Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
04. február 2020

Keď sa kvôli starnúcim rodičom rozpadáva manželstvo

Starostlivosť o slabnúcich rodičov je problém, ktorý stojí v pozadí mnohých manželských kríz a nedorozumení. Tie môžu partnerský vzťah narušiť alebo aj zničiť. No dá sa tomu predísť.
Keď sa kvôli starnúcim rodičom rozpadáva manželstvo

Foto – Jan Ramroth/Flickr.com

Spolu s pribúdajúcim vekom rodičov sa objavujú aj nové ťažkosti, ktoré je v rodine potrebné riešiť. Zhoršený úsudok, pomalšie reflexy, vyššie riziko úrazov, začínajúce fyzické či psychické problémy sú najčastejšími príznakmi sprevádzajúcimi starnutie a u detí vyvolávajú odôvodnený strach a obavy.

Rodičov zas najčastejšie trápi osamelosť a postupná izolácia. Kým to zdravotný stav dovolí, mnoho starších ľudí uprednostňuje stráviť starobu doma, v známom prostredí. Nutnosť zabezpečiť ich potreby, časová vyťaženosť, veľká vzdialenosť a náklady s tým spojené si vyberajú svoju daň na mnohých manželstvách.

Ak navyše medzigeneračné vzťahy v rodine už predtým neboli ideálne, recept na katastrofu je na svete. Zvýšená pozornosť, ktorú starnúci človek vyžaduje, je kameňom úrazu zvlášť tam, kde sa povinné návštevy už predtým obmedzovali len na sviatočné minimum.

Páry, ktoré sú touto starostlivosťou zaťažené, môžu prežívať pocity krivdy, nespravodlivosti či vyčerpania. Zdieľať

Pri vyššom počte súrodencov môže táto starostlivosť pripomínať hru na Čierneho Petra, ktorý zostane v rukách tomu z detí, ktoré býva najbližšie alebo ešte nemá vlastnú rodinu a záväzky. Niečo, čo bolo kedysi samozrejmosťou, sa tak mení na horúci zemiak, ktorý si súrodenci prehadzujú medzi sebou.

Keď manželia pociťujú tlak

Páry, ktoré sú touto starostlivosťou zaťažené, môžu prežívať pocity krivdy, nespravodlivosti, vyčerpania či dokonca až vyhorenia. Tlak novej situácie prináša do manželstva hádky, stres a obviňovanie. Ten z dvojice, ktorý je pre svoj úprimný záujem viac zaangažovaný do rodičovskej starostlivosti, býva obviňovaný z toho, že svojho partnera a deti odsúva na druhú koľaj.

Nájsť východisko z tejto situácie tak, aby pri tom netrpeli starí rodičia ani manželia a ich nová rodina, je šalamúnskou úlohou. 

Britský denník The Telegraph uverejnil v októbri minulého roka údaje, ako sa v Británii za posledných dvadsaťpäť rokov zdvojnásobil počet ľudí starších ako osemdesiatpäť rokov. V tomto kontexte hovorí článok o kríze, ktorej čelí britský sociálny systém. Silné ročníky, narodené v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, sa dnes dožívajú šesťdesiatky a priemerná dĺžka života neustále rastie.

Denník The Telegraph ďalej uvádza, že jeden z troch ľudí vo veku nad šesťdesiatpäť rokov žije osamote a jeden z desiatich pritom nemá žiadne vlastné deti. Podobný trend vidíme aj v susedných krajinách. Čoraz viac rodín u nás čelí tým istým problémom, aké pociťujú aj v iných európskych krajinách. Kým za hranicami existuje prepracovaný systém pomoci a informovanosti, u nás takáto osveta ešte stále chýba.

Linda Fodrini-Johnsonová je manželská a rodinná terapeutka a zároveň profesionálna manažérka geriatrickej starostlivosti. V Spojených štátoch založila agentúru Eldercare Services, ktorá zabezpečuje konzultácie, poradenstvo a rodinné vzdelávanie v oblasti starostlivosti o starších členov rodiny. V článku pre magazín Today´s Geriatric Medicine píše o tom, ako zabezpečiť, aby starostlivosť o starnúcich rodičov nezničila mladým ľuďom ich rodinu a manželstvo.

Kým za hranicami existuje prepracovaný systém pomoci a informovanosti, u nás takáto osveta ešte stále chýba. Zdieľať

V úvode konštatuje, že v Spojených štátoch sú ľudia nad osemdesiatpäť rokov najrýchlejšie rastúcou časťou populácie. Napriek tomu, že problém starostlivosti o nich zasahuje čoraz širšiu časť strednej generácie, stále existujú isté tabu, ktoré je potrebné pri tejto téme prekonať. Ide napríklad o schopnosť detí priznať si, že potrebujú pomoc, alebo o výčitky svedomia a odsúdenie zo strany spoločnosti za to, že svojho rodiča umiestnili do domova sociálnych služieb, pretože mu nevedeli zabezpečiť starostlivosť doma.

Prílišné sebaobetovanie

V desiatej kapitole knihy s názvom The Marriage and Family Experience: Intimate Relationships in a Changing Society sa dvojica autorov Bryan Strong a Theodore F. Cohen zaoberajú problémami tejto takzvanej „sendvičovej“ generácie. Týmto pojmom označujú ľudí v strednom veku, ktorí sa nachádzajú niekde uprostred medzi výchovou vlastných detí a starostlivosťou o svojich rodičov.

Prichádzajú taktiež s pojmom „parentified children“. Ide o deti, ktoré musia v pomerne mladom veku prevziať starostlivosť o svojich rodičov. Tieto tendencie sa v spoločnosti začali objavovať ruka v ruke s fenoménom odkladu rodičovstva do vyššieho veku.

Autori v knihe skúmali aj vplyv manželského statusu na starostlivosť o starých rodičov. Ukázalo sa, že zosobášené deti sú na rozdiel od nezosobášených či rozvedených menej ochotné zdieľať s rodičmi spoločné bývanie, byť s nimi v častom a pravidelnom osobnom kontakte alebo dávať či prijímať od nich emocionálnu, praktickú či finančnú pomoc.

V knihe sa tiež uvádza, že ženy sa vo väčšej miere ako muži podieľajú na starostlivosti o rodičov či svokrovcov. V tejto súvislosti vykazovali tiež vyššiu úroveň stresu, väčší pokles radosti a spokojnosti so životom, zvýšenú únavu a častejšie depresívne stavy ako ich mužské polovičky.

Všetky tieto faktory môžu prispievať k zvýšenému stresu a konfliktom doma a v rodine. Fodrini-Johnson poukazuje na bežnú situáciu, keď sa ten z partnerov, ktorého rodič nie je odkázaný na mimoriadnu starostlivosť, môže cítiť odstrčený a mať dojem, že jeho potreby nie sú brané do úvahy. Pre tieto svoje pocity môže prežívať výčitky svedomia a keďže nechce ešte viac zaťažovať svojho už aj tak vyťaženého manželského partnera, uzatvára sa čoraz viac do seba. Táto izolácia môže viesť k postupnému odcudzeniu, nevere či rozpadu manželstva.

Autorka upozorňuje aj na nebezpečnú tendenciu prílišného sebaobetovania sa. To nastáva, keď človek starajúci sa o člena rodiny odsúva bokom svojho partnera, známych a priateľov, voľný čas, koníčky, dokonca aj vlastné zdravie a potreby.

Ako ochrániť manželstvo? Stanovte hranice

S touto otázkou som sa obrátila na psychologičky Denisu Zlevskú a Luciu Drábikovú. Ich odpovede by sa dali zhrnúť do niekoľkých rád a princípov, ktoré by mohli manželom pomôcť prekonať toto náročné obdobie.

Inzercia

Denisa Zlevská z Centra pre tréning a rozvoj hovorí, že sa s týmto fenoménom vo svojej praxi stretáva pomerne často. Nie sú to záležitosti, ktoré by tvorili primárny dôvod návštevy manželov, ale v priebehu rozhovoru na ne skôr či neskôr príde reč. Každý dlhodobo neriešený a chronický problém môže pritom viesť až k rozpadu manželstva.

„Zmenou spoločenskej situácie a technologickým pokrokom sú generačné rozdiely omnoho viditeľnejšie ako kedykoľvek predtým.“ To so sebou prináša dilemy, v ktorých je nutné nájsť východisko a rozhodnúť sa medzi tým, čo je dobré a čo je lepšie. Iný spôsob, ako prevziať na seba bremeno osobného rozhodnutia, neexistuje.

„Stretávam sa často s tým,“ dopĺňa Zlevská, „že generácie stoja na dvoch barikádach, nepochopené, a pritom majú obe strany pocit, že sa snažia. Zdá sa, že hovoria o tom istom, no iným jazykom.“

Lucia Drábiková vidí ideálny spôsob, ako predchádzať vzniku kríz a hádok vo vzťahu, v otvorenej komunikácii. Je potrebné spoločne si zadefinovať, aký druh starostlivosti a pomoci bude rodič potrebovať, a dohodnúť sa, kto a ako ju preňho bude zabezpečovať. S pravidelným odstupom a meniacim sa zdravotným stavom je dobré tieto nastavenia spoločne prehodnocovať. Prehnaná starostlivosť, prílišná ustráchanosť či nesprávne nastavenie priorít môžu viesť k mnohým zbytočným problémom. 

Veľa párov má problém jasne si určiť hranice a zabezpečiť, aby neboli prekračované. Zdieľať

Perfekcionizmus a snaha zvládať všetko na sto percent je podľa nej istou cestou do hrobu. Ľudia najviac čelia vyčerpaniu, keď sa snažia rozdeliť maximum svojho času medzi rodinu, prácu a starostlivosť o rodičov. Denisa Zlevská dopĺňa, že je potrebné plánovať si nielen plnenie povinností, ale aj čas pokoja, oddychu či zábavy a nezabudnúť pritom načerpať nové sily.

Veľa párov má pritom problém jasne si určiť hranice a zabezpečiť, aby neboli prekračované. V čase, keď nie sme k dispozícii, je dobré zabezpečiť pre rodiča kontakty, kam sa môže v prípade núdze obrátiť. „Je dobré veľmi konkrétne pomenovať, aké máme časové a iné možnosti, a vyžiadať si presne, v čom máme pomôcť,“ hovorí Drábiková.

Vyhradiť si čas pre partnera

Vytvorenie jasnej hierarchie hodnôt je podľa Drábikovej dobrým začiatkom. Na jej vrchole by mala byť naša rodina, osobitne vzťah s manželským partnerom a potom deti. „Zásadou je, že manželia by mali držať spolu a mali by rozhodnutia robiť spolu. Každý z manželov by sa mal zastať toho druhého pri útokoch rodičov a nedovoliť im, aby ho poštvávali proti nemu,“ dodáva.

Na utuženie vzťahu odporúča vyhradiť si aspoň raz do týždňa s partnerom čas len pre seba. Vhodné je zmeniť prostredie a vypadnúť zo zaužívaného stereotypu. Nie je podstatné, či to bude niekoľko hodín alebo celý víkend, ale ide o kvalitu spoločného času. Podstatou je, aby sa nepreberali starosti a záležitosti týkajúce sa rodičov, ich zdravotného stavu, potrieb a podobne.

Pre zdravý manželský vzťah je taktiež kľúčové vyhnúť sa vzájomnému obviňovaniu. Predhadzovanie chýb či výpočet zásluh by nemali mať v manželstve miesto. Ten z manželov, na ktorého pleciach leží väčšina starostlivosti, môže mať tendenciu obviňovať druhého z nezáujmu, sebectva či lenivosti. Riešením by mohlo byť otvorene pomenovať, s ktorými úlohami potrebujeme pomôcť. Nemôžeme však druhého viniť za jeho vnútorné prežívanie a nútiť ho k citovej zaangažovanosti, väčšiemu záujmu či empatii.

Čo sa týka rozdelenia konkrétnej starostlivosti, obe psychologičky sa zhodnú, že netreba nikoho do pomoci nasilu nútiť. „Ak jeden z partnerov nechce či nedokáže byť vo vzťahoch so svokrovcami prítomným, potom by sa jeho aktivita mala presunúť k tomu, aby bol oporou pre svojho partnera, ktorý v týchto vzťahoch funguje,“ tvrdí Zlevská. 

„Možnosti a schopnosti pomôcť sa môžu u manželov značne líšiť, nielen časovo, ale aj fyzicky,“ dopĺňa Drábiková.  Niekedy má zmysel, ak starostlivosť o mamu či otca úplne prevezme len jeden z manželov a ten druhý zas vezme na seba iné povinnosti. V týchto situáciách nie je možné hľadať mechanickú spravodlivosť.

Keď zostaneme tí najstarší

Do starostlivosti o starých rodičov je pritom vhodné zapojiť aj deti, prípadne súrodencov a širšiu rodinu. „Ideálne je, ak sa starostlivosť o rodičov neberie ako ,moji, tvoji‘ – ale vníma sa ako ,naši‘ a tak sa k nim aj pristupuje,“ hovorí Zlevská.

V prípade zhoršujúceho sa zdravotného stavu nie je hanbou vyhľadať aj odbornú pomoc. Takéto riešenie nie je zlyhaním, ale tým najlepším, čo môžete pre rodiča v danej chvíli urobiť.

Spolu s pribúdajúcim vekom rodičov si viac uvedomujeme ich limity. Je náročné priznať si, že ich život sa môže jedného dňa skončiť. „Nás samých to konfrontuje s naším starnutím a smrteľnosťou. Ak zomrie rodič, ostávame na rade my ako najstaršia generácia,“ hovorí Drábiková.

Smútok i strach sú síce prirodzenou reakciou, no nie sú jedinými emóciami, ktoré môžeme z odchodu blízkych prežívať. To, čo má v týchto situáciách zmysel, je naplniť ich ľudskou prítomnosťou. Byť fyzicky spolu tak, ako je to len najviac možné.

Je to zároveň čas bilancie, spomínania a tým aj upevňovania väzieb. „Odchod blízkych dokáže byť zážitkom, ktorý posilní vzťahy a dodá tomu, kto odchádza, pokoj na cestu,“ uzatvára Denisa Zlevská. „Môže to byť tiež časom zmierenia, odpúšťania a nachádzania nového pohľadu na seba i rodičov,“ dopĺňa Lucia Drábiková.

Odporúčame