Novinárka Zuzana: Hendikep nie je prekážka

Hoci ako dieťa takmer prišla o život, nezrútila sa. Prekonala Steven-Johnsonov syndróm a napriek tomu, že je takmer nevidiaca, plní si sny o kariére žurnalistky. Zuzana Rojíková.

Zuzka búra všetky predsudky o nevidiacich. Napriek diagnóze vystupuje suverénne, pohybuje sa sebaisto. Hlasno sa smeje, nemá problém sa ozvať. O svojej chorobe hovorí úplne vyrovnane, dokonca povznesene. Nepovažuje ju za prekážku k cieľu, ktorý si stanovila – pomáhať svojou prácou ľuďom. „Nechcem byť uväznená v myšlienkach, že ja som ten chudáčik,“ vysvetľuje svoj životný postoj. „Nie som. Dokonca viem byť poriadna sviňa!“ smeje sa.

v teréne

Krutá diagnóza, krutý boj

Všetko sa začalo, keď osemročná Zuzanka dostala 40-stupňové horúčky. Rodičia vzali dcérku najprv do Zvolena na pohotovosť, odtiaľ ju previezli sanitkou do Banskej Bystrice. Stav dievčaťa sa však stále zhoršoval. Na jej detskom tele sa začali zjavovať pľuzgiere nasiaknuté krvou a vodou. Stav bol kritický, diagnóza ešte vždy nejasná. Malú Zuzanku s 80-percentnými popáleninami tela odviezli vrtuľníkom do Bratislavy. Na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie LF UK a UNB musela podstúpiť transplantáciu kože chrbta, nôh a tváre.

Dnes sa už vie, že Zuzana doplatila na zle stanovenú diagnózu. A to hneď dvakrát. Ešte v čase „obyčajných“ teplôt zlyhala doktorka, ktorá jej predpísala antibiotiká. Keďže Zuzka v tom čase brala lieky na ľahkú formu epilepsie, v jej tele mix liekov vyvolal nečakanú reakciu, ktorá vyústila do spomínaných popálenín. V Bratislave zase Zuzkin stav chybne stotožnili s Leilovým syndrómom, nedá sa im to však vyčítať. Zuzka totiž vyzerala ako prototyp pacienta s týmto syndrómom – olupujúca sa koža, pľuzgiere, všetko ako očividná reakcia na lieky.

V skutočnosti bol však stav ešte horší – dievčatko napadol Steven-Johnsonov syndróm. Na rozdiel od Leilovho poškodzuje aj sliznice a prináša celý rad ďalších pridružených neduhov. „Ochorenie postupovalo celým telom,“ konštatuje mladá žena po rokoch. Úplne vecne, ako by si všetko ani neprežila (celkom doslova) na vlastnej koži.

„Preto mám napríklad pozastavený vývoj zubov. Spálené mám aj nechtové lôžka – kvôli tomu dodnes nemám nechty na rukách ani na nohách. Najviac sa však ochorenie prejavilo na očiach – kde sa aj zastavilo. Spálili sa mi rohovky. Šťastie bolo, že ochorenie nedošlo k mozgu, lebo by som trpela mentálnou retardáciou.“

Takmer dva mesiace bojovala Zuzka svoj boj – občas pri vedomí, väčšinou však tlmená Tramalom. Aj pre vplyv liečiv má na dané obdobie skôr fragmentárne spomienky: „Prebudila som sa, zistila, či je pri mne mama, a opäť som zaspala. Bola som celá obviazaná obväzmi, pod ktorými som mala chladivý gél. Pamätám si, že mi bola neskutočná zima. Uvedomovala som si ten stav, že som tu, a občas sa prebudím a musím zistiť, či je pri mne moja mama.“

Dievčatko niekoľkokrát denne chodilo na preväzy, absolvovalo rôzne vyšetrenia a celý personál a rodina zatiaľ čakali, či svoj boj vyhrá. Vyhralo. Choroba si však vypýtala svoju doživotnú daň.

Od šikanovaného dievčaťa k vyrovnanej žene

Zuzka v dôsledku prekonaného syndrómu ostala slepá. Takmer. „Na pravé oko vidím, ako by som sa pozerala cez mliečne sklo alebo cez igelit. Vnímam teda pohyb, svetlo a tmu. Cez ľavé oko vidím veľké predmety, ak sú dostatočne blízko. Takže bežne sa neodzdravím človeku, no nie preto, že nechcem, ale preto, lebo ho jednoducho nie som schopná vidieť. A čudujú sa tomu dokonca aj ľudia, ktorých poznám 15 rokov. Už to teda ani neriešim a hovorím – ak si vás nevšímam, je to vaša vina, máte ma osloviť,“ usmieva sa.

Aby toho nebolo málo, trápi ju aj trichiáza, teda stočenie rias k očnej buľve. Kvôli tomu má neustále rozdráždené oči. Vďačná je však aj za to. Po prekonaní syndrómu totiž sprvu nevidela vôbec. Súčasný stav dosiahla až po niekoľkých trasplantáciách oboch rohoviek, ktoré jej robil profesor Milan Izák, renomovaný oftalmológ.

Na rozdiel od iných hendikepovaných, ktorí sa cítia sebaisto len medzi svojimi, Zuzka sa vždy chcela integrovať do zdravej spoločnosti.

Zdieľať

Medzičasom sa však naučila s hendikepom žiť. Ovláda síce trochu Braillovo písmo, bez problémov však dokáže používať aj PC – v prípade, že si nadmerne zväčší text na obrazovke. Chvíľu však trvalo aj to, kým si na Zuzaninu inakosť zvyklo okolie. Zvlášť v detskom kolektíve nenašlo zle vidiace dievčatko pochopenie.

„Chodila som do klasickej dedinskej školy. Vždy som sedela v prvej lavici, aby som lepšie videla. Aj tak som nevidela, ale to je iná vec,“ smeje sa Zuzka, vzápätí však trošku zvážnie: „Človek, ktorý vyčnieva z kolektívu, automaticky ide z neho preč.“ Stalo sa to aj jej. Namiesto podpory a zdravého súcitu sa stretla s nepochopením, odmietaním a šikanou. „Zdraví“ spolužiaci sa dokonca neštítili ani hádzania pomarančových šupiek do dievčatka, ktoré sa nemohlo brániť. Dúfala, že na strednej škole to bude lepšie, no nebolo. Ani tam sa nenašiel dostatok zrelých ľudí, ktorí by vedeli Zuzku medzi seba prijať. Jedine triedna učiteľka Valocková, ktorá Zuzku navštevovala doma a pomáhala jej s učivom, bola svetielkom v živote odvrhovanej žiačky.

Ani zlú situáciu v školských kolektívoch nevzala Zuzana ako dôvod na sebaľútosť, ale ako výzvu. Na rozdiel od iných hendikepovaných, ktorí sa cítia sebaisto len medzi svojimi, Zuzka sa vždy chcela integrovať do zdravej spoločnosti. „Nad zlé veci sa treba povzniesť . Vždy som hovorila jedno. Postihnutie sa nikdy nedá prekonať tým, že sa budeš stretávať s ľuďmi, ktorí majú rovnaké postihnutie. Musíš sa s tým vyrovnať sama.“

Ona sa vyrovnala. Napriek zlým skúsenostiam neprestala veriť, že človek by sa mal posudzovať podľa svojej povahy a talentu, nie podľa diagnóz. Aj sama si kamarátov vyberá na základe podobného princípu. Dokonca aj priateľov. Chodila so zdravými aj s hendikepovanými chlapmi. Ako zdôrazňuje, vždy jej záležalo na tom, aký je dotyčný človek, nie aký je jeho chorobopis.

so sestrou

Novinársky talent ovenčený cenami

Chvíľu trvalo, kým si Zuzka definitívne našla svoju cestu. Po dokončení strednej školy síce zvažovala štúdium masmediálnej komunikácie, odrádzali ju však prijímacie skúšky z anglického jazyka. To je vlastne jediný psychický problém, ktorý Zuzka má – bojí sa cudzích jazykov. Vzhľadom na jej osud pôsobí tento strach možno až trošku úsmevne.

Pokúšala sa teda ísť na psychológiu, dokonca sa dostala na liečebnú pedagogiku pre zrakovo postihnutých. Až sa napokon rozhodla podať si prihlášku aj na štúdium žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. „Dostala som sa sem na prvýkrát, a pochopila som to ako výzvu. Som protivná, drzá, a to novinár potrebuje. Rozhodla som sa teda obnoviť prvý nápad spred troch rokov,“ konštatuje Zuzana.

V čase, keď ju prijali na novinárčinu, už dávno spolupracovala so SME. Písala pre liptovské MY, kde sa nedostala žiadnymi bočnými cestičkami. Jednoducho priamo napísala šéfredaktorke, že chce s nimi spolupracovať. Šancu dostala hneď po prvom článku.

Vďaka školskému rádiu však Zuzka zistila, že má ešte jeden veľký talent. Talent na prácu v rozhlase. Po tom, čo sa trošku oťukala v univerzitnom Pulzrádiu, prišla k Zuzke nečakaná ponuka.

„Napísal mi kamarát zo Slovenského rozhlasu, Michal Herceg,“ spomína talentovaná žena. Nevidiaci redaktor, ktorý sa vďaka talentu vypracoval až do verejnoprávneho rádia, dal mladšej kolegyni neodolateľný nápad: urobiť publicistický príspevok a poslať ho do Reginy. Zuzana ho teda urobila a poslala výkonnému riaditeľovi Štúdia RTVS Banská Bystrica Miroslavovi Debnárovi. „Príspevok sa dostal do vysielania,“ konštatuje Zuzana. Nie hrdo, nie prehnane skromne. Jednoducho ako fakt. „Bola to pre mňa ďalšia výzva. Ak môj príspevok zaradili do vysielania, zrejme nebol na zahodenie, a tak som spravila ďalších niekoľko príspevkov zadarmo. Neskôr mi ponúkli externú spoluprácu.“

Zuzana sa tak stala jedným z hlasov RTVS. A rozhlas jej učaroval omnoho viac než print. Jedným z dôvodov je aj tento: „V časopise sa mi raz stalo, že ma podpísali ako prakticky nevidiacu Zuzanu Rojíkovú. V rozhlase sa to nedeje. Nikto ma neohlási – podrobnosti zisťovala prakticky nevidiaca Zuzana Rojíková.“

Lebo hoci sa za svoj hendikep nehanbí, nemá rada, ak sa priveľmi zdôrazňuje. „Tak, ako urobím príspevok ja, urobí ho aj vidiaci,“ vraví Zuzka, ktorá si chce kariéru založiť na kvalite príspevkov, nie na tom, že je zdravotne postihnutá.

"V časopise sa mi raz stalo, že ma podpísali ako prakticky nevidiacu Zuzanu Rojíkovú. V rozhlase sa to nedeje. Nikto ma neohlási – podrobnosti zisťovala prakticky nevidiaca Zuzana Rojíková."

Zdieľať

A jej talent si všimol nielen Slovenský rozhlas, ale aj porota Rádiorallye. V tejto celoslovenskej súťaži školských rádií uspela už trikrát. V roku 2014 zinkasovala cenu poroty za investigatívny príspevok Tipos porušuje pravidlá o prístupnosti webových lokalít pre nevidiacich. Viac ako ocenenie však Zuzku potešilo niečo iné: „Spoločnosť Tipos sa svoju chybu následne rozhodla napraviť. Bol to teda jeden z tých príspevkov, v ktorých som poukázala na nejaký celospoločenský problém a veci sa následne pohli dopredu.“

Tento rok vyhrala hneď dve ceny – cenu odbornej poroty za príspevok Platba centami a zároveň prvé miesto od poslucháčov za ten istý príspevok.

Práve investigatívna žurnalistika je to, čo Zuzku napĺňa. Hoci, ako sama hovorí, je neporovnateľne ťažšia: „Radový príspevok mám hotový za tri až päť hodín aj s cestou. Keď sa venujem investigatívnejším témam, musím oslovovať hovorcov, musím oslovovať ľudí, musím oslovovať rôznych funkcionárov... Tému spracúvam dlho, treba si študovať zákony, zmluvy, dokumenty... Investigatívny príspevok má väčší prínos, je však náročnejší na čas aj spracovanie.“ A ako Zuzka zdôrazňuje, nie vždy sa preň v rádiu nájde priestor.

Mladú novinárku však štve ešte jedno – že z rádia sa vytrácajú čisté žánre. Zastrája sa, že ak sa budú príspevky v rádiách ďalej hybridizovať, radšej pôjde naspäť do novín.

Spoločnosť na nás nezabúda

Ak niečo Zuzka nemá rada, tak je to sebaľútosť. Na rozdiel od mnohých hendikepovaných sa necíti v spoločnosti zdravých stratená a myslí si, že ak človek chce, dokáže sa presadiť aj s hendikepom. Naša spoločnosť vraj na to dáva dostatočný priestor. Lenže ako Zuzka nezabudne podotknúť: „Ľudia radšej nájdu tisíc dôkazov, ako im spoločnosť krivdí, než hľadať jeden dôkaz, že im spoločnosť nekrivdí.“ Keď proti tomu bojuje, dostáva odpoveď: „Čo ty o tom môžeš vedieť, veď ty aspoň trochu vidíš!“ Ako však Zuzka vášnivo vysvetľuje – pozná ľudí, ktorí sa ľutujú, a pozná aj takých, ktorí sa neľutujú, a vie posúdiť rozdiel v kvalite ich života. Je značný.

Talentovaná dievčina však nezabúda dodať ani postreh o nás, telesne zdravých: „Spoločnosť rozdeľujem na dva tábory. Prví sú tí, ktorí nám chcú stále pomáhať. Ako keby sme neboli schopní nič spraviť sami, ani prejsť dva metre. Myslia si, že človek by mal sedieť doma a nerobiť nič. Druhý tábor – poďme teraz obdivovať všetkých postihnutých, lebo sú to lepší ľudia. Vôbec to nie je tak. Hendikepovaní ľudia sú takí istí ako všetci. Sme takisto leniví, takisto agresívni, takisto dobrí aj zlí. Dobré aj zlé vlastnosti má vidiaci aj nevidiaci človek. Cítim veľkú idealizáciu zo strany vidiaceho okolia.“

Kto Zuzku pozná, cíti, koľko úprimnosti je v jej slovách. Sama nikdy nepoužíva svoj zdravotný stav ako výhovorku alebo ospravedlnenie. Pokiaľ nemusí, veci si nezľahčuje. Ani napriek tomu, že jej zdravotný verdikt možno nie je definitívny.

Minulý rok musela 13. februára absolvovať operáciu. Roztrhla sa jej rohovka, vznikla tak diera, cez ktorú jej pomaly vytekalo oko. Operácia bola nevyhnutná, odvtedy musí Zuzka každý týždeň k lekárovi na výmenu terapeutickej očnej šošovky. Ešte ani na túto situáciu sa mladá žena nedíva cez čierne okuliare: „Spätne to vnímam ako jednu z najlepších vecí, ktorá mi vstúpila do života. Ovplyvnilo to moje vnímanie sveta, myšlienky, a vážim si to, čo by som si inak nevážila. Neskutočný progres...“ usmeje sa optimisticky na záver.

Mária Bilá
Autorka je spolupracovníčka Postoy.sk

Foto: archív Z. R. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo