Jeseň pláva po jazere (Igor Gallo)

Igor Gallo
Jeseň pláva po jazere

Prší tichý, drobný
dážď.
Jazero ako mŕtva ryba
hore bruchom leží.
Prepáčte, kamene,
krok už nie je svieži.
Nie, jeseň nie je
matka,
dažďom spievajúca.
Je dravec trpezlivý,
čo nielen ticho loví,
ticho aj požiera.
(Ach, letné nebo za horúca!)
Päť holých, okradnutých
 stromov
– rozkričaná ruka –
k oblohe prsty vystiera.

Vraciam sa cestou jesene
k mĺkvemu mestu stromov a vtákov.
Tu, kde aj tráva kamenie,
hovorím s otcom, matkou.
O jarnom vetre, ktorý neprichádza,
cítim jeho teplé,
voňajúce telo.
Ach, koľko rokov,
kraslíc maľovaných,
s ním kdesi-kamsi uletelo.

Dážď s hlinou hotujú
na chlieb.
Čvachtavo miesia cesto.
Pre tých, čo dávno-nedávno
našli už svoje miesto.

Vraciam sa cestou jesene.
Dážď, starec ustatý,
krošňu zložil.
A z diaľok modrých, tušených
jar sa mi vplieta do žíl.
Cítim jej teplé,
voňajúce telo.
V tom našom krutom spaľovaní
predsa len čosi nezotlelo.

Igor Gallo (1936 – 2019), básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a redaktor, debutoval básnickou zbierkou Tvárou k príchodu v roku 1964. Báseň Jeseň pláva po jazere som vybral z jeho zbierky Prinavrátený čas (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981).