Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
27. august 2015

Cipár: Tej tragédie som sa bál

Je jedným z najvýznamenjších a najvšestrannejších slovenských výtvarníkov. Začiatkom tohto roku oslávil osemdesiatku, stále pritom aktívne tvorí, vystavuje a najmä premýšľa. Pred jednou témou mal však celoživotný rešpekt. Ako sám hovorí, bál sa jej. cipar1.jpg Majster...

Cipár: Tej tragédie som sa bál

Je jedným z najvýznamenjších a najvšestrannejších slovenských výtvarníkov. Začiatkom tohto roku oslávil osemdesiatku, stále pritom aktívne tvorí, vystavuje a najmä premýšľa. Pred jednou témou mal však celoživotný rešpekt. Ako sám hovorí, bál sa jej.

Majster Miroslav Cipár (foto TASR)

Ide o tragédiu, ktorá sa stala na Semeteši, kysuckej usadlosti neďaleko Turzovky, odkiaľ Cipár pochádza. Bolo to 20. apríla 1945. Desať dní pred príchodom frontu a desať dní pred smrťou Adolfa Hitlera, v deň jeho narodenín.

„Vojna bola krátka, ale ťažká. Na našom kopci trvala od Slovenského národného povstania v roku 1944 do roku 1945, teda do konca vojny. (…) Povstanie bolo príležitosťou aj pre živly, pre rozličných parobkov, ktorým sa nechcelo robiť. Bolo pre nich jednoduchšie chopiť sa zbrane, ako sa pustiť do niečoho užitočného,“ spomína na rok 1945 v knihe rozhovorov s Martinou Grochálovou Počmáraný život Miroslav Cipár.

U Cipárovcov sa striedali Nemci aj partizáni. Jedni chodili v noci, druhí cez deň. Keďže Cipárovci boli zámožní, do domoviny sa vrátili z Ameriky, kde žili, nebezpeční boli pre nich jedni aj druhí, spomína Cipár v knihe.

Dvadsiateho apríla 1945 sa tu stalo niečo, čo nemalo žiadny vojenský, ani politický zmysel a zanechalo v obci veľa utrpenia. Zvyšky Vlasovovej armády, ktorá utekala z Ruska na západ, prechádzali aj cez Semeteš. Nejakí partizáni (Cipár ich nazýva aj pseudopartizáni) im v Semeteši nastavili mínu, ktorá zabila vojaka a roztrhala koňa. Vojaci za trest vypálili osadu a povraždili 21 mužov a chlapcov, otcov a synov, ktorých v okolí pozbierali. Streľali na nich z dvoch strán, odspodu a zvrchu, do nôh a do hláv. Použili obzvlášť devastujúce náboje, ktoré trhali telá a orgány mužov zo Semeteša.

Štefan Cipár, otec vtedy 10-ročného Miroslava Cipára, prežil. Stál druhý skraja a žiadny náboj ho netrafil. Keď padali iní, padol k zemi aj on. A keď dostávali ležiaci sedliaci ranu do hlavy, pre istotu, prestrelili hlavu aj Štefanovi Cipárovi. Počkal, potom sa odplazil k potoku a napokon domov, päťsto metrov dokopca, kde ho prvý videl jeho syn Miro.

20. apríla 1945. Vojaci za trest vypálili osadu a povraždili 21 mužov a chlapcov:

Štefan Cipár pri pomníku na Semeteši, 1976

Inzercia

Tam sa však príbeh semetešskej tragédie nekončí. Miroslavovi Cipárovi trvalo dlhé desaťročia, kým túto tému umelecky spracoval. Obraz Sem vznikol až v roku 2013. Prečo tak neskoro?

„Tej témy som sa bál. Pripadalo mi to ako niečo posvätné, tabu, bolestivá vec, niečo, čo ma nelákalo,“ hovorí v rozhovore pre Postoy.sk Miroslav Cipár. V mladosti, keď bol žiakom Vincenta Hložníka, ktorý mal rád apokalyptické a vojnové motívy, dostal úlohu zobraziť tému Slovenského národného povstania.

Cipár urobil linoryt a keď ho ukázal Hložníkovi, ten dlho mlčal. „Potom si pod svoje mrožie fúzy vložil ruku a povedal, viete, keď je to také veselé,“ usmieva sa Cipár. „Nevedel som uvažovať o tejto téme, nebol som na ňu naladený. Hoci by sa dalo očakávať, že ja, ktorý som zažil popravu svojho otca, by som tomu mal rozumieť. Ale ja som tomu stále nerozumel. Nevedel som sa toho zhostiť.“

Dokonca aj obraz z roku 2013 vznikol akoby náhodou. Keď začal na ňom pracovať, nemyslel Cipár na Semeteš 1945. V ateliéri mal netkanú osobitú textíliu pôvodom z Afriky, ktorú Cipárovcom daroval holandský diplomat. Textília sa stále prekladala, nikto o ňu nemal záujem, takmer ju vyhodili. „Pozrel som sa na to a zrazu som si uvedomil, že to má vrstvy, pôsobilo to ako papyrus. Keď som to ťahal, trhalo sa to. Malo to aspoň štyri kompaktné vrstvy, zaujalo ma to, bolo to krásne.

Zrazu som si uvedomil, že sa pozerám na oponu, na roztrhnutú oponu,“ hovorí majster Cipár. „Veď to je ako motív z Biblie. Roztrhnutá opona po smrti Krista. Zrazu som si všetko uvedomil. Hore zostal tmavý priestor a ja som vedel, že tam umiestnim mená 21 mŕtvych. Cez pole opony som umiestnil krížové pole, zakotvil som to dole šnúrami a uspokojilo ma to.“

Miroslav Cipár: SEM...2013, akryl na papyruse, drevo, 200x300

Čo má spoločné obraz z Biblie so Semetešom z roku 1945? „Súvisí to, v niečom je to dokonca totožné. Čo sa to stalo, keď tam zomrelo toľko ľudí? Smrť toľkých nevinných ľudí bola zrovnateľná s tou veľkou historickou udalosťou – smrťou Krista. Ľudia, ktorí to videli, na to nikdy nedokážu zabudnúť. Tam sa stalo niečo osudové, nepredpokladateľné, neočakávané a nezmyselné,“ hovorí Cipár.

Dielo dostalo názov opäť spontánne. Slovo Semeteš sa tam nechcelo zmestiť, celý ten obraz dostal vďaka slovíčku Sem nový význam. Ľubomír Feldek kedysi premenoval Semeteš na Sem-sa-teš, všetko sa to spojilo pokope a vcelku a ja som bol spokojný, že je to všetko pohromade, dodá s úsmevom autor obrazu.

Cipár dielo venoval mestskej galérii a odvtedy je vystavované. A tu sa začína ďalšia etapa príbehu semetešskej tragédie. „Počas výstavy v bratislavskom Pálffyho paláci prišla na výstavu istá žena, stála pred obrazom a začala plakať. Prišla k nej pani, ktorá dohliada na priebeh výstavy a pýta sa jej: Stalo sa vám niečo? Ona zdvihne prst a hovorí: To je môj brat. Ten, ktorý tam je napísaný.“

Spomienka na nezmyselnú smrť mužov a chlapcov zo Semeteša tak žije ďalej.

Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška
Foto: archív M. Cipára

Odporúčame

Kauza Bernini je zbytočný humbug

Kauza Bernini je zbytočný humbug

V dnešnom mediálnom obraze sa už berie za isté, že Slovensko si nechalo v lepšom prípade babrácky vyviesť za hranice mimoriadne vzácny originál Berniniho sochy pápeža Pavla V., padajú aj slová o komplote, škandále storočia, ministerstvo kultúry podalo trestné oznámenie. Štefan Holčík, bývalý riadite...