec, sám generál vo výslužbe. Elitnú a veľmi cenenú skupinu dobrovoľníkov tvorili veteráni z Afganistanu. Problémom bola výzbroj, ale tu pomohli jednotky milície, ktoré postupne začali prechádzať na Jeľcinovu stranu, a bezpečnostná služba Alex – jedna z prvých súkromných bezpečnostných agentúr v Rusku. Do večera nasledujúceho dňa sa obrancom podarilo získať viac než tisícku samopalov. Na boj s tankami sa začali hromadne pripravovať molotovove kokteily.

Tankisti v okolí Bieleho domu za jasotu ľudí oznámili, že prechádzajú na Jeľcinovu stranu a otočili svoje stroje. Okolo poludnia sa pred Bielym domom objavilo niekoľko výsadkárskych vozidiel BMD. Z jedného z nich zoskočil veliteľ tulskej výsadkovej divízie generál Lebeď. Spočiatku boli výsadkári prijatí vyslovene nepriateľsky, ale Lebeď pri rozhovore s Jeľcinom vyhlásil, že ním dovedenú rotu na ochranu Bieleho domu vyslal sám generál Gračov. Výsadkárske BMD zaujali obranné pozície na námestí pred Bielym domom. Obrancovia Bieleho domu ale výsadkárom celkom nedôverovali, preto hneď za nimi sa pre istotu rozmiestnilo cca 300 afganských veteránov. Obavy ale v tomto prípade boli zbytočné. Vojaci a väčšinou ani ich velitelia nemali najmenšiu chuť strieľať do vlastných ľudí a dávali to hlasno najavo.

Ako sa to sovietskej armáde občas stávalo, zase sa pri presunoch zabudlo na proviant. Ľudia pre vyhladovaných vojakov začali znášať potraviny a svet obleteli zábery energickej zmrzlinárky chodiacej od tanku k tanku, zadarmo rozdávajúc vojakom zmrzlinu. Rezolútne pri tom odmietala predať zmrzlinu civilistom s tým že: „Zmrzlina je len pre našich bojovníkov!“

Určitým paradoxom udalostí týchto dní bolo, že obidve strany mali pomerne presné informácie o tom, čo práve robí protivník. Svoje zdroje mali v armáde aj KGB Jeľcinovi ľudia a KGB mala zase medzi ľuďmi na námestiach svojich informátorov. K Jazovovi a Krjučkovovi preto veľmi rýchlo došli informácie o brataní sa vojakov s národom. Zatiaľ ešte nedochádzalo k výslovnému odmietaniu poslušnosti, ale bolo jasné, že v prípade rozkazu použiť zbrane proti demonštrantom, na mnoho jednotiek by sa už nedalo spoľahnúť. Popoludní sa nad hlavami obrancov Bieleho domu začali objavovať trojfarebné bielo-modro-červené zástavy, ktoré boli vyše sedemdesiat rokov zakázané.

Najbojachtivejším medzi pučistami boj tajomník Oleg Šenin, ale jeho výzvy na „obnovenie poriadku silou“ Jazov aj Krjučkov ignorovali. Pravdepodobne z toho istého dôvodu sa Jazov nespoliehal na podobne bojachtivého Varennikova, ktorý pred ôsmimi mesiacmi velil „obnoveniu poriadku“ v litovskom Vilniuse a výsledkom bolo 17 mŕtvych civilistov, ale jeho pravou rukou sa stal uvážlivejší Gračov. Ten pritom bez jeho vedomia udržiaval stály kontakt s Bielym domom. Jeľcin už po prvom telefonáte s ním s uspokojením vyhlásil: „Gračov je náš!“

Útok, ktorý sa nekonal

Viac-menej pučistom bolo jasné, že so spurným Bielym domom bude potrebné niečo urobiť a jeho obrancov neutralizovať. Úlohou dobyť Biely dom bol poverený Jazovov námestník generál Ačalov. Ten zadal vypracovať bojový plán útoku Gračovovmu človeku generálovi Lebeďovi.

Popoludní 20. augusta sa Lebeď a Karpuchin spolu so zástupcom veliteľa moskovskej posádky vybrali na prieskum okolia Bieleho domu. Tam už v tom čase táborilo viac než 50-tisíc ľudí. Generáli sa veľmi rýchlo zhodli, že za týchto okolností by útok znamenal obrovské krviprelievanie. A to nielen na životoch civilistov. Odhad strát prvej útočnej vlny bol až päťdesiat percent.

Ale rozkaz je rozkaz a Lebeď plán vypracoval. Útok mal začať nájazdom tankov, ktoré mali zboriť barikády. Paľba tankovými kanónmi do horných poschodí Bieleho domu mala obrancov zastrašiť a prinútiť ich zaľahnúť. Potom mala do útoku vyraziť Dzeržinského divízia, ktorej bojovníci by v dave vytvorili priechody, ktorými by k budove prenikli výsadkári. Po vniknutí dovnútra a obsadení prízemia mala iniciatívu prevziať Alfa, ktorej príslušníci mali zaistiť Jeľcina a jeho štáb.

Keď Lebeď pred výborom prezentoval svoj plán, jednoznačne sa vyjadril, že ho neodporúča zrealizovať vzhľadom k predpokladaným drastickým stratám na oboch stranách. Na to ho zahriakol Jazov (podľa iných zdrojov Varennikov), že sa ho nikto nepýtal na jeho názor. Lebeď zrazil opätky, vyšiel z miestnosti a ... zavolal Jeľcinovi, aby mu oznámil, že útok na Biely dom má začať o tretej v noci.

K večeru boli z blízkosti Bieleho domu stiahnutí výsadkári aj tankisti, ktorí sa zbratali s obrancami. Bolo jasné, že niečo sa chystá. Pred Bielym domom aj vnútri budovy finišovali prípravy na boj. Po zotmení sa ľudia pochytali za ruky a okolo Bieleho domu vytvorili živú reťaz. Z reproduktorov zaznela výzva, aby ženy odišli do bezpečia, čo ale prítomné príslušníčky nežného pohlavia striktne odmietli. GAI, ktorá už celá prešla na Jeľcinovu stranu, hlásila zvýšený pohyb obrnených vozidiel po moskovských uliciach.

V nervóznej atmosfére začínalo dochádzať k incidentom medzi presúvajúcimi sa obrnencami a demonštrantmi. Bolo zborených niekoľko barikád a ľuďom sa zase podarilo zablokovať niekoľko transportérov a vytiahnuť z nich ich posádky. Lynču našťastie zabránili prítomní poslanci a milicionári.

Krátko po polnoci došlo k tragickému incidentu pri jednom z podjazdov na ulici Sadovoje kaľco. Vrazením brvna medzi pojazdové kolesá sa demonštrantom podarilo zablokovať kolónu bojových vozidiel pechoty BMP-2. Vodič sa pokúsil vozidlom z pasce vycúvať, ale pritom prešiel pásom civilistu a usmrtil ho. Jeden z afganských veteránov mal kľúč, ktorým sa na BMP dali zvonku otvoriť zadné dvere. Zvnútra vozidla sa ale náhle ozval výstrel a smrteľne zranený veterán sa zrútil na zem. Demonštranti zahádzali BMP zápalnými fľašami a vozidlo začalo horieť. Posádka sa vzápätí z neho pokúsila uniknúť, strieľajúc pri tom okolo seba. Pri chaotickej streľbe bol smrteľne zasiahnutý ďalší civilista.

Posádky ostatných obrnencov sa zabarikádovali vo svojich vozidlách a z obkľúčenia rozzúreného davu ich vyviedli až narýchlo privolaní poslanci Najvyššieho sovietu. Demonštrantom sa medzitým podarilo uhasiť horiace BMP. Keď prenikli dovnútra, zistili, že jeho 30 mm kanón bol nabitý ostrou muníciou.

Keď v štábe dostali informáciu o obetiach, Ačalov, Gračov a veliteľ letectva maršal Šapošnikov napochodovali k Jazovovi a žiadali od neho, aby dal rozkaz na vyvedenie vojska z Moskvy skôr, než sa rozpúta krviprelievanie. Zdrvený Jazov sa zavrel v kancelárii.

Ačalov veliteľom jednotiek chystajúcim sa k útoku oznámil, že nemá písomný rozkaz na útok na Biely dom, ale len ústny súhlas na operáciu. S Krjučkovom a neskôr už ani s Jazovom nebolo možné sa spojiť. Janajeva sa nikto ani na nič nepýtal. Lebeď svojim dôstojníkom rezolútne oznámil, že jemu stačí skúsenosť z potláčania nepokojov v Baku a do Moskovčanov strieľať nebude.

K vyhrotenej situácii došlo v Alfe. Velitelia bojových oddielov požadovali od generála Karpuchina písomný rozkaz na útok. Karpuchin síce na svojich podriadených nakričal a oni sa odobrali na určené východiskové pozície, ale napriek striktnému zákazu preberať medzi sebou bojovú úlohu sa rýchlo dohodli, že bez jednoznačného písomného rozkazu do útoku nepôjdu. Karpuchin informoval o situácii generála Ačalova.

Krátko po tretej hodine bol útok na Biely dom odvolaný a nad ránom 21.augusta Jazov vydal rozkaz na okamžitý návrat vojsk do miest ich trvalej dislokácie. O šiestej ráno začali tanky Moskvu opúšťať.

Pučisti začali riešiť, ako von z kaše, ktorú si sami navarili. Niekto prišiel s nápadom urýchlene odletieť za Gorbačovom a zmieriť sa s ním. Kalkulovalo sa s tým, že jednoznačné Jeľcinovo víťazstvo by aj pre Gorbačova bolo totálnou pohromou. Šenin bol ale striktne proti a vcelku logicky varoval, že „z Krymu sa vrátia s putami na rukách“.

Moskva, 23. august 1991. Boris Jeľcin a ďalší vysokí sovietski činitelia tlieskajú Michailovi Gorbačovovi po jeho návrate z Krymu do Moskvy. Foto: TASR/ AP – Alexander Zemljaničenko.

Krátko popoludní 21. augusta za Gorbačovom odleteli Krjučkov, Jazov, Baklanov a Tizjakov. Dve hodiny po nich z Moskvy na Krym odletelo aj druhé lietadlo, v ktorom boli Jeľcinov viceprezident (bývalý generál) Ruckoj a predseda ruskej vlády Silajev. Spolu s nimi letel aj po zuby ozbrojený 36-členný špeciálny oddiel milície (tzv. OMON). Miestni podporovatelia GKČP sa ešte zmohli na chvíľkový posledný odpor, a preto Ruckého lietadlo na krymskom letisku Beľbek pristálo až na druhý pokus. To sa už Krjučkov a spol. dožadovali prijatia u Gorbačova, ktorý ich ale odmietol. Keď však na Foros dorazil aj Ruckoj, začali mu dochádzať všetky dôsledky vzniknutej situácie a začal špekulovať, že by sa do Moskvy vrátil nie s Ruckým, ale s Krjučkovom. Ruckoj túto možnosť ale rezolútne zamietol a dvojnásobne poníženému Gorbačovovi nezostalo iné, ako do Moskvy letieť s ním.

Medzitým v Moskve generálny prokurátor Stepankov vydal na pučistov zatykač. Ako sa ukázalo, Šenin sa v predpovedi mýlil len v tom, že Krjučkov, Jazov, Baklanov a Tizjakov neboli zatknutí na Kryme, ale „až“ v Moskve po vystúpení z lietadla. Pre ostatných si prišlo zatýkacie komando na druhý deň. Janajev bol vraj pri zatýkaní spitý na mol. Všetci pučisti skončili v známej moskovskej väznici Matrosskaja tišina.

Na tragédiu sa zmenilo zatýkanie ministra vnútra Puga. Pugo bol poruštený Lotyš a pochádzal zo starej boľševickej rodiny. Nedokázal sa preniesť cez pohanu, ktorá mu práve hrozila, a rozhodol sa ukončiť svoj život. Manželka sa rozhodla zdieľať jeho osud, zanechala aj list na rozlúčku. Pugo najskôr pištoľou zastrelil svoju manželku a potom aj seba.

Nebola to jediná samovražda v tých dňoch. O pár dní sa priamo v Kremli na šnúre od okennej rolety obesil Gorbačovov vojenský poradca a bývalý náčelník generálneho štábu maršal Sergej Achromejev. Pár ulíc ďalej z okna svojho bytu na 4. poschodí vyskočil vedúci všeobecného odboru ústredného výboru komunistickej strany Nikolaj Kručina. V jeho prípade však dodnes panujú pochybnosti, či skočil sám, alebo mu niekto pomohol. Kručina bol totiž zapojený do operácie, cieľom ktorej malo byť vyvezenie tajných fondov komunistickej strany do zahraničia. Fondy sa nikdy nepodarilo nájsť a Kručina sa mohol stať neželaným svedkom pri sprenevere týchto peňazí.

Na poludnie 22. augusta sa pred Bielym domom konala stotisícová manifestácia, na ktorej účastníci rozvinuli obrovskú ruskú trikolóru. Dav skandoval „Rossija, Rossija!“, keď trojfarebnou zástavou začal mávať nad hlavou aj prezident Jeľcin. O pár dní neskôr bola bielo-modro-červená trikolóra prijatá ruským parlamentom za ruskú štátnu zástavu a od roku 1994 sa 22. august slávi ako „Deň ruskej národnej zástavy“.

Koniec puču, koniec ZSSR

Gorbačovov nočný návrat z krymskej internácie bol jeho labuťou piesňou. V mesiacoch, ktoré nasledovali, nedokázal vzdorovať Jeľcinovmu mocenskému nástupu. Koniec Sovietskeho zväzu na konci roku 1991 už prebiehal plne v réžii nového pána Ruska. Puč, ktorý mal Zväz sovietskych socialistických republík zachrániť, mu naopak, definitívne zlomil väzy. Pre Rusov sa začínalo obdobie Jeľcinovej éry, ktorá na jednej starne znamenala dovtedy nebývalú slobodu a rozmach spoločenského života, ale na druhej strane drastický ekonomický aj mocenský úpadok a najmä obrovský nárast zločinnosti.

O dva roky neskôr sa dráma pred Bielym domom zopakovala. Proti Jeľcinovi sa teraz vzbúril jeho viceprezident Ruckoj a predseda parlamentu Chazbulatov. Spolu s poslancami sa opevnili v Bielom dome, ale Moskovčania tentoraz zostali doma. Jeľcin nezaváhal a vzburu viceprezidenta a poslancov nekompromisne potlačil streľbou tankov. Svet s úžasom pozeral na zábery výbuchov granátov, boriacich bielym mramorom obložené steny ruského parlamentu. Po potlačení vzbury sa Jeľcin pokúsil znížiť napätie v spoločnosti a vo februári 1994 pučistov z roku 1991 amnestoval ešte pred tým, než zasadol súd. Iba nezlomný armádny generál Varennikov amnestiu odmietol, ale súd ho vzápätí oslobodil s tým, že generál len „vykonával rozkazy nadriadených“.

S odstupom času a s istým cynizmom by sa dalo povedať, že Pugo aj Achromejev sa tragicky unáhlili. Na pučistov nečakal žiadny dlhý pobyt vo väzení ani verejné poníženie, hoci pri výsluchoch sa všetci okrem Varennikova k pokusu o prevrat fakticky priznali. Najďalej pri tom zašiel maršal Jazov, ktorému dokonca bolo umožnené natočiť video, v ktorom starý maršal skrúšene prosí Gorbačova o odpustenie a sám seba nazýva prorockými slovami svojej ženy „starým hlupákom“.

Po nástupe prezidenta Putina sa vnímanie pučistov z roku 1991 začalo rýchlo meniť. Oficiálna propaganda ich čin začala prezentovať nie ako pokus o zvrhnutie zákonnej moci, ale ako neobratný, avšak dobre mienený pokus zachrániť vlasť pred anarchiou a rozpadom. A tak na desiate výročie udalostí z augusta 1991 maršal Jazov už bez chvenia hlasu a bez ohľadu na to, ako sa pred desiatimi rokmi za svoje činy kajal, na kameru dôrazne slabikoval: „Žiadny puč nebol!“ Bývalý tajomník ÚV Šenin tiež bez začervenania divákov presviedčal, že keby bolo na ňom, on by vtedy do obrancov Bieleho domu dal strieľať.

S Jazovom je spojená ešte jedna zaujímavosť. Svoju až do augusta 1991 bezchybnú vojenskú kariéru začal už v zákopoch Veľkej vlasteneckej vojny. Ako veliteľ motostreleckého práporu bol počas karibskej krízy v roku 1961 nasadený priamo na Kube a okrem iného od januára 1979 do novembra 1980 velil okupačným vojskám v Československu. Pre svoju účasť na augustovom puči sa ale stal jediným maršalom, ktorému nebol udelený titul Hrdina ZSSR (neskôr premenovaný na Hrdina Ruskej federácie).

Posledný žijúci maršal sovietskej éry skonal len nedávno, 25. februára tohto roku, vo veku 96 rokov. Okrem o štvrťstoročie mladších generálov Ruckého a Koržakova starý maršal prežil takmer všetkých ostatných hlavných účastníkov udalostí z augusta 1991. Vrátane generála Lebeďa, ktorý už ako gubernátor Krasnojarského kraja tragicky zahynul pri havárii vrtuľníka v apríli roku 2002.

Odporúčame

Aký tvar má láska

Aký tvar má láska

Láska Veľpiesne nie je dokonalá, je plná štrbín a trhlín. Keby ľudská láska bola úplnou láskou, milenci by už netúžili po ničom inom. No ľudskej láske, nech je akokoľvek šťastná, vždy niečo chýba: zázrak večnosti.