Pred 18-timi rokmi sme vzali slobodu do vlastných rúk

Spoločnosť v Československu sa na konci 80-tych rokov ocitla na pokraji krízy. Nedostatok tovarov a služieb, zlyhávanie inštitúcií, zdevastované životné prostredie, všeobecný chaos. Udalosti, ktoré sa odohrali 17. novembra na Národnej triede v Prahe, odštartovali spoločenskú erupciu a pohyb, ktorý nadobudol revolučný charakter.

Vo štvrtok, 15. novembra, diskutovali na pôde FF KU v Ružomberku o Nežnej revolúcii a stave spoločnosti Fedor Gál, František Mikloško a Vladimír Palko.

Oficiálna moc v prvých dňoch revolúcie ešte stále nechápala čo sa vlastne v spoločnosti deje. Jej postoj bol defenzívny. Prečo režim nezakročil použitím hrubej sily, armády a represívnych zložiek tak, ako to dokázal mnohokrát predtým? Bolo to zlyhanie predstaviteľov vládnej garnitúry?

Vladimír Palko: Významnú rolu tu zohrala geopolitika. V Sovietskom zväze sa komunistický režim zrútil a Gorbačov dal predstaviteľom satelitných štátov jasne najavo, že už nebudú môcť počítať s podporou ZSSR pri potláčaní opozície vo svojich krajinách. Toto demoralizovalo československých komunistov.

František Mikloško: Dnes sa uvádza množstvo teórií. Jedni hovoria, že to bol výsledok dohovoru Busha s Gorbačovom na Malte, iní tvrdia, že išlo o tichý kolaps a Ján Slota vraví, že to bola práca Štátnej bezpečnosti. Ja si aj napriek tomu myslím, že ten režim bol stále dosť silný vojensky, policajne aj ekonomicky. A v tomto zmysle je to pre mňa zázrak.

Kritici Novembra 1989 a následného vývoja argumentujú tým, že revolúcia bola robená amatérsky a že na mnohých významných postoch v štátnej správe zotrvali nomeklatúrne kádre aj po prevrate.

Vladimír Palko: Vyčítať, že to nedopadlo úplne ideálne ľuďom, ktorí ešte týždeň predtým nevedeli, čo ich čaká, považujem za absurdné. Zaplať Pán Boh za ľudí, ktorí dokázali byť nekomunistickou alternatívou. Keby ich nebolo, všetko by dnes bolo ďaleko horšie.

František Mikloško: V Novembri 89 bolo na Slovensku 583 000 členov Komunistickej strany v radoch polície, armády, prokuratúry, justície, vedení závodov, školstva, kultúry, atď. Títo ľudia tvorili absolútnu chrbtovú kosť celého štátu. Toto odstaviť by si žiadalo totálne násilie, čiže krvavú revolúciu a následný teror, ktorý by to vykynožil. Po prvé to nemáme v národnej mentalite, a po druhé na také niečo nebola vôľa. Dalo sa ísť len cestou postupnej transformácie.

Keď už bol starý režim v troskách, ďalšou úlohou bolo vybudovať novú spoločnosť. Komunizmus po sebe zanechal okrem zdevastovanej krajiny, aj zdevastovaný ľudský potenciál. Bolo potrebné obsadiť kvantum vedúcich postov v riadiacich orgánoch štátu novými a schopnými ľuďmi.

Fedor Gál: Výber ľudí v ponovembrových dňoch fungoval spontánne na základe dôvery. Keď sa mení spoločnosť, keď je v stave erupcie, fungujú úplne iné pravidlá a princípy výberu. Takto sa na post ministra vnútra dostal aj Vladimír Mečiar. Celé Slovensko tlačilo na bratislavské centrum VPN a my sme počúvali, či majú nejakých schopných ľudí. Z regionálnej VPN-ky v Trenčíne prišiel signál, že majú jedného mimoriadne šikovného právnika. A poviem vám úprimne, trvalo mi asi päť rokov, než som sa dozvedel, ako to s tou jeho šikovnosťou vlastne bolo.
Prešla dlhá doba, než sme zistili, že ho na ten konkurz určený pre ministra vnútra, pripravovali ľudia, ktorých v roku 1968 vyhodili zo strany, ale spôsob ich myslenia ostal rovnaký.
Keď sa chcete v USA stať ministrom vnútra, musíte absolvovať presne definovanú kariéru od strednej školy, cez vysokú školu a všetky tie schodíky. Ale 89-ty rok bol iný.
Prvá informácia o Mečiarovi bola – skvelý chlap. Druhá bola tá, že sme ho videli naživo. My – uťahaní, nevyspaní s kruhmi pod očami, sme mali odrazu pred sebou človeka, ktorý bol vo vynikajúcej fyzickej kondícii, s obrovskou kapacitou pamäte, výkonom, schopnosťou rýchlo sa rozhodovať a s vynikajúcim verbálnym prejavom. Konečne máme šikovného, pomyslel som si.
Potom pomaličky, zo dňa na deň, sme sa všetci spoznávali v akcii. A keď sme sa spoznali, tak sme nezaváhali a navrhli jeho odvolanie. Vedeli sme, že raz to budeme musieť spraviť, ale bude to strašné. Mečiar mal vtedy 85-percentnú podporu slovenskej verejnosti. Milovali ho. A to bol aj koniec VPN. Potom nás začali naozaj nenávidieť. Slovensko ho spoznalo až o desať rokov neskôr.

Na druhej strane, keby som ja a my – ľudia ako ja, neboli konfrontovaní s Mečiarom a mečiarizmom, tak vieme o mnoho menej, akú hodnotu má demokracia a možno ešte stále nevieme, že demokracia nerovná sa sloboda. Pretože sloboda je o niečom úplne inom. Darí sa jej síce lepšie v demokratických podmienkach, ale sloboda je niečo, čo si človek musí vydupať zo seba, sám na sebe.

Dnes, po 18-tich rokoch, vyhlási premiér Slovenskej republiky, že si November 1989 nevšimol a predseda druhej najsilnejšej vládnej strany vysloví názor, že revolúciu riadila Štátna bezpečnosť. Je to normálne?

Fedor Gál: Pre tých ľudí, ktorí sa toho nezúčastnili, to je skutočne ďaleko. Ale iná vec je, keď toto hovorí premiér 18 rokov po tom, čo on žije z tej zmeny režimu a 18 rokov po tom, čo je tento deň stanovený ako štátny sviatok. To je pre mňa naprosto nepochopiteľné. Pre mňa osobne, to bola kľúčová udalosť novodobých slovenských dejín a kľúčová udalosť môjho života.

Ak dnes sa dnes ľudia pozerajú na Nežnú revolúciu negatívne, je to preto, že majú pocit akoby im November 89 nedal, to čo im sľúbil. Je to skutočne tak?

Vladimír Palko: Po každej revolúcií prichádza sklamanie. Taká je jednoducho ľudská povaha. V zásade platí, že November 1989 bol morálnym vzopätím. Keď prvotné emócie opadnú, niekedy sa dostaví aj pocit trápnosti a naivnosti, ale to všetko k tomu patrí. Podstatné však je, že sme všetci chceli byť lepší a to je niečo, na čom sa dá budovať.

Fedor Gál: Existujú pozitívne a negatívne emócie. November 89 bola na kratučký čas pozitívna emócia, ale zažili sme na Slovensku aj v Čechách negatívne pocity s katastrofálnymi dôsledkami. Pri spoločenských emóciách je jednotlivec súčasťou masy a nechá sa ňou infikovať. Omnoho ťažšie je prejavovať tento typ postoja ako jednotlivec. Masa s nami zamáva a môžeme robiť hrozné aj krásne veci.
Rád by som spomenul tri veci.
Za prvé. Politika je primárne o vášniach a emóciách, až sekundárne o racionalite a kalkulácii. To je moja osobná skúsenosť.
Za druhé. Ten nádherný slogan „Pravda a láska víťazí nad lžou.“ Moja životná skúsenosť je taká, že pravda a láska nezvíťazí, ale je treba tento zápas neustále zvádzať. Dobro a zlo existujú vedľa seba a je povinnosťou slušného človeka, aby si to s tým zlom vždy rozdával. Upadnúť do predstavy, že nejakým činom prestane existovať zlo, je obrovská ilúzia.
A napokon tretia vec. Príbeh Hedvigy Malinovej je pre mňa indikátorom spoločnosti. Prehlasujem naplno a zodpovedne, to dievča bolo zmlátené. Prehlasujem naplno a zodpovedne, že som sledoval emócie slovenského publika na túto kauzu. Boli nenávistné, bez akéhokoľvek názoru na informácie a argumentácie. Sledoval som, ako sa chovali politické elity. Minister vnútra a premiér vlády vystúpili pred slovenskú verejnosť a tvrdili, že si to vymyslela. Napriek psychiatrickým posudkom, napriek protokolom od lekárov, napriek všetkému, čo sa v tej chvíli vedelo. A teraz vidím, ako sa tá verejná mienka láme zoči – voči faktom. Tu proti štátu stojí jedno 20 ročné dievča. Ak vyhrá to dievča, bude to víťazstvo spoločnosti, ak to dievča prehrá, bude to prehra nás všetkých.

Martin Koleják

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na