Neodmysliteľnú súčasť opozičných aktivít zameraných proti komunistickým režimom v štátoch bývalého sovietskeho bloku predstavovali cirkvi a náboženské spoločnosti. Išlo o relatívne samostatný segment v rámci foriem odporu spoločnosti, kde prevládala náboženská motivácia aktivít. Pritom nesmieme zabúdať na skutočnosť, že aj osoby či skupiny aktívne v iných formách odporu do značnej miery tvorili osoby, ktoré sa hlásili k viere.

Najdôležitejším prvkom nábožensky motivovaného odporu v štátoch sovietskeho bloku bol kresťanský odpor, ktorý vychádzal z kresťanských cirkví. Bol to dôsledok konfesionálnej štruktúry jednotlivých národov a širšia otázka ich kultúrnej identity.

Komunistické režimy vychádzajúce z teórie marxizmu, ktorý považoval náboženstvo za prekonaný svetonázor, sa pokúsili o likvidáciu náboženstva v spoločnosti. Náboženstvo pre komunistickú totalitnú ideológiu predstavovalo prekážku pri vytvorení nového socialistického typu človeka. Preto komunistické režimy vyvíjali systematický, straníckymi štruktúrami motivovaný a štátnou mocou realizovaný tlak na cirkvi.

Systematický tlak na náboženskú a v širšom zmysle kultúrnu identitu vyvolával obrannú reakciu v podobe odporu, ale na druhej strane aj kolaboráciu s režimom. V rôznych krajinách boli popri spoločných črtách aj odlišné špecifické postupy štátnej cirkevnej politiky a aj rôzne reakcie obyvateľstva v rámci kolaborácie a odporu. Veľa záviselo od náboženskej tradície konkrétnych národov a ochoty obyvateľstva aktuálne sa zasadiť za rešpektovanie náboženských práv.

Pápež Ján Pavol II. počas návštevy Poľska v roku 1979. Foto: ipn.gov.pl

Do Poľska pricestoval pápež, prečo nie aj k nám?

Na začiatku 80. rokov 20. storočia bola medzinárodná pozornosť sústredená na Poľsko, čo malo priamy dosah aj na susedné Slovensko. Charizma pápeža Jána Pavla II., ktorý sa takmer stal obeťou atentátu, bola veľmi silná a autorita jeho osobnosti vo verejnosti rástla aj napriek diskreditačnej kampani.

Ján Pavol II. už len tým, že pochádzal zo susedného blízkeho slovanského národa, mal na Slovensku pre katolícku cirkev mobilizačný vplyv. Dával verejne najavo svoj osobitný záujem o Slovákov pri rôznych príležitostiach. Pontifikát Jána Pavla II. zameraný na zlepšenie postavenia katolíkov v krajinách sovietskeho bloku prekonal dovtedajšie limity vatikánskej východnej politiky.

Petičná akcia za pozvanie pápeža na Velehrad v roku 1985 bola dôkazom prebúdzajúcej sa odvahy katolíkov. Napriek šikanovaniu ju podpísalo 17 000 občanov, z toho 15 000 zo Slovenska. Zdieľať

Veriaci na Slovensku si kládli otázky, prečo môže pápež cestovať do Poľska (prvú cestu do vlasti podnikol v roku 1979 a druhú v roku 1983) a oni sa nemôžu naňho slobodne pozrieť, prípadne prečo by nemohol pricestovať do Československa. Petičná akcia za pozvanie pápeža na Velehrad v súvislosti s 1100. výročím úmrtia sv. Metoda v roku 1985 bola dôkazom prebúdzajúcej sa odvahy katolíkov. Napriek šikanovaniu ju podpísalo 17 000 občanov, z toho 15 000 zo Slovenska.

Oficiálna štátna cirkevná politika na Slovensku sa riadila podľa Dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a vedecko-ateistickej výchovy po XVI. zjazde KSČ a zjazde KSS, schváleného 12. januára 1982 predsedníctvom ÚV KSS. Dokument platil až do pádu komunistického režimu. Vychádzal z tézy, že v dôsledku zostrenej medzinárodnej situácie sa vystupňoval tlak zahraničných cirkevných centier, najmä Vatikánu na ČSSR, osobitne na Slovensko.

Celá analýza vychádzala z mylnej predstavy, že kresťania na Slovensku sú objektom, na ktorý je nasmerovaná pozornosť nepriateľského zahraničia s cieľom využiť ich pre svoje ciele. Pritom prehliadali dynamiku vnútorného života kresťanských cirkví a neúnosné postavenie kresťanov v spoločnosti, ktorým sa upierali práve s poukazom na zahraničie základné práva.

V období po nástupe Michaila S. Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ 11. marca 1985 badať určité zoslabnutie dovtedy pomerne silnej a kompaktnej ateistickej ofenzívy. Vytvorila sa silná atmosféra očakávania zmien, ktorá pôsobila na mobilizáciu disentu v ČSSR.

Tomislav Poglajen-Kolakovič (v čiernom kabáte v strede) s členmi hnutia Rodina. Foto: croatianhistory.net

Tradície disentu smerujú ku Katolíckej akcii a ku Kolakovičovi

Slovenský disent mal v tom čase už svoju dlhú tradíciu a skúsenosti z boja s komunistickým režimom. Jeho základ tvorila skrytá cirkev, teda veriaci katolícki kňazi a laici, ktorí sa odmietali zmieriť s proticirkevným bojom režimu a vyvíjali pestrú škálu nezávislých aktivít bez vedomia a kontroly štátnej moci. Tieto aktivity mali náboženský charakter, no režim ich chápal jednoznačne ako politické a protištátne.

Skrytá cirkev sa opierala o skupiny laického apoštolátu, ktoré sa pôvodne vytvárali na báze Katolíckej akcie a existovali legálne do roku 1948. V rámci Katolíckej akcie vtedy pôsobila Ústredná katolícka kancelária, ktorá sústreďovala a koordinovala činnosť Katolíckej akcie na Slovensku.

Hnutie Rodina sa pripravovalo na možnosť prenasledovania cirkvi. Väčšina jeho členov sa stala obeťou politických procesov v 50. rokoch. Zdieľať

Veriaci aktivisti v Ústrednej katolíckej kancelárii patrili do hnutia Rodina, ktoré po príchode na Slovensko v roku 1943 založil charizmatický chorvátsky kňaz Tomislav Poglajen-Kolakovič. Rodina sa pripravovala na možnosť prenasledovania cirkvi. Vytvárala nábožensky orientované krúžky, sústreďovala mladú slovenskú inteligenciu, viedla k osobnému prehlbovaniu náboženského života a presadzovala myšlienku apoštolátu Ruska.

Duchovné vedenie laického apoštolátu mali na starosti kňazi. Väčšina členov Rodiny sa stala obeťou politických procesov v 50. rokoch.

Ďalšou dôležitou súčasťou skrytej cirkvi boli tajne vysvätení biskupi a kňazi. Kľúčovú úlohu zohrali tajne vysvätení biskupi Pavol Hnilica a po jeho odchode do exilu Ján Ch. Korec, obaja jezuiti. Tajne vysvätení biskupi sa usilovali udržať život reholí v ilegalite po ich násilnej likvidácii v roku 1950.

Popri tajnej formácii rehoľníkov a organizovaní tajných kňazských vysviacok sa venovali pastorácii medzi laikmi. Tajne pripravovali na prijatie sviatostí, usporadúvali duchovné cvičenia, vydávali samizdaty a organizovali rôzne vzdelávacie aktivity.

Tajne vysvätení biskupi Ján Korec a Pavol Hnilica. Foto: jezuiti.sk

Oživenie po príchode z väzenia

V roku 1960 boli na amnestiu prezidenta prepustení viacerí náboženskí aktivisti a ďalších prepustili v nasledujúcich rokoch. Československo sa podľa novej ústavy z roku 1960 stalo socialistickým štátom. Na uvoľňovanie pomerov na Slovensku mal vplyv aj príchod Alexandra Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSS v roku 1963.

Slovensko nebolo napriek železnej opone úplne izolovaným územím. Prepustení náboženskí aktivisti sa začali navštevovať, aby si vymenili skúsenosti a hľadali nové cesty pre kresťanstvo do budúcnosti. Veľkým impulzom pre ich činnosť bol II. vatikánsky koncil, ktorý sa konal v rokoch 1962 – 1965.

Salezián Ján Beňo, prepustený v roku 1959 po štvorročnej väzbe, mal skúsenosti s organizovaním tajného apoštolátu. Po prepustení z väzby pracoval ako drevorubač a pokračoval v predchádzajúcich aktivitách. Organizoval stretnutia s mladými ľuďmi a písal samizdatové diela.

V roku 1964 bol po trinásťročnej väzbe prepustený lekár Silvester Krčméry a o rok neskôr po takmer 14 rokoch väzenia prepustili matematika Vladimíra Jukla. Obaja patrili do úzkeho kruhu spolupracovníkov Kolakoviča. S. Krčméryho, ktorý pracoval ako röntgenológ v Podunajských Biskupiciach, dve ošetrovateľky priviedli do spoločenstva, ktoré viedol J. Beňo. Krčméry sem pozval aj Jukla. Všetkým imponovala Beňova horlivosť a práca medzi veriacimi laikmi a atmosféra súdržnosti, ktorá v jeho skupine vládla.

Keď sa v januári 1968 stal prvým tajomníkom ÚV KSČ A. Dubček, pomery v ČSSR sa uvoľnili. Z väzenia sa dostali aj poslední náboženskí aktivisti, medzi nimi po ôsmich rokoch väzby biskup Ján Chryzostom Korec. Rozšírilo sa hnutie za obrodu cirkvi v duchu druhého vatikánskeho koncilu. Bolo to krátke, iba polročné, ale veľmi intenzívne prežívané obdobie, keď sa prestali systematické útoky proti kresťanom a aspoň čiastočne sa praktizovala náboženská sloboda. Krčméry, ktorý sa poznal s Korcom ešte z čias Korcovho noviciátu u jezuitov, ho pritiahol k práci v laickom apoštoláte.

Čoskoro sa ukázali nezhody so skupinou okolo Beňa pre jeho striktnejší prístup pri vedení mladých ľudí, manželov a kňazov. Bola to prvá križovatka skrytej cirkvi. Krčmérymu a Juklovi bol bližší prístup a spiritualita Korca. Jukl a Krčméry si v roku 1968 založili samostatné skupiny, ktoré sa stretávali, prehlbovali v náboženskom živote a diskutovali.

Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a Ján Beňo. Foto: archív, Nenápadní hrdinovia, hnutienazaret.sk 

V Juklovej skupine boli František Mikloško, Rudolf Fiby, Vladimír Ďurikovič, Jozef Dravecký a ďalší, vtedy vysokoškolskí študenti, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v aktivitách skrytej cirkvi v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. Beňo pracoval ďalej samostatne s pomerne širokým okruhom kňazov a laikov.

Rok 1968 bol dôležitý aj preto, že sa mohli uskutočniť stretnutia predstaviteľov skrytej cirkvi so slovenskou cirkevnou emigráciou v Ríme. Jukl bol v Ríme a úzko spolupracoval s biskupom P. Hnilicom, ktorý chcel, aby uňho ostal ako jeho tajomník. Jukl však poslúchol Kolakoviča, ktorý ho vyzval, aby sa radšej vrátil na Slovensko a ďalej pracoval v skrytej cirkvi.

Vytváranie tajných „krúžkov“

Po príchode vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 sa priestor pre vyjadrenie náboženskej slobody vo verejnom živote rýchlo zužoval. Tajné náboženské krúžky sa však v tejto atmosfére ukazovali ako vhodné riešenie. Stretávanie na výletoch, lyžovačkách a na chatách, prípadne pri dodržiavaní konšpiračných zásad aj v súkromných bytoch boli vhodným spôsobom, ako udržať vieru a s ňou spojené aktivity ďalej v skrytosti rozširovať.

Popri dvoch základných skupinách v skrytej cirkvi – skupina Beňa a skupina Korca, Krčméryho a Jukla sa v Bratislave sformovalo laické spoločenstvo Misia Máriina. Založili ho bezdetní manželia Viktor a Mária Bezákovci, ktorí sa v septembri 1968 stretli v Ríme s biskupom Pavlom Hnilicom. Pôvodne mali úmysel ostať v zahraničí a pôsobiť ako  misionári. Hnilica ich však poveril misiou doma na Slovensku.

Najprv sa venovali vyučovaniu náboženstva v bratislavských školách, no po sprísnení normalizačného režimu vyučovali doma, v rodinách. Neskôr sa tieto stretnutia pretransformovali na stretnutia zamerané osobitne na stredoškolákov a vysokoškolákov s podobnou náplňou ako v skupinách Jukl a Krčméry – čítanie písma, letné tábory, prehlbovanie viery. Dôležité tu bolo aj hľadanie perspektívnych manželských partnerov z radov veriacich, ale aj kňazské povolania.

Aktívnu činnosť vyvíjali aj intelektuálne zrelé osobnosti, ktoré po prepustení z väzenia vplývali na pomerne široký okruh ľudí. Boli to napríklad Viktor Trstenský, Akvinas M. Gabura, Ladislav Hanus, Štefan Šmálik, František Paňák, Andrej Patka, Rudolf Bošňák, Viliam Mitošinka, Alexej Izakovič, Ján Mastiliak, Anton Srholec a iní.

Viktor Trstenský, Akvinas M. Gabura, Ladislav Hanus, Štefan Šmálik, František Paňák a Ján Ivan Mastiliak. Foto: archív

Normalizačný režim bol k cirkvám tvrdý, ale už sa nepokúsil urobiť to, čo v 50. rokoch. Výsluchy, zastrašovanie a niekedy aj odsúdenie boli stále štandardné spôsoby, ako zasiahnuť do života skrytej cirkvi. Od roku 1969 sa systematickejšie začali budovať „krúžky“, malé spoločenstvá pozostávajúce z 5-10 mladých aktivistov najmä z radov vysokoškolákov.

S pribúdaním záujemcov postupne dochádzalo k čoraz väčšej špecializácii „krúžkov“ (podľa jednotlivých fakúlt, podľa kritéria veku a stavu). Absolventi vysokých škôl sa po skončení štúdií často vracali do svojich pôvodných bydlísk po celom Slovensku, kde pokračovali v aktivite a zakladali nové „krúžky“. Tak sa od roku 1975 vytvorila sieť, ktorá pokrývala asi 150 slovenských obcí a miest.

Koordináciu aktivít laického apoštolátu na celom Slovensku mal najprv na starosti Jukl, v roku 1985 ju prebral Mikloško a po ňom P. Murdza. Celoslovenské koordinačné stretnutia sa začali v roku 1973, na dlhší čas boli zastavené v roku 1975 po zistení, že ich sleduje ŠtB. S. Krčméry a V. Jukl (V. Jukl po tajnom štúdiu teológie prijal v roku 1971 tajnú kňazskú vysviacku z rúk J. Ch. Korca) stáli v roku 1974 pri zrode sekulárneho inštitútu Fatima. Oporou skrytej cirkvi boli tajne pôsobiaci rehoľníci (osobitne jezuiti, saleziáni, františkáni, kapucíni, lazaristi, piaristi a dominikáni).

Nové duchovné hnutia, Charta 77 a evanjelici

Na Slovensko prenikali od konca 60. rokov nové katolícke duchovné hnutia, ktoré sa šíril tajne a nachádzali si sympatie najmä medzi mládežou. Išlo napríklad o hnutie focolare, hnutie Taizé, ktoré si našli svojich sympatizantov. V 70. rokoch pribudli ďalšie hnutia. V roku 1975 vzniklo spoločenstvo Rodina Nepoškvrnenej, ktoré založila rehoľná sestra Bernadeta Pánčiová z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok. Združovalo v modlitbe ruženca chorých, postihnutých a opustených.

V tom istom roku sa sformovalo hnutie Obnovy v Duchu Svätom. Od roku 1978 sa na Slovensku začala šíriť Neokatechumenátna cesta, od roku 1979 tu začalo pôsobiť hnutie Svetlo – život, známe aj ako hnutie oáz, ktoré sem preniklo zo susedného Poľska.

Mnohé aktivity skrytej cirkvi prebiehali paralelne a jej aktivisti sa navzájom nepoznali a nespolupracovali. Nepopierala sa rôznosť názorov, prebiehal otvorený dialóg. Popri skupinách, ktoré ako tajne vysvätený biskup zastrešoval J. Ch. Korec, sa v rámci skrytej cirkvi sformovala početne menšia skupina, pri ktorej zrodej stá český tajne vysvätený biskup Felix M. Davídek, ktorý prešiel väzením v 50. rokoch. Davídek založil spoločenstvo Koinótés, ktoré malo byť prvým krokom k vnútornej obrode cirkvi. Svoju pôsobnosť zameral i na Slovensko. Dôležitú úlohu pripisoval gréckokatolíckej cirkvi.

Aktivisti skrytej cirkvi museli žiť v stálom očakávaní zatknutia. Často ich predvolávala ŠtB, do ich bytov boli tajne namontované odpočúvacie zariadenia, dostávali rôzne vyhrážky, boli prepúšťaní z práce a inak diskriminovaní. Zdieľať

Davídek začal udeľovať birituálne svätenie ženatým mužom, často pôvodne rímskokatolíkom. Sledoval tým dva ciele – pomôcť prenasledovanej gréckokatolíckej cirkvi, no na druhej strane realizoval svoje presvedčenie, že kňazské povolanie nemusí byť viazané na celibát. Davídek vysvätil viacerých tajných biskupov, odhaduje sa, že v rokoch 1967 až 1987 ich bolo najmenej 17. Známy sa stal aj svojím kladným postojom k sväteniu žien. Davídek sa so svojimi názormi a postupmi dostal do rozporu s platnými cirkevnými predpismi, ale aj s veľkou časťou predstaviteľov skrytej cirkvi. Davídek pokračoval vo svojich aktivitách a tajných kňazských a biskupských vysviackach napriek upozorneniam Svätej stolice.

Aktivisti skrytej cirkvi museli žiť v stálom očakávaní zatknutia. Často ich predvolávala ŠtB, do ich bytov boli tajne namontované odpočúvacie zariadenia, dostávali rôzne vyhrážky, boli prepúšťaní z práce a inak diskriminovaní. ŠtB využívala skutočné i vykonštruované napätia medzi jednotlivými skupinami skrytej cirkvi a medzi skrytou cirkvou a oficiálnymi cirkevnými štruktúrami. To vysvetľuje toleranciu niektorých aktivít smerujúcich k vnútornému rozkladu skrytej cirkvi. Aj napriek rôznym opatreniam zo strany ŠtB, straníckych a štátnych orgánov zameraných proti cirkvi si skrytá cirkev udržala pozíciu hlavného prúdu opozície voči komunistickému režimu na Slovensku.

V českom prostredí kresťanský prúd v opozícii bol prítomný, ale nedominoval. Tam túto pozíciu dosiahol občiansky orientovaný disent.

Charta 77 ako najdôležitejšia nezávislá iniciatíva v disente, ktorá poukazovala na porušovanie ľudských a občianskych práv a slobôd v Československu, bola pre slovenský kresťanský disent ťažko prijateľná pre morálny profil niektorých jej predstaviteľov a pre ich angažovanie v prospech komunistického režimu pred rokom 1968. Slovenská rezistencia z prostredia skrytej cirkvi si chcela zachovať svoju vlastnú tvár a nestať sa súčasťou väčšieho celku – Charty 77. Tak mohla viac vystupovať ako rovnocenný partner.

Spisovatelia Hana Ponická a Ivan Kadlečík. Foto: TASR

Kresťanský disent na Slovensku by bol neúplný bez toho, aby sa spomenuli osoby, ktoré pochádzali z prostredia evanjelickej cirkvi. Evanjelickí disidenti neboli takí početní a tak organizovaní ako katolícki. Napriek tomu obohatili slovenský kresťanský disent v období normalizácie o také osobnosti ako spisovatelia Hana Ponická a Ivan Kadlečík, ale aj neúnavný dovozca náboženskej literatúry Alexander K. Erdélyi, organizátor mládeže a pašovania náboženskej literatúry Ján Vecan a s ním spolupracujúci evanjelický farár Michal Hreško.

Evanjelici Ján Juhaščík ml. a Rudolf Sabanoš, Ján Juhaščík st. a Ladislav Rakai pašovali náboženskú literatúru do Sovietskeho zväzu. Bez účinnej pomoci evanjelických organizácií v zahraničí by sa na Slovensko určite nepodarilo prepašovať také množstvo náboženskej literatúry, ale aj potrebných prístrojov, ktoré pomáhali tlačiť samizdat. 

Evanjelici Ján Juhaščík ml. a Rudolf Sabanoš, Ján Juhaščík st. a Ladislav Rakai pašovali náboženskú literatúru do ZSSR. Bez pomoci evanjelických organizácií v zahraničí by sa na Slovensko určite nepodarilo prepašovať také množstvo náboženskej literatúry a potrebných prístrojov, ktoré pomáhali tlačiť samizdat.  Zdieľať

Spravodajstvo Antona Hlinku

Správy o porušovaní náboženských práv a slobôd sa dostávali na Západ zo Slovenska rôznymi kanálmi (cez Poľsko, Maďarsko, bývalú Juhosláviu a NDR), ale aj prostredníctvom spoľahlivých ľudí, ktorým sa podarilo vycestovať na Západ. Keď boli v roku 1987 zavedené medzinárodné telefónne ústredne, využívalo sa telefonické spojenie (samozrejme, s rizikom odpočúvania). Presné informovanie zahraničia a cezeň najmä prostredníctvom éteru domácej verejnosti o prípadoch prenasledovania vytváralo tlak na komunistický režim a nútilo ho k väčšej benevolencii.

Významnú úlohu pri oboznamovaní Západu so správami o prenasledovaní kresťanov zohral v exile žijúci salezián Anton Hlinka, ktorý pracoval od roku 1971 v mníchovskej redakcii rádia Slobodná Európa a v 80. rokoch spolupracoval so stanicou Hlas Ameriky. Informácie o prenasledovaní kresťanov vo východnom bloku a vôbec vo svete zbieral a sprostredkoval pre Svätú stolicu biskup Hnilica, žijúci v Ríme. V roku 1969 založil bulletin Pro fratribus, ktorý vychádzal v roku 1988 v šiestich rečiach.

Štefan Vragaš a Xaver Čík, slovenskí rímskokatolícki kňazi pôsobiaci vo Viedni, zbierali informácie o prenasledovaní kresťanov na Slovensku a sprostredkovali aj tajný dovoz náboženskej literatúry. Na Slovensku sa vytvárali tajné sklady dovezenej náboženskej literatúry, odkiaľ sa ďalej distribuovala.

Púť na Velehrade v roku 1985. Foto: cirkev.cz

Veľké oživenie priniesli masové púte

80. roky sa niesli v znamení oživenia náboženského života. Hlásenie sa k náboženstvu ako hodnote bolo v mladej generácii v istom zmysle vyjadrením túžby po hlbšom  a pravdivejšom živote, no súčasne aj odporu proti povrchnej zvonka nanucovanej ideológii. Predstavovalo reálnu alternatívu spôsobu života mladej generácie. Záujem mladých o kresťanstvo sa prejavoval v raste počtu rôznych laických i tajných rehoľných spoločenstiev, zvyšujúcou sa návštevnosťou bohoslužieb a tradičných pútnických miest.

Práve púte boli jedným z posledných verejných masových náboženských prejavov, ktoré komunistický režim všemožne obmedzoval, no toleroval. Viacerí aktivisti skrytej cirkvi sa v roku 1980 dohodli, že budú viac propagovať púte. Púť v istom zmysle vytvárala legálny priestor pre stretávanie aktivistov skrytej cirkvi, pričom štát si netrúfol tento priestor zlikvidovať.

Salezián Václav Kocian, aktívny v hnutí Obnovy v Duchu Svätom, oslovil na turíčnej púti v Šaštíne Mikloška a predstavil mu ideu väčšej vzájomnosti a spolupráce skupín laického apoštolátu v skrytej cirkvi. Spolupráca mala vychádzať zo zásady rovnocennosti tak, že by sa zástupcovia jednotlivých hnutí stretávali pod predsedníctvom biskupa Korca. Korec s návrhom súhlasil a poveril Kociana, aby pripravil prvé stretnutie. To sa uskutočnilo 14. septembra 1985 v Bratislave. Tieto tajné koordinačné stretnutia viedli k prehĺbeniu spolupráce medzi hnutiami laického apoštolátu na rôznych úrovniach. Prejavilo sa to v lepšej účasti a podpore podujatí skrytej cirkvi v ďalších rokoch.

Na púti vo Velehrade 7. júla 1985 bolo prítomných 150 – 200 000 ľudí, z veľkej časti zo Slovenska. Niektorí kňazi stratili štátny súhlas, viacerých účastníkov vyšetrovali a robili im domové prehliadky. Zdieľať

Do kontextu pútí zapadla osobitným spôsobom púť v moravskom Velehrade pri príležitosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. Najvyššie stranícke orgány chceli dať tejto slávnosti mierový náter a vyzdvihnúť iba všeobecný kultúrny význam. V snahe dať púti na Velehrade skutočne náboženský ráz a zapojiť do nej mladých veriacich aktivisti skrytej cirkvi pripravili už na 6. 7. 1985, teda deň pred oficiálnymi slávnosťami, stretnutie veriacej mládeže.

Z iniciatívy Jukla bolo vypracované pozvanie moravskej mládeže slovenskej a českej mládeži. Hoci brána velehradskej baziliky ostala náročky celú noc zavretá, mládežnícky program sa konal pred bazilikou.

Na púti vo Velehrade 7. júla 1985 bolo prítomných 150-200 000 ľudí, z veľkej časti zo Slovenska. Prítomní boli českí a slovenskí biskupi a ordinári, obaja ministri kultúry – český Milan Klusák a slovenský Miroslav Válek. Pokus vtlačiť púti charakter prorežimnej mierovej manifestácie nevyšiel. Prejavy funkcionárov podráždili pútnikov a boli prerušované skandovaním hesiel o náboženskej slobode, o Svätom Otcovi. Vyvrcholením púte bola pontifikálna omša, ktorú slúžil štátny sekretár Agostino Casaroli.

Púť na Velehrade bola prvým otvoreným masovým verejným protestom proti náboženskej politike režimu od roku 1949. V istom zmysle ukázala na slabosť a neschopnosť režimu, ktorý protestom nedokázal zabrániť. Za organizovanie mládežníckeho programu vo Velehrade niektorí kňazi stratili štátny súhlas, viacerých účastníkov púte vyšetrovali a robili im domové prehliadky.

Ďalšie púte s výrazným počtom mladých sa konali v mariánskych pútnických miestach Šaštín, Nitra-Kalvária, Marianka, Staré Hory, Gaboltov, Ľutina. Podľa triezvych odhadov v roku 1987 putovalo až 800 000 obyvateľov Slovenska. Zdieľať

Tradičné obmedzujúce opatrenia zo strany štátnych orgánov proti zvyšovaniu počtu účastníkov pútí, ku ktorým pribudlo filmovanie, fotografovanie a preventívne výsluchy bezpečnostnými orgánmi, sa ukázali ako neúčinné. Strediskom pútí bola už tradične Mariánska hora v Levoči. Jej význam posilnil pápež Ján Pavol II. tým, že pútnický kostol v roku 1984 povýšil na baziliku minor. Počet pútnikov tu stúpal zo 100 000 v roku 1980 na 250 000 v roku 1988. Oficiálne odhady uvádzali, že pútnici do 30 rokov v roku 1987 tvorili 65 % zo všetkých pútnikov.

Ďalšie púte s výrazným počtom mladých sa konali v mariánskych pútnických miestach Šaštín, Nitra-Kalvária, Marianka, Staré Hory, Gaboltov, Ľutina. Podľa triezvych odhadov v roku 1987 putovalo až 800 000 obyvateľov Slovenska. Od sviatku Zoslania Ducha Svätého 7. júna 1987 do sviatku Nanebovstúpenia Panny Márie 15. augusta 1988 sa konal Mariánsky rok, ktorý vyhlásil pápež Ján Pavol II.

Bolo to vyvrcholenie pútnických aktivít na Slovensku. Na púťach sa napriek prekážkam podarilo presadiť nezávislý program. Púte sa stali súčasne manifestáciami veriacich za náboženské práva. Tak to bolo až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

Josef Adámek a kardinál František Tomášek. Foto: idnes.cz

Polmiliónová petícia, z toho 300-tisíc podpisov zo Slovenska

Dôležitým posilnením sebavedomia veriacich bola petícia moravských katolíkov Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR z 29. novembra 1987, ktorú iniciovali Josef Adámek a Augustín Navrátil. Petícia zhrnula požiadavky voči štátnym orgánom do 31 bodov. Význam petícii dodal kardinál Tomášek, ktorý listom zo 4. januára 1988 vyzval k jej podpore.

Predstavitelia skrytej cirkvi na Slovensku sa v tom čase pripravovali na samostatnú podpisovú akciu za vymenovanie nových biskupov, no v petícii moravských katolíkov videli možnosť vec širšie využiť. Pri pokusnom zbere podpisov sa ukázalo, že ľudia petíciu podporujú. Preto sa pokračovalo ďalej. Práve podpore slovenských katolíkov vďačí petícia za to, že prerástla na najmasovejšiu petičnú akciu.

Ak masové púte boli prvým krokom k prekonaniu strachu v širších vrstvách občanov na Slovensku, petičná akcia bola už otvoreným protestom a dôkazom odhodlania. Ľudia pred režimom strácali strach. Zdieľať

Opatrenia bezpečnosti – habanie petičných hárkov, vypočúvanie tých, čo zbierali podpisy, a zastrašovanie tých, ktorí sa rozhodli podpísať, neboli účinné. Podľa sumárnej informácie z pražského arcibiskupstva podpísalo petíciu do pádu komunistického režimu 501 590 občanov, z toho 291 284 zo Slovenska a 210 306 z Moravy a z Čiech.

Obdobie normalizácie, osobitne 80. roky, možno nazvať zlatou érou slovenského samizdatu. V rokoch 1970 – 1989 vychádzalo na Slovensku až 24 kresťansko-katolíckych periodických samizdatov a 4 občianske periodické samizdaty, teda spolu 28 samizdatov. Najviac samizdatov – 5 vzniklo v roku 1988. V roku 1989 už nevznikol žiaden nový periodický samizdat. Aj tento fakt poukazuje na prevahu kresťansky orientovaného disentu na Slovensku.

Ak masové púte boli prvým krokom k prekonaniu strachu v širších vrstvách občanov na Slovensku, petičná akcia bola už otvoreným protestom a dôkazom odhodlania. Ľudia strácali strach pred režimom a v ich presvedčení pri presadzovaní náboženských slobôd ich posilňovala situácia v Poľsku, Maďarsku, ale aj v Sovietskom zväze, kde sa postavenie kresťanov zlepšovalo.

František Mikloško a Ján Čarnogurský. Foto: TASR/P. Brenkus

Sviečková manifestácia: prvá verejná protestná akcia od roku 1969

Petičná akcia bola veľkým víťazstvom kresťansky orientovaného disentu na Slovensku, ktorý sa pokúsil o ďalšiu ofenzívu. Naplánoval konanie pokojnej manifestácie za dodržiavanie náboženských a občianskych práv. Myšlienka usporiadať manifestáciu prišla z exilu od známeho hokejistu Mariána Šťastného, ktorý bol podpredsedom Svetového kongresu Slovákov.

Šťastný navrhol usporiadať protesty pred budovami čs. vyslanectiev vo viacerých krajinách a aby sa s nimi solidarizoval aj slovenský disent. Dôvodov bolo porušovanie náboženských práv na Slovensku a osobitne vražda kňaza Štefana Poláka. Šťastného list o zamýšľanej akcii sa dostal na Slovensko k Jánovi Čarnogurskému. Po prediskutovaní v kruhoch skrytej cirkvi sa začali prípravy na manifestáciu.

Dňa 10. marca 1988 poslal Mikloško Obvodnému národnému výboru Bratislava I. žiadosť o konanie manifestácie 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí o 18.00-18.30 hod. Žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že zvolávateľ nie je združený v žiadnej dobrovoľnej organizácii ani spolku a nemôže zabezpečiť zachovanie verejného poriadku počas akcie. Mikloško sa proti zákazu odvolal a argumentoval tým, že manifestáciu neorganizuje sám, ale s početnými veriacimi, ktorí dokázali zabezpečiť poriadok na masových púťach.

V súvislosti s konaním manifestácie boli prijaté rozsiahle bezpečnostné opatrenia. Manifestácia sa napriek tomu zišla. Bezpečnostné zložky proti manifestujúcim tvrdo zasiahli vodnými delami, nájazdmi polievacích áut, áut verejnej bezpečnosti a bitkou. Komunistická propaganda označovala manifestáciu za nevydarený pokus jednotlivcov z radov „nelegálnych cirkevných štruktúr“.

Režim pod vplyvom Sviečkovej manifestácie strácal sympatie verejnosti nielen v zahraničí, ale predovšetkým doma a ocital sa v čoraz väčšej izolácii. Zdieľať

Význam bratislavskej manifestácie dokumentuje skutočnosť, že išlo o prvú masovú verejnú protestnú akciu na Slovensku po roku 1969. Tvrdý zásah v Bratislave mal ukázať, že strana a vláda má situáciu pevne v rukách, a súčasne paralyzovať ďalšie aktivity skrytej cirkvi a vôbec kresťanského disentu.

Od bratislavskej manifestácie predstavitelia skrytej cirkvi už neusporiadali podobnú akciu a usilovali sa vyhnúť otvorenej konfrontácii so štátnou mocou. Ich pozornosť sa upriamila viac na stále prebiehajúcu petičnú akciu a púte.

Sviečková manifestácia bola kulminačným bodom, ktorý ukázal na hranice angažovania v daných podmienkach. Na druhej strane režim strácal pod vplyvom manifestácie sympatie verejnosti nielen v zahraničí, ale predovšetkým doma a ocital sa v čoraz väčšej izolácii.

Biskup Ján Chryzostom Korec s Václavom Havlom 4. júna 1990 na Nitrianskom hrade. Foto: TASR/Drahotín Šulla

Kresťanský disent mal na Slovensku prevahu

Komunistické vedenie bolo ochotné urobiť niekoľko menších ústupkov, ktoré sa mali propagačne využiť, ich cieľom však nebolo zásadne meniť postavenie cirkví v spoločnosti. Zatiaľ čo v okolitých socialistických štátoch sa už viac-menej vzdali protináboženských aktivít alebo ich úplne obmedzili, pre ČSSR to neplatilo.

Masové púte, petičná akcia, sviečková manifestácia a množstvo periodického i neperiodického samizdatu boli jasnými dôkazmi prevahy slovenského kresťanského disentu ako najorganizovanejšej a najakčnejšej sily. Zdieľať

Slovenský kresťansky orientovaný disent bol ťažiskovou silou protikomunistického odboja v 80. rokoch 20. storočia. Jeho osou bola skrytá cirkev. Masové púte, petičná akcia za rešpektovanie náboženských práv, sviečková manifestácia a množstvo periodického i neperiodického samizdatu boli jasnými dôkazmi prevahy slovenského kresťanského disentu ako najorganizovanejšej a najakčnejšej sily, ktorá pripravila cestu k pádu komunistického režimu v roku 1989.

Tento disent nebol izolovaný a neodmietal spoluprácu s inými skupinami disentu. Udržal si však svoju autonómiu. Ukazuje sa, že pre Slovákov vzhľadom na ich živú religiozitu bolo najprirodzenejšie vyjadriť odpor proti komunistickému režimu zasadzovaním za rešpektovanie náboženských práv. Neznamená to však, že boli ľahostajní k rešpektovaniu občianskych práv všeobecne, medzi ktoré právo slobodne sa hlásiť a vyznávať náboženstvo patrí.

Text odznel ako prednáška na konferencii Annus Mirabilis. Rok 1989 a Slovensko organizovanej Ústavom pamäti národa v spolupráci so Slovenským národným múzeom, Slovenským národným archívom a partnerskými organizáciami, ktorá sa konala v dňoch 12. a 13. novembra v Bratislave. Viac o konferencii nájdete tu.