Biskup Malý má rád Slovensko

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Biskup Malý má rád Slovensko

Pražský pomocný biskup, bývalý disident, občiansky aktivista a signatár Charty 77 Mons. Václav Malý počas slávnostného odovzdávania Ceny Jána Langoša 13. decembra 2019 v Bratislave. FOTO TASR – Jakub Kotian

Pripadla mi radostná, ale ťažká úloha predniesť Laudatio na dnešného laureáta Ceny Jána Langoša, pražského pomocného biskupa Václava Malého.

Kde inde začať, keď nie v detstve a mladosti?! Václav Malý sa narodil 21. septembra 1950 v Prahe a svoje detstvo prežil v štvrti Zlíchov. Otec bol učiteľ na základnej škole, v roku 1961 ho prepustili zo služby, lebo bol veriaci. Matka bola vyštudovaná právnička, ale zostala celý život doma so štyrmi deťmi. A teda tri sestry a najmladší Václav. Päťdesiate roky žili takmer všetci ľudia v chudobe, rodina Malých žila v byte s kuchyňou, jednou izbou a príslušenstvom. Rodičia boli hlboko veriaci, matka vytvárala rodinnú pohodu, otec bol prísnejší, ale od malička ukazoval Václavovi staré kostoly a budovy v Prahe, vodil ho na výstavy a sprostredkoval mu životnú lásku: čítanie kníh. Ku koloritu rodiny patril ešte slávny františkán, teológ Bonaventura Bouše, ktorý po siedmich rokoch komunistickej internácie pracoval v Prahe ako sprievodca v električke a Malí chodili do bytu, kde žil, na jeho súkromné omše. Václav Malý rád spomína na poctivosť tohto politického väzňa, keď v septembri 1960, hoci Václavovi chýbalo ešte niekoľko dní do desiatich narodenín, sprievodca Bouše donútil jeho matku, aby mu kúpila už dospelý lístok. Malý od malička vedel, čo je to komunizmus, na strednej škole nevstúpil ani do Socialistického zväzu mládeže.

Druhú polovicu šesťdesiatych rokov prežil v neopakovateľnej atmosfére kultúrneho uvoľňovania. Navštevoval koncerty a divadlá, videl hry Václava Havla, plným dúškom dýchal atmosféru politického i kultúrneho uvoľňovania. V roku 1969 odišiel študovať na bohosloveckú fakultu do Litoměříc. Na tejto ceste ho veľmi ovplyvnil už spomínaný Bonaventura Bouše, ktorý mu otváral nové duchovné horizonty a spolu s Václavovými rodičmi bol preňho aj v najťažších rokoch veľkou oporou. Jeho rozhodnutie byť kňazom sa zavŕšilo, keď sa v Prahe upálil Jan Palach a Václav videl, ako sa začínajú meniť postoje a názory ľudí. Na bohosloveckú fakultu v roku 1969 prijímali uchádzačov ešte bez problémov. Keď prišiel na fakultu, prednášali tam takí ľudia ako Mádr, Zvěřina, Bouše a iní. Postupne museli odísť a život na fakulte začali ovplyvňovať štátne zásahy. Režim vnucoval fakulte združenie katolíckych duchovných Pacem in terris. Bohoslovci protestovali, Václav Malý bol označený za rebela. Vyzeralo to tak, že nebude pripustený ani k vysviacke, ale zasiahol kardinál Tomášek, aj keď nakoniec ho v júni 1976 v Prahe pre Tomáškovu neprítomnosť svätil slovenský biskup Jozef Feranec. Ale problémy neprestávali. Malému nechceli dať štátny súhlas pre rebélie na fakulte a trvalo to dva mesiace, kým ho dostal.

Vo februári 1977 podpísal 27-ročný novokňaz Václav Malý Chartu 77 a o rok neskôr bol jedným zo 17 zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Známe osobnosti ako Ladislav Hejdánek a Ivan Medek ho od podpisu Charty odhovárali – predpovedali mu, že príde o štátny súhlas. V januári 1979 bol zbavený štátneho súhlasu. Od 22. mája 1979 do 22. decembra 1979 bol vo väzení. Bol tam spolu s vrahmi a ťažkými delikventmi. V rokoch 1981 až 1982 bol hovorcom Charty 77. V tom čase bol z cirkevného prostredia ohovorený, že spolupracuje s ŠtB, kardinál Tomášek sa od neho verejne dištancoval. Až do pádu komunizmu, okrem siedmich mesiacov väzenia, bol nespočetnekrát zadržaný na polícii na dva až štyri dni, na výsluchoch bol asi 250-krát, štyrikrát mu v jeho neprítomnosti urobili domovú prehliadku. Pri výsluchoch boli vyšetrovatelia k nemu hrubí, pri jednom ho surovo zbili, z Chrudimu ho odvádzali v putách. V rokoch, keď bol hovorca, tlak ŠtB bol najväčší, mnohí emigrovali, iní chceli činnosť Charty ukončiť. Bolo to jedno z najťažších období jeho života, poznal, čo je to strach. Po odobratí súhlasu až do pádu komunizmu pracoval ako zememeračský figurant a kurič. 

Po novembri 1989 som išiel raz v Bratislave po Námestí slobody. Pozdravil ma jeden človek a ja mu hovorím: „Nepoznáme sa my?“ On na to: „Nie!“ Ja na to: „Nezatýkali ste nás vy spolu s Jánom Čarnogurským a Václavom Malým v Lamači na ulici?“ A on: „Ale bol som ku vám slušný!“

Václav! Musíme uznať, boli ku nám slušní. Mňa poslali domov, teba slušne zobrali na Februárku, potom ťa slušne naložili do vlaku a slušne ťa odprevadili až do Prahy. V Čechách ste to mali ťažšie!

Václav Malý má rád Slovensko. Niekedy v 80. rokoch prišli spolu s Václavom Bendom do Bratislavy. Chceli spoznať Slovensko, chceli sa zoznámiť s Pavlom Čarnogurským, aby nazreli aj do toho výseku novodobých slovenských dejín, keď bol Pavol Čarnogurský poslancom slovenského snemu. Mňa zoznámil s nimi exkomunista, historik a disident Jozef Jablonický. Benda a Malý potom často navštevovali Bratislavu. Spolu s Jánom Čarnogurským sme ich sprevádzali a zoznamovali s významnými osobnosťami katolíckeho Slovenska, ako boli biskup Ján Korec, Viktor Trstenský, Štefan Šmálik, Andrej Patka alebo s rôznymi rehoľnými sestrami a vždy sa stretli aj s občianskymi disidentmi v Bratislave Milanom Šimečkom, Mirom Kusým, Jozefom Jablonickým a ďalšími. Pamätné boli stretnutia u Mira Kusého, kde sa popíjalo Mirovo vlastnoručne urobené víno a Václav Benda  miesto vďaky občas útočil na bývalých komunistov. Ako už bolo povedané, Václava Malého odtiaľto viackrát polícia odprevadila až do Prahy.

Prišiel november 1989, o ktorom Václav Malý stále hovorí, že to bol dar z nebies. Bol spoluzakladateľ a prvý hovorca Občianskeho fóra. V novembrových dňoch bol moderátor veľkých zhromaždení na Letenskej pláni. Už navždy zostane zapísané, ako sa 25. novembra 1989  spolu s demonštrantmi na tejto pláni modlil Otče náš. Zúčastnil sa rokovaní s komunistickým predsedom federálnej vlády Josefom Adamcom. Keď skončili revolučné dni, Václav Malý odišiel z verejného  diania a po desiatich rokoch vynútenej prestávky začal znovu pôsobiť ako kňaz v Kostole sv. Gabriela v Prahe. Na konci roku 1996 Vatikán oznámil, že Václav Malý je menovaný za pomocného pražského biskupa. 11. januára 1997 bol v Prahe vysvätený za biskupa. Za svoje biskupské heslo si zvolil „Pokora a pravda“. Má na starosti cirkevné školstvo v pražskej arcidiecéze, pastoráciu Čechov v zahraničí a otázky náboženskej slobody vo svete. Za roky svojho pôsobenia navštívil tiež Kubu, Čínu, Sudán, Irán, kde sa stretol s prenasledovanými kresťanmi. Ako niekedy pripomenie, východiskom jeho života je modlitba, čítanie Biblie a túžba dozvedieť sa stále niečo nové z teológie, histórie a podobne. V roku 1998 mu prezident Václav Havel udelil Rad T. G. Masaryka III. triedy. V roku 2012 sa stal prvým laureátom Ceny Arnošta Lustiga. Dnes, pri 30. výročí novembra 1989, dostáva v tejto historickej aule Univerzity Komenského Cenu Jána Langoša.

Príbeh Václava Malého samozrejme nekončí a aj nevdojak otvára niektoré aktuálne otázky. V rozhovoroch, ktoré s ním pripravujú rôzni žurnalisti, zaznieva často otázka, či odpustil tým, ktorí mu v živote ublížili. Malý vždy hovorí, že odpustil, ale dodáva, že títo ľudia necítili nikdy potrebu uznať si svoju vinu a ospravedlniť sa. Myslí si, že najmä príslušníci ŠtB, ktorí sa dopúšťali iniciatívne násilia, mali byť braní na zodpovednosť. My všetci sme sa v eufórii slobody cez to preniesli. Čo to vlastne znamená pre náš život?

Keď som bol dieťa a zachoval som sa zle k niektorému z mojich rodičov, ten druhý ma vždy viedol k tomu, aby som sa večer ospravedlnil. Ak som to neurobil, ráno som sa zobudil zatvrdnutý v mojom zlom postoji a ešte ťažšie sa mi s tým potom vyrovnávalo.

Nikoho nemôžeme nútiť, aby uznal svoju vinu. Ale nesúvisí mnoho zla v našej spoločnosti práve s tým, že tí, ktorí boli strojcami zla a neprávostí v rokoch komunizmu, nikdy si svoju zodpovednosť a vinu nepriznali a neoľutovali ju? Ako sa dá toto zatvrdilé zlo, ktoré tu zrejme stále visí vo vzduch, ešte napraviť alebo premeniť?  Ale o tom asi inokedy!

Dnes sme sa tu v prvom rade zišli, aby sme vzdali česť životnému príbehu katolíckeho kňaza, biskupa, občana Václava Malého, ktorý je výnimočný. Jeho príbeh ukazuje, že život človeka nemožno hodnotiť podľa víťazstiev a porážok. Rozhodujúca je celoživotná vernosť ideálu, ktorý chce človek žiť, ktorý ho presahuje a ktorý najlepšie overí čas. Pre Václava Malého to bola „Pokora a pravda“, ktoré si neskôr zvolil za biskupské heslo, ktoré sa rodilo už v jeho rodine, sprevádzalo a viedlo ho celý život, v ťažkých rokoch zápasu za ľudské práva v Československu, ale rovnako na výslní revolučných dní alebo na poste pražského pomocného biskupa. Dnes je už prítomné v jeho živote tak, že o ňom nemusí ani rozprávať.

Pán biskup Malý, milý Václav, sme radi, že dnešné radostné chvíle môžeme prežívať spolu s tebou. Blahoželáme ti k udeleniu Ceny Jána Langoša a voláme: Ži nám ešte dlho v zdraví!

Text odznel ako laudatio na laureáta Ceny Jána Langoša, pražského pomocného biskupa Václava Malého.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo