Ikona o vzniku ikony

Ikona o vzniku ikony

Evanjelista Lukáš píše ikonu Bohorodičky Vladimirskej, Pskov, 16. storočie – výrez.

Ikona, na ktorú sa práve dívate, začiera hlboko. Rozvíja tému evanjelistu Lukáša, maľujúceho Madonu s dieťaťom.

Lukáš je patrón maliarov, tradícia ho považuje za prvého z nich – keďže na časovej osi dejín bol blízko Kristovi. V skutočnosti sa téma Lukáša ikonopiscu objavuje až v čase zápasu s ikonoborectvom. Opiera sa o tradíciu, podľa ktorej bol Lukáš pôvodne lekárom – aby mohol liečiť, musel študovať fyzickú stránku človeka. Je tiež príznačné, že Lukáš pochádzal z gréckeho kultúrneho univerza s jeho rozvinutou kultúrou figurálnej maľby a plastiky.

Kým nerukotvorné obrazy nepochybne súvisia so starozákonným zákazom (o týchto obrazoch sa traduje, že nemajú autora a ich pôvod je zahalený tajomstvom), Lukášovi tradícia pripísala otvorenie novej línie – zrušenie zobrazovacieho zákazu.

Toto zrušenie sa opiera o Kristovo vtelenie: ak Boh fyzicky vstúpil do pozemského sveta, vzal na seba fyzickú podobu, aj človek môže materializovať svoju predstavu duchovného sveta – osobitne Kristovho príbehu. Od postavy Lukáša, ako nám ju odovzdala tradícia, sa symbolicky odvíja veľké obrazové bohatstvo kresťanskej kultúry. 

Ikonografický kánon predstavuje Lukáša ako maľuje obraz. To je základný archetyp (podlinnik, podľa ktorého sa postupuje) – veľa ikon ho viac-menej opakuje. No aj ikonopis umožňuje rozvinutie – to sa však odohráva len v prísne premeditovaných rámcoch. Príkladom toho je ikona, na ktorú sa dívate – ak sa vám dostala mimo plochy obrazovky, skúste sa k nej, prosím, vracať v priebehu čítania týchto riadkov.

Dotyk štetca je pokojný, uvážlivý, ruka sústredene zohnutá v lakti. Odev maliara nepostriekaný farbou – opak živelného zanietenia, aké vídame vo filmoch. Skôr než o nezamazanie ide o odraz vnútornej dispozície – čistota duše sa zobrazuje čistým telom a odevom. (Mimovoľne si spomenieme na Leonardovu chválu maliarstva ako umenia, pri ktorom sa umelec nezamaže. Da Vinciho umelecký princíp korení v rovnakých počiatkoch. Preto vytvoril tak málo obrazov, odtiaľ tá váha každého z jeho diel. Pri Leonardovi zaujme aj lukášovský záujem o anatómiu.)

Pozadie Lukášovej maľby, svätožiary postáv, štetec – všetko je rovnako svetlé, patrí k večnému svetu. Nádoba s karmínovou farbou, ktorú Lukáš drží v ľavej ruke, temer splýva s postavou – maliar načiera zo seba. Ale s tým ľudským by si nevystačil... Preto je na obraze i nádoba s bielou farbou. Nádoba umiestnená na svetlej bielej doske farebne korešponduje s rúchom anjela a vyjadruje nadprirodzenosť inšpirácie. Miska svojím tvarom i bielym obsahom pripomína liturgickú nádobu. Horizontála stolovej dosky evokuje oltár: zároveň vytvára jemne kontrastný akcent k vertikálne zdvihnutej drevenej doske samotnej ikony, ktorej poslaním je zdvíhať na ňu hľadiaceho človeka.

Zozadu z pravej strany Lukášovi radí, ruku mu vedie anjel – pracujú spolu. Ich plášte, biely a červený, sa dotýkajú akoby tvorili jedno rúcho. Rúcha vo farbách vyhradených Kristovi vyjadrujú charakter ich spoločného konania. Chromatické riešenie figúr nerozptyľujú ani tmavé (odkazujúce k stvoreniu ex nihilo) krídla anjela...

Gestá anjela a Lukáša vedú pohľad k prstu dieťaťa na Lukášovej ikone – to ukazuje na priestor za stojanom, kde stojí Mária. Tvár stojacej Márie je zhodná s tvárou Márie na ikone upevnenej v stojane. Pri letmom pohľade sa zdá, akoby Mária Lukášovi stála ako model. Že to nie je celkom tak, zistíme pri pohľade na jej postavu. Stojaca postava Márie je orientovaná frontálne. Vycentrovaná je aj postava sediaceho, žehnajúceho dieťaťa v jej lone. Dieťa má už svoj vlastný nimbus, no i tak zostáva ukryté v červeni Máriinho plášťa. Pozícia dieťaťa je prispôsobená jej telu a ona sa ho dotýka otvorenými dlaňami, akoby rešpektovala priestor, v ktorom je ukryté.

Keď sa opäť pozrieme na Lukášov stojan, vidíme ikonu Márie s dieťaťom v náručí. Prienik kruhov ich svätožiar pod denným svetlom naznačuje ich rovnaký status zrodených bytostí. Polfigúra Márie na ikone s celou postavou dieťaťa vytvára akýsi opačný obraz k stojacej celej postave Márie s polfigúrou dieťaťa. Tak sa znázorňuje čas, ktorý uplynul medzi oboma situáciami.

Ikonopisec teda nie je vyznávačom optickej doktríny, portrétistom. Jeho úlohou je postupovať tak ako Mária. Tajomstvo tvorby je tu – aké silné! – porovnané s tajomstvom inkarnácie – Kristovho vtelenia. Boh sa pokorne zmestil do ľudských rámcov – prišiel na svet v limitoch stvorenia, v limitoch telesnosti. Inkarnoval sa, vtelil sa.

Dokonale premyslený plán analyzovaného diela sprevádza vrúcnosť výrazu... Takéto umenie nevytlačia súčasné reprografické možnosti, stroje. V pradávnom, no živom umení ikony možno hľadať liek na dnešnú dezinkarnovanú víziu sveta, jeho svojvoľnú konceptualizáciu.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo