Mirovi Cipárovi, k jubileu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Mirovi Cipárovi, k jubileu

Miroslav Cipár. Foto: Andrej Lojan

Maliar, ilustrátor a sochár Miroslav Cipár oslavuje 85 rokov.

„Kult výročí je prostředkem, jak bezbolestně a povrchně utvářet ,kulturní elitu‘, kterou nutno s ohledem na konzumní trh neustále rozšiřovat. Je to způsob, jak konzumovat dějiny (v kontrastu k porozumění).“ Tieto slová napísal John Berger pri 50. výročí Rodinovej smrti, v našich pomeroch pôsobia ako kritika buržoázie v čase totality, míňame sa s touto skúsenosťou takmer v každom ohľade. Stačí si uvedomiť, na koľkých autorov si u nás spomenieme nie 50, ale 5 rokov po smrti, či koľkým z nich zájde ona kultúrna elita (v úvodzovkách či bez) na pohreb, koľko sa napíše nekrológov.

Napriek tomu bude moja dnešná poznámka v kontraste k Bergerovmu postrehu, aj keby bolo platné. Témou je totiž životné jubileum Miroslava Cipára, ktorý sa v uplynulých dňoch dožil 85 rokov. Ak píšeme o žijúcom, nota bene stále tvoriacom autorovi, konzumácia dejín nehrozí, už preto, že je šanca, že si text jubilant prečíta, a vôbec – viac ako na jeho príbehu záleží na porozumení. Nič nebilancujeme, ale oslavujeme.

Miroslav Cipár oslávil 85 uprostred tohto práve sa končiaceho týždňa, bolo to hneď po sviatkoch, po ktorých sa opäť začalo to bežné náhlenie a dobiehanie. Chcel som si sadnúť a napísať k umelcovmu jubileu v ten deň aspoň niečo krátke, aby to bolo aktuálne. Ale nešlo to. Cítil som, že by som sa sprotivil základnej skúsenosti, ktorú s jubilantom mám: Vždy, keď som Mira a Vilmu navštívil, domu na kopci ale v tieni konárov vládol pokoj, na všetko bolo dosť času. Predstavte si tú opovážlivosť, Cipárovci majú neďaleko stolíka, kde prijímajú návštevy, aj hodiny, ktoré stoja.

Miroslava Cipára som prirodzene spoznal dlho predtým, než som ho stretol. Vďaka ilustráciám rozprávok, desiatkam postavičiek patrím k jednej z generácií jeho čitateľov a knižnej Zlatej brány, kde nás veľké zdobené vtáky unášali, s Cipárom sme snívali a zaspávali. Ešte silnejšia bola neskôr skúsenosť s Lýsistratou, ženské prsia a drieky rovnako pevné a tvrdé ako meče mi azda ako prvé dielo ukázali, že hoci antické mestské štáty dávno padli, ich kultúra žije. Keď som neskôr videl niektoré iné ilustrácie Lýsistraty, ocenil som slovenské vydanie ešte viac. A potom desiatky logotypov, z ktorých musí mať primát logo Bratislavských hudobných slávností, ktoré sa s naším festivalom snúbi rovnako ako husľový kľúč s notovým papierom. Neoddelíte ich, už nikdy. Cipárovo dielo je jedným z najprítomnejších v našej kultúre.

Keď som si pri písaní tohto textu listoval jeho knihy, dýchla z toho plnosť: plnosť žánrov, široký záber, istá vytrvalosť a oddanosť. V našich dejinách, v ktorých stále tak potrebujeme budovať tradíciu, je zaujímavé, ako sú niektorí učitelia spojení so svojimi žiakmi. V našom prípade a mnohovrstevnato Cipár s Hložníkom. Počul som, že jeden z Cipárových vnukov sa rozhodol zozbierať všetky diela a knihy, ktoré jeho starý otec ilustroval, verte-neverte, je to ťažšie, ako by si človek myslel.

Dunajská kráľovná (1975), zdroj: webumenia.sk

Dajme ale teraz rozsah bokom, prejdime k rukopisu nášho jubilanta.

Cipárovo dielo má svoju hravosť, postavy sú častejšie zobrazené z profilu, ako v starom egyptskom umení, pritom sú obdarené energiou a pohybom, čím sú bližšie zvieratám z jaskyne Lascaux, tej Sixtínskej kaplnky praveku, ako o nej písal Zbigniew Herbert, sú to čiary, kontúry, ktoré dokážu ožiť ako tanec. Vo francúzskych jaskyniach to boli časy pred vznikom písma, v Cipárovej tvorbe sa obraz znovu spája s písmom, vracia sa k nemu. Jeden z najkrajších príkladov je malá bibliofília venovaná Proglasu. Cipár ohýbal starobylú hlaholiku tak, že neviete, či vytvoril jej novú písanú podobu alebo obrázky, ktoré v nej majú pôvod. Môže to byť jedno aj druhé, akoby záležalo na potrebe. Tak dokáže starý a dávno zaniknutý svet oživiť hádam len hudba.

Je veľa autorov, ktorí maľovali čiarami, napríklad Cy Twombly, niektoré Cipárove diela majú k tým jeho veľmi blízko, ale tam, kde Twombly prechádza k dada, Cipár ide opačným smerom, zostáva pritom ostrý a duchom aj farbami zvláštne harmonický. Mám pred očami jeden jeho obrázok, ktorým sa vinie červeno-hnedastá čiara na čiernom podklade, budem teraz osobný, jej zákruty a ohyby mi pomáhajú sústrediť sa pri písaní. Twombly sa z New Yorku odsťahoval do Talianska, aby mal bližší kontakt s klasickým umením, s Cipárom je to podobne, jeho dielo je presiaknuté odkazmi, reakciami, patrí do skupiny maliarov, ktorá potrebuje veľa čítať. Je to poväčšine vybraná spoločnosť, aj ona sa však delí na dve skupiny, časť maliarov, ktorí veľa čítajú aj sami píšu, dokáže uvažovať nahlas, časť to nerobí. Cipár je na okraji tej druhej, keďže eseje síce nepíše, ale jeho dielo je písané, znakovité. Rád by som niekedy zažil prehliadku jeho čiar s čínskym sprievodcom, čo všetko v tých tvaroch vidí kultúra, ktorá myslí v nelatinských znakoch. Text v Cipárovej tvorbe ale patrí k predlohe alebo aspoň uvažovaniu o predlohe, v tom svoju DNA ako ilustrátora nezaprie. Vďaka Bohu za čítajúcich maliarov a sochárov.

Spomínali sme už Cipárove akty, vždy nanovo ma prekvapia, že dokážu ženské prsia zachytiť čiarami (dokonca ostrými!), niektoré jeho rozprávkové motívy môžu pripomínať krajinky, videl som aj jeho zátišie, z klasických žánrov ale nepoznám Cipárov autoportrét. Videl som jeho vlastnú karikatúru, preto predpokladám, že musí existovať, napokon videl som portrét profesora Kolakoviča aj karikovaný portrét Františka Mikloška. Spomínam to kvôli bohatosti žánrov, ktoré sa s Miroslavom Cipárom spájajú, na všetko prišiel čas. Pritom nášho jubilanta poznám ako trpezlivého a pokojného človeka, možno je to návod, ktorý sa oplatí nasledovať.

Kedysi som niekde čítal, myslím, že išlo o stredovekú teóriu, že muž dosahuje plnosť vo veku 63 rokov. Pápež Benedikt XVI. zase raz uvažoval (myslím, že mal vtedy 83), akú mu dáva radosť, keď číta vážne dielo istého rakúskeho filozofa práva, ktorú písal práve vo veku 83 rokov. Byť schopný tvoriť vo vysokom veku je veľké požehnanie, ťažko si predstaviť, že existuje väčšie naplnenie tvorivého umelca. Náš jubilant je toho dôkazom, za ostatné dva-tri roky vzniklo veľa figúr a kresieb pre Goetheho Fausta, v menšej miere Danteho Komédiu, celé zošity popísaných skíc, ešte predtým sa vyrovnal s dlho odkladanou rodinnou tragédiou na Semeteši, Miroslav Cipár stále tvorí v plnej sile, čo krajšie si možno priať.

Azda len jednu vec: Ešte veľa toho pokoja a spoločnej radosti s manželkou Vilmou a ich blízkymi v dome, kde stojí čas. Milý Miro, všetko najlepšie k tvojim narodeninám!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo