Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
20. december 2019

Hongkongu môže pomôcť naša skúsenosť boja za slobodu

Nedávno ubehlo šesť mesiacov od začiatku prodemokratických protestov v Hongkongu.
Hongkongu môže pomôcť naša skúsenosť boja za slobodu

Foto: TASR/AP – Vincent Thian

 Aj keď sa toho veľa nezmenilo, udalosti uplynulých mesiacov mali prudký spád. Najväčšou otázkou stojacou pred lídrami demonštrácií je, ako teraz ďalej.

Keď som si 17. novembra ráno zapla telefón, nabehli mi správy z medzinárodných médií popisujúce hrôzostrašný priebeh policajného obliehania Polytechnickej univerzity v Hongkongu. Niekoľko hodín na to mi prišiel pozývací email, aby som sa spolu so známym britským bojovníkom za ľudské práva vo svete Lordom Davidom Altonom a ďalšími významnými politikmi reprezentujúcimi demokratický svet zúčastnila pozorovateľskej misie počas nadchádzajúcich komunálnych volieb. Väčšiu symboliku si v deň 30. výročia Nežnej revolúcie možno len ťažko predstaviť.

Podľa bezpečnostných pokynov som si zohnala prázdny telefón, vložila doň zopár potrebných čísel a vyrazila som na cestu.

Z úst Lamovej počuť Peking

Komunálne voľby v Hongkongu mali dlhodobo nízku účasť a nikdy nevzbudzovali medzinárodnú pozornosť. Po skoro polročnom prodemokratickom protestnom úsilí obyvateľov sa však dalo predpokladať, že práve tieto voľby budú akýmsi mementom ich zápasu o slobodu. Tak sa aj stalo. Hongkončania využili tieto voľby na to, aby pretavili požiadavky z ulice do volebného lístka. Až sedemnásť z osemnástich okresných rád prešlo do rúk prodemokratických kandidátov. Volieb sa zúčastnilo rekordných 71 percent voličov.

Hoci bolo zaznamenaných mnoho spôsobov, ako sa Peking snažil voľby zmanipulovať (sú indície, že množstvo „voličov“ bolo autobusmi privezených z kontinentálnej Číny; bol vytváraný tlak na zamestnancov firiem ekonomicky závislých od Číny; jednému z významných predstaviteľov opozície Joshuovi Wongovi bolo znemožnené kandidovať; ďalší kandidát Jimmy Sham bol viackrát brutálne fyzicky napadnutý a podobne), rekordná účasť pravdepodobne zaručila, že sa aj napriek takýmto manipulačným praktikám výsledky zmariť nepodarilo.

Kľúčová otázka dneška tak znie, ako toto víťazstvo využiť a či vôbec má potenciál zvrátiť kurz násilného odklonu Hongkongu od demokracie.

Správkyňa tejto osobitnej administratívnej oblasti Carrie Lamová hneď po voľbách síce začala po prvýkrát hovoriť o pokornom načúvaní demonštrantom, no zatiaľ nevidieť žiadne kroky, ktoré by naznačovali dialóg, po ktorom ľudia volajú, respektíve kroky, ktoré by viedli k prijatiu ďalších ich požiadaviek.

Lídri opozície hovoria, že Lamová síce otvára ústa, ale počuť Peking. Táto smutná skutočnosť bola potvrdená už v septembri, keď agentúra Reuters zverejnila prepis uniknutej nahrávky z jej stretnutia s poprednými biznismenmi, kde hovorí, že by odstúpila, ak by mala tú možnosť. Verejne to však poprela slovami, že nikdy neuvažovala nad ponúknutím svojej rezignácie centrálnej ľudovej vláde, teda Pekingu.

Tu treba zdôrazniť, že predsedu výkonnej rady osobitnej administratívnej oblasti Hongkong, ako sa oficiálne nazýva jej funkcia, dnes už de facto priamo menuje Peking. „Mini ústava“ Hongkongu, dokument, ktorý vznikol počas jeho prechodu pod správu Číny v roku 1997, pritom stanovuje priamu voľbu. Aj to patrí medzi jednu z piatich požiadaviek demonštrantov, hoci bola vznesená už počas takzvanej Dáždnikovej revolúcie v roku 2014. Vtedy na pokus Pekingu navrhnúť akési kompromisné riešenie, ktorým by si ponechal právo predvyberať kandidátov, z ktorých by sa volilo, Martin Lee, asi najsilnejšia osobnosť prodemokratickej opozície, reagoval známou otázku: „Aký rozdiel je medzi zhnitým pomarančom, zhnitým jablkom a zhnitým banánom?“

Pokus o deeskaláciu situácie

Práve Martin Lee stelesňuje históriu Hongkongu v jeho zápase o slobodu. Koncom 80-tych rokov pracoval ako advokát v tíme na príprave spomenutej „mini ústavy“. Napokon bol ale z tímu vylúčený, keď po udalostiach na Tiananmenskom námestí tvrdo kritizoval Čínu za tento obludný masaker. Viedol tiež Demokratickú stranu, ktorá bola najsilnejšou politickou stranou tejto enklávy až do jej prechodu pod Čínu.

Hneď po komunálnych voľbách sa Martin Lee stretol s časťou vodcov protestných demonštrácií, aj keď treba povedať, že hongkonskí demonštranti nemajú jasných lídrov. Je to tak z bezpečnostného hľadiska, aby neboli terčmi útokov, ale má to aj svoj symbolický význam. Spolu prebrali množstvo scenárov, ako môže Čína zareagovať na povolebnú situáciu. Ale zaoberali sa hlavne otázkou, ako by mali zareagovať občania.

Martin Lee ich vyzval, aby upustili od expresívnych výziev vyjadrujúcich odhodlanie do boja, ujasnili si status quo a podľa toho zvolili vhodnú stratégiu. Prapôvodná požiadavka protestov už bola splnená: Peking ustúpil od kontroverzného zákona o vydávaní občanov Hongkongu na trestné stíhanie do Číny. Práve tento zákon vyvolal posledné kolo protestov, keď si po skúsenostiach s únosmi politicky nepohodlných ľudí do Číny, kde boli vystavení mučeniu a niektorí zmizli bez stopy, verejnosť veľmi dobre uvedomovala možnosti politického zneužitia tohto zákona.

Dôležitým faktorom je tiež silná recesia Hongkongu, dodnes výkladnej skrine Číny. Biznis a obchod bol vždy životnou silou jediného „slobodného“ čínskeho mesta. Dlhodobá neistota a násilie v uliciach spôsobili prudký pokles úrovne a rozsahu služieb. Upadá turizmus, veľké koncerny predávajú podiely v miestnych spoločnostiach a presúvajú časť kapitálu do Singapuru.

Do tejto situácie vstúpil zákon Hongkong, ľudské práva a demokracia, ktorý prijal americký Kongres. Zákon stanovuje výročnú kontrolu stavu autonómie v Hongkongu ako podmienku na predĺženie americkej garancie jeho špeciálneho statusu ako svetového finančného centra. Okrem toho ukladá individuálne sankcie predstaviteľom verejného sektora, ktorí sú priamo zodpovední za rastúce porušovanie ľudských práv.

Inzercia

Ďalší zákon z dielne Kongresu blokuje vydávanie nových exportných licencií na slzný plyn, gumené projektily a putá určené hongkonskej polícii. Obidva zákony prezident Donald Trump podpísal aj napriek obchodnej vojne medzi USA a Čínou. Peking zareagoval veľmi nahnevane a zákony nazval zásahom do svojich vnútorných záležitostí. Dá sa povedať, že ak sa situácia v Hongkongu v krátkom horizonte nezlepší, súčasný trend ekonomického poklesu sa nezmení. A prispejú k tomu aj spomínané zákony.

Výsledky volieb tiež naznačili, že i keď obyvatelia Hongkongu podporujú prevažne mladých demonštrantov a ich požiadavky, svoj boj o politickú samostatnosť chcú riešiť podľa možností nekonfliktne a zastaviť tak eskaláciu násilia spájanú s demonštráciami. Dôkazom je skutočnosť, že kým prvej demonštrácie sa pred polrokom zúčastnili dva milióny ľudí (z približne 7,4 miliónov obyvateľov Hongkongu), na posledný protest ich po voľbách prišlo už oveľa menej.

Práve o tieto dve skutočnosti sa opieral Martin Lee, keď radil deeskalovať situáciu a usilovať sa o malé kroky zdola. Predlžovanie napätia, hromadného zatýkania, krvavých zrážok totiž podľa neho povedú len k strate všeobecnej podpory pre prodemokratické zmeny medzi obyvateľstvom, ktoré si napokon vyberie menej demokracie, ale viac bezpečia. Dlhodobý ekonomický pokles zas ohrozuje relatívnu slobodu tohto mesta tým, že firmy priamo riadené Komunistickou stranou Číny skúpia kapitál, ktorý budú odchádzajúce korporácie predávať.

Dobré rady Martina Leeho

Pre generáciu, ktorá pozná dátum svojej smrti, je prijatie cesty malých pomalých zmien zdola veľmi ťažké, až nemožné. Túto myšlienku mi povedal britský doktor Darren Mann, narážajúc na rok 2047, kedy vyprší čínsko-britská dohoda o Hongkongu, ktorá mestu zaručuje status „jeden štát, dva politické systémy“.

Doktor Mann je známy chirurg, ktorý so svojím tímom dobrovoľne poskytoval zdravotnícku starostlivosť zraneným počas demonštrácií a popísal brutalitu a porušovanie medzinárodných dohovorov o humanitárnej pomoci v prestížnom medicínskom časopise The Lancet. Svet obletela fotografia, kde takmer dve desiatky lekárov a zdravotných sestier, ktorí prišli poskytnúť prvú pomoc zraneným osobám, sedia so zviazanými rukami na zemi. Hoci boli jasne označení znakom Červeného kríža a mali pri sebe preukazy zdravotného personálu, boli zadržaní ako podozriví z výtržníctva, za čo im hrozí väzenie až do desať rokov.

Počas návštevy Hongkongu som si vypočula aj ďalšie svedectvá o desivom porušovaní ľudských práv. Mnohí zranení boli políciou doslova unesení z nemocnice, niektorí zadržaní boli fyzicky a psychicky týraní a znásilnení.

Doktorovi Mannovi som zorganizovala híring v Európskom parlamente a momentálne pripravujeme návrh rezolúcie, ktorá by žiadala vedúcich predstaviteľov Hongkongu, aby zabezpečili dodržiavanie humanitárnych štandardov a zabránili ďalšiemu porušovaniu ľudských práv.

Peking veľmi dobre vie, že krvavé potlačenie protestov v Hongkongu si nemôže dovoliť. Po tvrdej reakcii Spojených štátov vie aj to, že princíp „jedna krajina, dva politické systémy“ sa mu nepodarí nenápadne zmariť. Jeho stratégia je preto založená na unavení populácie dlhodobou neistotou, čím minimálne môže dosiahnuť staus quo ante a maximálne ešte väčšie oklieštenie slobody mesta pri kvázi dodržiavaní podmienok čínsko-britskej dohody.

Aj preto Martin Lee počas stretnutia vyzval mladých demonštrantov, aby zostúpili z barikád a využili výsledky lokálnych volieb na postupné zmeny a väčšie zapojenie občanov do miestnych rozhodovacích procesov. Aj keď treba poznamenať, že lokálna samospráva tiež nie je plne demokratická a ich rozhodnutia majú len konzultačný charakter. Lee hovoril aj o tom, že sa nedá očakávať hrubá čiara a okamžité víťazstvo slobody a demokracie.

Naša úloha v tomto naoko vzdialenom zápase

Počas stretnutia som bola vyzvaná aj ja, aby som sa podelila s česko-slovenskou skúsenosťou boja za slobodu. Potvrdila som Martinove slová, že ani u nás, hoci to tak romanticky prezentujeme, nebola urobená žiadna hrubá čiara za totalitným režimom a že cesta za slobodou nie je zavŕšená ani po troch desaťročiach.

Spojenci bývalého totalitného režimu majú u nás politickú aj ekonomickú moc a mnohé ich praktiky inšpirovali aj mladšie generácie moci a majetku chtivých ľudí. Na druhej strane ale nemôžeme povedať, že zmena v roku 1989 bola zbytočná. Sme nesporne slobodnejší, no zároveň musíme niesť individuálnu zodpovednosť za to, ako naša krajina vyzerá.

Dlhé roky pracujem v oblasti podpory slobody a demokracie vo svete a podobné scenáre vidieť v každej krajine po prechode od totality k demokracii. Ale aj keď tá cesta nikdy nie je ľahká, vždy sa oplatí.

To, čo môže urobiť Slovensko pre mladých ľudí v Hongkongu, okrem podelenia sa o našu skúsenosť s nástupom na cestu slobody, je mať principiálnejšiu politiku voči Číne. Takú politiku, ktorá by vychádzala z hodnôt, ku ktorým sa hlásime, aby naše ekonomické záujmy neznamenali podvoľovanie našich zahraničnopolitických rozhodnutí čínskym záujmom.

Reálne totiž potom hrozí, že Čína bude môcť ovplyvňovať aj naše vnútropolitické rozhodnutia. Príklady jedného aj druhého sú dnes už, žiaľ, realitou.

Odporúčame