Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Za šesť rokov občianskej vojny v Južnom Sudáne a rozličných nepokojov v okolitých afrických krajinách sa Uganda s počtom utečencov presahujúcich 1,2 milióna dostala na tretiu priečku sveta.

Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, ide o krajinu s rozlohou o čosi menšiu než Poľsko, no populáciou veľmi podobnú (približne 40 miliónov). Utečenci tu okrem účasti na voľbách môžu takmer všetko. O tom, ako to tam funguje, som sa bol presvedčiť na vlastné oči.

6:30 ráno. Po krátkej noci nastupujeme do autobusu s nádejou, že to cestou ešte dospíme. Medzi Kampalou a jedným z najsevernejších regiónov Ugandy – Adjumani – oblasti známej v minulosti aj ako pôsobisko detskej rebelskej armády Josepha Konyho nás delí asi 450 kilometrov. Vzdialenosť podobná tej z Košíc do Bratislavy severnou trasou. V ugandskom prepočte ide o približne osem hodín cesty.

Po obzretí batožinového priestoru, kde sa okrem kufra nájde miesto aj na vrece múky, sliepku či kozu, nastupujeme celkom odovzdaní s jasnou predstavou, že nepôjde o obyčajnú cestu.

V podobnom kontexte nás neprekvapuje ani výzva dopravnej sprievodkyne (v našom ponímaní ide skôr o kontrolórku lístkov), mimochodom so zimnou čiapkou na hlave, hľadajúc dobrovoľníka, ktorý by predniesol úvodnú modlitbu.

V danej situácii, ako aj po krátkej jednodňovej skúsenosti s dopravnými návykmi Uganďanov v hlavnom meste, to na mňa pôsobí priam upokojujúco. Dobrovoľník sa nehlási, a keďže som odvahu nenašiel ani ja, pani sa po chvíľke ticha sama pomodlí ku Kristovej krvi za požehnanie počas cesty. Dopravné nehody sú totiž v Ugande častými príčinami úmrtí. Hneď ako skončí, vyrážame zo stanice.

Na naše prekvapenie väčšinu času brázdime pomerne kvalitnou asfaltkou s pocitom, akoby sme išli stále rovno. Kde-tu sa v blízkosti dedín vyskytnú spomaľovače, ktoré však šoféra autobusu nikdy nevyviedli z miery a nemali absolútne žiadny vplyv na zmenu rýchlosti.

Každá autobusová zastávka predstavuje akýsi netradičný trh – hŕstka miestnych ľudí obkľúči autobus a do okien, kvôli farbe pleti prednostne našich, ponúkajú miestni obchodníci rozličné typy tovaru: od ochutenej sódy cez ovocie až po opečené mäso na špajdli. Pre niektorých domácich znamená táto chvíľa jediný zdroj obživy. Hoci väčšina jedla vyzerá skutočne chutne, ešte nie celkom aklimatizovaní v regióne ponuku (ne)slušne odmietame.

Domáci sa snažia využiť každú chvíľu, aby predali svoje produkty. Pri každom zastavení diaľkového autobusu ho obkľúčia a ponúkajú svoj tovar priamo do okien cestujúcich.

Do Adjumani cestujeme z dvoch dôvodov. Okrem návštevy centra Nepoškvrnenej Panny Márie – Gift of Love – založeného Slovenskou katolíckou charitou, v ktorom sa slovenskí dobrovoľníci starajú o päťdesiatku sirôt a polosirôt s HIV, smerujeme do tejto oblasti aj kvôli utečeneckým táborom. Tých je v okolí hneď päť. Dostať sa do jedného z nich – do Pagrinye – nám pomáha práve Slovenská katolícka charita, ktorá v ňom aj prostredníctvom podpory odborných kurzov pre utečencov (akejsi učňovky) aktívne pôsobí.

Keďže ide o región hraničiaci s Južným Sudánom zmietaným občianskou vojnou, celkom pochopiteľne v Adjumani nachádzajú útočisko státisíce utečencov. Našu pozornosť si táto oblasť získala aj z ďalšieho jednoduchého dôvodu – utečencov je tu viacej ako domácich. V porovnaní s približne 170-tisíc miestnymi tu momentálne žije ďalších 203-tisíc ľudí (podľa niektorých údajov dokonca až 250-tisíc).

V Ugande sa podľa OSN z celkového počtu vyše 2,2 milióna utečencov z Južného Sudánu (20 % celkovej populácie krajiny) nachádza okolo 800-tisíc z nich. Až 80 percent tvoria ženy a deti, čo spôsobuje rodinám bez mužov živiteľov veľké ťažkosti.

Po siedmich hodinách naprieč červeno-zelenou krajinou odbočujeme na prašnú cestu. Cesta sa zužuje a okrem páliaceho slnka nás už obťažuje aj všadeprítomný prach. Autobus je ešte väčším pánom cesty než doteraz. Každý sa pred jeho vírom prachu automaticky uhýba a autobusárovi to zjavne imponuje. Neohrdne ani pomerne častým/zbytočným použitím klaksónu, ktorý nás preberá z mdlobej horúčavy a miestnych boda-bodistov (pomenovanie pre motorkárov) núti zísť z cesty. Podľa indícií charitného pracovníka, ktorý nás sprevádzal počas celého nášho pobytu (okrem cesty v autobuse), vieme, že už nie sme ďaleko.

Ugandská „dedina“ ako každá iná

Tušíme, že utečenecký tábor je nablízku, no nevieme ho celkom rozpoznať. O tábor totiž v ugandskom ponímaní ani tak celkom nejde. Žiadne stany či unimobunky natlačené tesne vedľa seba obkľúčené ostnatým drôtom so strážnikmi a množstvom humanitárnych pracovníkov v Ugande nenájdete. Dokonca slovo tábor sa tu v spojitosti s utečencami vôbec nepoužíva. Ide výhradne o utečenecké osady (v angličtine refugee settlements, pozn. red.).

Utečenecká osada Pagrinya je toho dôkazom. Vznikla v roku 2016 a momentálne v nej žije okolo 34-tisíc utečencov prevažne z Južného Sudánu. Ak by ste si cestou do osady nestihli všimnúť tabuľu, celkom iste by ste sa domnievali, že ide o ugandskú dedinu ako každú inú. Možno len o čosi pravidelnejšie usporiadanú.

Pomerne skalnatá pláň, na ktorej pred vznikom tábora nebolo okrem pár kusov pasúceho sa dobytka celkom nič. Dnes je tu niekoľko stoviek tukulov – typických kruhových hlinených domčekov so slamenou strechou –, ktoré je možné postaviť si aj do troch dní.

Po príchode do Adjumani sa s nami pani sprievodkyňa srdečne lúči a nezabúda dodať, aby sme služby dopravnej spoločnosti využili aj nabudúce. Určite neohrdneme, o takýto zážitok v Európe je čím ďalej, tým väčšia núdza. Na mieste sa však už stretávame s Joelom Ocayaom z miestnej organizácie Caritas Gulu, ktorá v tábore Pagrinya pôsobí.

Pohľad na utečeneckú osadu Pagrinya.

Prijíma nás vo svojej kancelárii, ktorá pripomína skôr garáž. Na tunajšie pomery ide však o pomerne vyspelý co-workingový priestor s pracovnými stolmi po obvode miestnosti, pričom každý disponuje starším modelom počítača. Väčšina prítomných pracovníkov sa po spozorovaní Mundu – ako tu bielych volajú – cíti veľmi nekomfortne a s hanblivými pózami, no s úsmevom na tvári sa stráni komunikácie.

Joel sa na ostychu svojich kolegov celkom dobre zabáva, no po chvíli si sadá za stôl a s veľkou dávkou profesionality odpovedá na všetky naše otázky týkajúce sa fungovania miestnej utečeneckej osady. Neskôr nám robí aj sprievodcu.

Ako to celé funguje?

Princíp je celkom jednoduchý. Každý utečenec sa po prekročení hranice (ktorá medzi Ugandou a Južným Sudánom reálne neexistuje) musí zaregistrovať na najbližšom mieste, na ktorom prekročil hranicu krajiny. Z neho ho priradia podľa aktuálnej kapacity do jednej z okolitých osád. Následne mu je pridelený pozemok s rozmerom 30x30 metrov, na ktorom si môže postaviť dom, a ak mu ešte zvýši priestor, no zároveň mal šťastie na neveľmi kamenistú plochu, niečo si aj dopestuje.

Práve pomerne nevhodné podmienky na pestovanie, ako aj málo pôdy sú hlavným problémom osady. Utečenci si preto často prenajímajú pôdu priamo od domácich, ktorým to tiež prináša nezanedbateľné výhody. Tí, ktorí si to však nemôžu dovoliť, často celé dni nerobia nič.

Pôdu na stavbu domu utečencom zadarmo poskytuje priamo vláda. Tá ju predtým odkúpila od miestnej komunity. OSN zas utečencom pomôže s materiálom na stavbu, keďže väčšina prichádza do Ugandy s holými rukami.

Nedostatok vlastnej pôdy na pestovanie je tiež hlavným dôvodom, prečo priamo v osadách pomáha OSN aj prostredníctvom svojho Svetového potravinového programu (WFP). Každý mesiac tak do tábora dorazí niekoľko nákladiakov s potravinami a utečencom sa rozdá ich mesačný prídel.

Ten tvorí napríklad fazuľa, olej, obilniny či soľ. Kým sa všetci vystriedajú, ubehne aj celý týždeň. Vďaka podrobným informáciám o počte a veku osôb v jednotlivých rodinách zaznačených v identifikačných kartách, ako aj overeniu totožnosti utečenca prostredníctvom otlačkov prstov, pôsobí byť proces maximálne pod kontrolou. Nikde žiaden chaos, dlhé rady či nespravodlivé rozdávanie.

Sklad potravinovej pomoci. Ľudia si prichádzajú po svoj prídel každý mesiac. Kým sa všetci vystriedajú, ubehne aj celý týždeň.

Ak sú utečenci v osade viac ako dva roky, môžu si vybrať, či chcú miesto potravín hotovosť. Ide o 31-tisíc ugandských šilingov mesačne na osobu, čo je v prepočte okolo sedem eur. Pre ilustráciu, pivo aj v obchode strojí približne jedno euro.

Okolo skladu potravín je tiež akési centrum dediny, kde sa nachádza aj miestne trhovisko. Niektorí utečenci hneď istú časť svojho prídelu zamieňajú s domácimi za iné produkty. Príchodom utečencov sa tak zväčšil trh, a to najmä pre produkty domácich. Každý pondelok tu však zavítajú aj ľudia z Kampaly ponúkajúci plodiny, ktoré je v tejto oblasti ťažké dopestovať.

„Domáci a utečenci by sa na seba mali pozerať tak, že si navzájom prinášajú prospech,“ pripomína počas kráčania naprieč utečeneckou osadou náš sprievodca Joel Ocaya. Uganda je výnimočná vo svojom vzťahu k utečencom aj práve tým, že len čo získa človeku štatút utečenca, funguje ako bežný občan Ugandy a môže dokonca cestovať aj za hranice. Jediné, čo mu chýba, je právo voliť. „Môžete sa voľne pohybovať po celej krajine, založiť si biznis či sa zamestnať,“ dodáva Joel.

Možnosť síce existuje, napriek tomu to utečenci nemajú vôbec jednoduché. Ak si aj nejaký biznis založia, domáci proti nim často broja a odmietajú využívať ich služby.

Pracovníčka Svetového potravinového programu skenuje čiarový kód identifikačnej karty jednej z utečeneckých rodín. Elektronizácia celého procesu výrazne skomplikovala možné zneužívanie potravinovej pomoci.

Ženy sa hneď po vyzdvihnutí svojho prídelu snažia časť z neho predať alebo zameniť za iný tovar.

Prečo nedochádza k častým konfliktom?

Aby medzi ľuďmi nevznikali veľké konflikty, vláda vymyslela zaujímavý model, do ktorého zapájajú ako utečencov, tak aj domácich. A to vždy v pomere 70 ku 30. Či už ide o rozdávanie semien a sadeníc, farmárskeho náčinia, obsadzovanie miest v školách a škôlkach, alebo účasť na rekvalifikačných kurzoch. Ide o jednu z foriem, akou sa vláda snaží v pozitívnom svetle zobraziť prítomnosť utečencov v krajine.

Politické špičky v Ugande si totiž uvedomujú, že príchodom utečencov do krajiny majú možnosť získať nemalé množstvo prostriedkov z medzinárodnej pomoci. Vytvorením tohto modelu majú tak automaticky aj domáci podiel z preinvestovaných peňazí v danom regióne.

O to viac je to viditeľné v tejto časti Ugandy, ktorá síce nie je na tom najhoršie, no v porovnaní s juhom krajiny patrí k tým chudobnejším. Utečenci tak paradoxne miesto zhoršenia miestnej situácie priniesli ľuďom služby, ktoré v danej oblasti predtým chýbali. Či už hovoríme o novovybudovaných zdravotníckych zariadeniach, školách, alebo nových pracovných príležitostiach.

Určite aj to je dôležitý faktor, prečo samotní utečenci, s ktorými sme sa mali možnosť rozprávať, ako aj Joel, ktorý situáciu pozná veľmi dobre z oboch strán, priznávajú, že sa do konfliktov s domácimi takmer vôbec nedostávajú.

Hoci chceme, nemôžeme robiť nič

Možno sa teraz zdá, že byť utečencom v Ugande je akási výhra, no nie je to tak. Napriek tomu, že postoj domácich a miestnej vlády zamedzuje vzniku rôznych konfliktov a snaží sa vytvoriť čo najlepšie podmienky, život utečencov, ako aj domácich, je spojený tiež s mnohými problémami.

Trh v utečeneckej osade v blízkosti skladov potravinovej pomoci. Miesto na prepájanie komunít a obchodu medzi domácimi a utečencami.

V Pagrinyi sa stretávame so skupinou utečencov takpovediac po africky – pod najväčším stromom široko-ďaleko, ktorý nám v horúci deň poskytuje príjemný tieň. Joel im vopred avizoval náš príchod, preto nás celý deň netrpezlivo vyčkávajú. Nachystali nám aj záhradné stoličky na sedenie. Po našom krátkom predstavení pozorne počúvame, čo ich trápi najviac.

Už po krátkej chvíli zisťujeme, že najhoršie je prečkať deň s myšlienkou, čo bude zajtra, keď dnes, včera či aj mesiac predtým robili to isté – vôbec nič. Niežeby nechceli, jednoducho nemôžu. Množstvo z nich bolo zvyknutých celé dni obrábať svoje políčko a čosi pestovať, no tu v Ugande to tak jednoducho nejde.

Ich deň vyzerá takto: ráno vstanú a zbierajú drevo, aby ho neskôr predali. Do toho si ešte čosi uvaria z jedla, ktoré dostali z potravinovej pomoci a zahrajú si karty. Potom už len vysedávajú a rozprávajú sa. Tí, ktorí si našetrili na malú solárnu platničku, počúvajú rádio. Afričania totiž milujú tanec a hudbu, preto nie je nič nezvyčajné, ak z tukuly čosi vyhráva.

Strom, pod ktorým sa naša "slovenská delegácia" stretla a zhovárala s utečencami.

Stačí nám pár odpovedí na to, aby nám bolo jasné, že sa vonkoncom nepozeráme na ekonomických migrantov. Niektorí z nich sú v Ugande už tretíkrát. Príchodom do Ugandy okrem bezpečia nezískali nič, čo by doma nemali. Práve naopak. Stratili svoje rodiny, domovy, povolania či ambície.

Ich životná situácia sa v Ugande výrazne zhoršila. Nebyť vojny a strachu o vlastný život do Južného Sudánu by sa hneď vrátili. Väčšina to má aj v pláne, len čo im ugandská vláda a UNHCR potvrdí, že v ich krajine je mier. Samozrejme, ak v Ugande stále nenájdu žiadnu prácu.

Zatiaľ však nič nenasvadečuje, že dôjde k upokojeniu občianskej vojny, ktorá v Južnom Sudáne prebieha od roku 2013. Možno skôr očakávať presný opak a ešte väčšie vyhrotenie bojov. A to aj napriek obrovskému gestu pápeža Františka, ktorý znepriateleným stranám na stretnutí minulý týždeň pobozkal nohy. Po desiatkach rokov nepokojov je dnes z Južného Sudánu nefunkčný štát, na ktorý Západ pozabudol.

„Vy bieli by ste mali urobiť viac,“ zaznieva niekoľkokrát.

Bez práce aj bez školy

Nezamestnanosť utečencov spôsobuje aj ďalší problém – deti tu takmer vôbec nechodia do školy. Vo viacerých afrických štátoch je školstvo spoplatnené. Hoci je školská dochádzka povinná, poslať deti do školy finančne nezvládajú ani domáci, nieto ešte utečenci, ktorí prišli o všetko.

A tým, ktorým sa táto možnosť naskytne, nemajú šancu využiť ju naplno. Príklad celkom jednoznačne ilustruje jediná škola v osade. Stáva sa tak, že v jednej triede je aj 300 žiakov, preto je bežné, že tie deti, ktoré sa nezmestili do triedy, postávajú za oknami a aspoň načúvajú. Toto číslo výrazne prekračuje aj ugandské pomery, kde jeden učiteľ musí zvládnuť „len“ 50 študentov. Niekedy aj viac, no málokedy sa stáva, že číslo prekročí stovku.

Výklad učiteľa zachytia len tí študenti, ktorí sú blízko pri tabuli. Zvykom však býva, že žiaci najmä prepisujú to, čo učiteľ napísal. Málokedy totiž rozumejú dobre angličtine, ktorá je od prvej triedy hlavným vyučovacím jazykom.

Je však dôležité podotknúť, že nebyť rôznych organizácií zo zahraničia, neexistovala by ani táto škola. Medzinárodné organizácie majú v tomto priestore veľmi dôležitú úlohu. V tejto utečeneckej osade sa do pomoci zapája Jesuits Refugee Service a mnohé ďalšie zahraničné spoločnosti, ako aj naša Slovenská katolícka charita, ktoré v spolupráci s regionálnymi charitami, no niekedy aj celkom individuálne, pôsobia priamo na mieste.

V prípade vyššie spomínaných nejde len o podporu vzdelávania, farmárčenia, hygieny v osadách či psychosociálnej opatery, ale aj o podporu zamestnanosti práve cez odborné kurzy.

Mimovládne organizácie sa touto formou snažia utečencov rekvalifikovať a vyučiť remeslu. Napríklad v prípade Jesuits Refugee Service, pôsobiacej okrem Adjumani aj v Kampale, ide o doučovanie angličtiny, ale aj rôzne kuchárske či počítačové kurzy. Priamo v Pagrinyi utečencov učia tesárčine, kováčstvu, v prípade žien najmä profesii krajčírky a kaderníčky. Najnovšie rekvalifikáciu utečencov podporuje aj Slovenská katolícka charita. Tá má s učňovskými dielňami skúsenosť už zo svojho centra Gift of Love, kde učí remeslám aj miestnych mladých.

Miestne utečenky nám ukazujú, ako si pália alkohol. Mali sme ho možnosť aj ochutnať. Hoci nie je silný, na dané klimatické podmienku úplne stačí.

Sme jedni a tí istí

Okrem zapojenia domácich do bezprostredného fungovania s utečencami hrá do karát pokojného spolužitia aj fakt, že práve v tejto oblasti ide o utečencov rovnakého kmeňa – Madi. Domáci si tak s utečencami rozumejú nielen kultúrne, ale i jazykovo.

Nie je žiadnym tajomstvom, že koloniálne mocnosti nakreslili v minulosti hranice štátov Afriky bez toho, aby dbali na jednotlivé kmene, regionálne rozdiely či jazykové skupiny. Podobný osud postretol aj kmeň Madi, ktorý ruka kolonialistov z Európy čiarou rozdelila do dvoch štátov – Sudánu (dnes Južného Sudánu) a Ugandy.

„Máme rovnakú farbu pleti, rovnaké zázemie, sme jedni a tí istí,“ vysvetľuje Joel Ocaya z organizácie Caritas Gulu, prečo medzi miestnymi a utečencami z Južného Sudánu nedochádza k veľkým stretom.

Hoci Joel dodáva, že v utečeneckej osade v Pagrinyi mali už aj pár konfliktov, drvivá väčšina nie je založená na etnickom princípe ani na strete s domácimi. V utečeneckej osade žijú okrem kmeňa Madi aj iné etniká, ako Dinkas, Kuku, Baria či Ačoli.

Ku konfliktom dochádza najmä kvôli zúfalstvu tých, ktorým sa neušlo miesto v školách či na spomínaných odborných kurzoch. Dopyt je obrovský, no priestorov ani peňazí nie je toľko, aby vyšlo na každého.

Táto pani prišla do Ugandy celkom sama. Jej manžel a deti zomreli počas občianskej vojny v Južnom Sudáne. Celé dni trávi sedním pod týmto prístreškom.

Konflikty mávajú aj ekologický rozmer, keďže kvôli veľkému počtu obyvateľov na menšom území dochádza k vyčerpávaniu zdrojov. Či už ide o vodu alebo rúbanie okolitých stromov na drevo používané ako palivo pri varení.

Dnes sú to oni, no zajtra by sme to mohli byť opäť my

Ugandská vláda má k utečencom veľmi unikátny prístup, a to z viacerých dôvodov. Prvým je hlásanie politiky panafrikanizmu založenej na jednote afrických národov a solidarite medzi nimi.

Druhým je stále silná historická pamäť. Aj Uganďania museli v minulosti utekať. Či už pred občianskou vojnou v 80. rokoch, alebo vládou prezidenta Idiho Amina (ktorého tyraniu možno poznáte z filmu Posledný škótsky kráľ). Nehovoriac o súčasnom prezidentovi Yowerim Musevenim, ktorý bol tiež sám utečencom. Žiadny z okolitých štátov im vtedy nezavrel dvere, preto chcú byť dnes Uganďania tými, ktorí podajú pomocnú ruku.

V neposlednom rade ide o peniaze tečúce do krajiny od medzinárodných organizácií, ako aj prestíž, ktorú Museviniho režim takýmto konaním získava a nevyhnutne potrebuje.

Čo sa týka peňazí, sú známe prípady z minulosti, keď kvôli chaotickej registrácii (najmä počas najväčšej utečeneckej vlny v roku 2016) dochádzalo k nadnášaniu počtov utečencov. V čase, keď hranice prekračovalo 8- až 10-tisíc ľudí denne, sa pár utečencov hore-dole strácalo, pričom krajina na ne čerpala pomoc. Vyšetrovanie z minulého roku však ukázalo, že išlo o približne 300-tisíc ľudí, ktorí v štatistkách takpovediac lietali vo vzduchu. Do tejto činnosti boli zapojení vysokopostavení vládni funkcionári, ako aj zamestnanci UNHCR.

Pre zneužitie miliónov dolárov Veľká Británia či Nemecko pozastavili pomoc Ugande, čo viedlo k technologickým zmenám, ktoré falšovanie údajov výrazne sťažili.

Hoci mnohí chvália miestnu vládu za spoluprácu s mimovládnym sektorom, často suplujúcim úlohu štátu v otázke utečencov, iní za tým vidia alibizmus prezidenta Yowerima Museveniho, ktorý vládne krajine od roku 1986 a ako ďalší z afrických lídrov nedokáže odhadnúť čas svojho odchodu.

Politikou prijímania utečencov sa tak sčasti snaží zalepiť oči medzinárodnému spoločenstvu pred porušovaním ľudských práv v krajine, potláčaním opozície, médií a slobody slova, pred rozkvitajúcou korupciou a klientelizmom, ako aj zneužívaním bezpečnostných zložiek štátu vo svoj prospech.

S Joelom Ocayaom z miestnej organizácie Caritas Gulu na ceste z utečeneckej osady Pagrinya.

Bez hystérie

Štýl opätovania pomoci „tým“, ktorí predtým pomohli „nám“, slúži Uganďanom ku cti. Hoci má utečenecká politika v Ugande svoje úskalia, na africkú krajinu ide o prepracovaný systém s efektívnymi výsledkami. Nezabúda na integráciu, do ktorej zahŕňa aj Uganďanov, spolupracuje s mimovládnymi organizáciami a dbá na rekvalifikáciu utečencov pre potreby miestneho trhu. Všetko bez zbytočnej hystérie.

I keď je momentálny počet prichádzajúcich utečencov nízky, mesačne ide stále o tisíce ľudí. Do svojich rodných krajín sa tak stále vracia len hŕstka z nich, keďže návrat ešte nie je bezpečný.

Z utečeneckej osady odchádzame celkom vyčerpaní. Nielen zo slnka a 40 stupňov nad nulou, ale aj z množstva vypočutých príbehov, ľudskej neistoty a toho, čo sme videli a zažili. Človek popri tom všetkom však žasne nad tou silou a vierou ľudí, že sa jedného dňa vrátia domov. My sa vraciame do charitného centra Gift of Love, kde zažívame ďalší, úplne iný obraz Afriky. Chudoba ruka v ruke s HIV prepojená s pomocou druhých a radosťou zo života. A za tým celým množstvo odhodlaných Slovákov. O tom však inde, napríklad aj v mojom článku

FOTO - Lukáš Kekelák

Cesta do Ugandy bola realizovaná ako súčasť projektu MIND a spolufinancovaná Európskou úniou a Slovenskou katolíckou charitou.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo