Mačetami vraždili aj v kostoloch. Od genocídy v Rwande uplynulo 25 rokov

Mačetami vraždili aj v kostoloch. Od genocídy v Rwande uplynulo 25 rokov

Memoriál genocídy v Kigali. Foto: profimedia.sk

Krvavé prelievanie má na svedomí aj nerozhodnosť Západu.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

„A teraz sme skončili,“ povedal otec dnes už 42-ročnej Jannette Mukabyagajuovej po tom, čo sa dozvedel o zostrelení lietadla rwandského prezidenta. Bolo to zároveň naposledy, čo ho videla.

Jej otca zavraždili príslušníci kmeňa Hutu spolu so stovkami tisícov ďalších Tutsiov. Jannette mala šťastie – podarilo sa jej dva mesiace ukrývať v okolí kostola. Z ôsmich súrodencov prežili len traja.

Je to len jeden z tisícok príbehov, ktoré napísala genocída v Rwande. Cez víkend si svet pripomenul 25. výročie jej vypuknutia.

Ako sa to celé začalo?

Korene etnického konfliktu medzi kmeňmi Hutu a Tutsi možno vystopovať až do čias koloniálnej vlády Belgičanov, ktorí otvorene uprednostňovali menšinových Tutsiov (pôvodne pastierov) pred väčšinovými Hutuami (roľníkmi).

Tutsiov nominovali do vládnucich pozícií, čím sa z nich stala nadradená elita. Postupne to viedlo k takzvanej revolúcii Hutuovcov v roku 1959, ktorá prinútila odísť státisíce Tutsiov do exilu a odovzdať politickú moc konkurenčnému etniku.

To však nebolo nič oproti krvavému vyvrcholeniu sporu na sklonku 20. storočia. Šiesteho apríla 1994 dve rakety zem-vzduch zostrelili neďaleko Kigali, hlavného mesta Rwandy, lietadlo s rwandským prezidentom Juvénalom Habyarimanom, ktorý pochádzal z etnika Hutu. Spolu s ním sa na palube viezol aj burundský prezident Cyprien Ntaryamira z rovnakého etnika.

Obaja sa vracali z mierových rozhovorov v Tanzánii, ktoré mali ukončiť etnické spory, no najmä občiansku vojnu prebiehajúcu od roku 1990 medzi rwandskou armádou (Hutu) a RPF, Rwandským vlasteneckým frontom, ako sa nazývali milície Tutsiov.

Z pádu lietadla, ktorý nik neprežil, vláda obvinila práve RPF, zatiaľ čo Tutsiovia videli za útokom hutuovských extrémistov, ktorí sa tak mali usilovať o zmarenie mierovej dohody. Viacero správ z vyšetrovania dnes ukazuje, že za útokom skutočne stáli práve extrémistickí Hutuovia z obavy straty svojho vládnuceho postavenia po uzavretí mierovej dohody.

Hodinu po havárii lietadla začali vládni vojaci spolu s mládežníckymi milíciami Hutu Interahamwe vražednú pomstu, jednu z najväčších od druhej svetovej vojny. V šesťmiliónovej Rwande bolo v priebehu sto dní brutálne zavraždených od 800-tisíc do milióna Tutsiov, z čoho približne 300-tisíc obetí tvorili deti. Ďalších 95-tisíc detí bolo osirotených, pričom nemožno zabudnúť ani na desaťtisíce zmrzačených. Kmeň Tutsi prišiel o 70 percent svojej populácie.

Muž, ktorý prežil genocídu v Rwande, sa modlí nad masovým hrobom obetí v Nyamate. 6. apríla 2004. Zdroj: FOTO TASR/AP

Genocída si vyžiadala aj približne 100-tisíc mŕtvych na strane Hutuov, no nešlo len o zabitých členmi RPF, ale aj o tých, ktorí prišli o život za ochranu alebo sympatizovanie s Tutsiami. Jednou z takých obetí bola aj premiérka Agathe Uwilingiyimanová, ktorá patrila k umierneným Hutuom.

Väčšina všetkých zverstiev sa pritom odohrala v prvých týždňoch genocídy v apríli 1994, čo v preklade znamená tisíce zabitých denne. V mesiaci, ktorý britský denník The Guardian nazval „najvýznamnejším mesiacom v histórii africkej post-nezávislosti“.

Počas genocídy politickí a vojenskí vodcovia Hutuov vyzývali vojakov k znásilňovaniu žien z etnika Tutsi, ktoré dnes tvorí už iba 14 percent celkového obyvateľstva krajiny.

Podľa údajov OSN bolo znásilnených viac než 250-tisíc žien, v dôsledku čoho sa podľa britskej mimovládnej organizácie Survivors Fund (SURF) narodilo vyše 20-tisíc detí. Tie sú stálou spomienkou na hrôzy, ktorú ženy zažili, ako aj zdrojom stigmy v konzervatívnej rwandskej spoločnosti. Znásilnené ženy boli navyše pred samotným znásilnením často svedkami vraždy celej svojej rodiny.

Bezhraničná brutalita

Medzinárodné spoločenstvo bolo ohromené nielen rozsahom genocídy, ale aj brutalitou zabíjania, väčšinou mačetou, všadeprítomným nástrojom v rwandských domácnostiach.

Masaker sa začal v hlavnom meste, ale rýchlo sa rozšíril po celej krajine. Okrem militantov a vyzbrojených jednotiek vraždili aj civilisti podnecovaní najmä rozhlasovou stanicou RTLM. Hutuov vyzývala, aby „vyplienili šváby“ a aby nijaký z masových hrobov neostal plný iba spolovice. Stanica zohrala kľúčovú rolu v rozsievaní nenávisti voči Tutsiom.

Vraždenie nemalo konca-kraja. Susedia zabíjali svojich susedov, muži zabíjali svoje ženy. Vlna vraždenia prechádzala z dediny do dediny, od dverí k dverám, mučila a zabíjala Tutsiovcov hlava-nehlava bez ohľadu na vek či pohlavie. Jedinou vinou bola príslušnosť k nechcenému etniku zapísaná v občianskych preukazoch.

Tutsiovia sa neraz radšej vrhali do riek, aby sa utopili, než by mali zomierať bolestivo rozsekávaní mačetami. Bezpečným útočiskom pre nich neboli ani cirkevné budovy, keďže do vyvražďovania sa zapájali aj niektorí kňazi či rehoľníčky. Neslávne známym sa stal masaker v kostole v Nyarubuye, do ktorého sa ukryli tisíce ľudí. Miestny starosta ich však udal a Hutuovia ich do jedného vyvraždili.

Cintorín v Nyaze, kde sú pochované pozostatky tisícov obetí rwandskej genocídy. 25. november 1996. Zdroj: FOTO TASR/AP

Situácia sa však rýchlo začala meniť a RPF vedený Paulom Kagamem, podporovaný ugandskou armádou, začal víťaziť nad hutuovskými vládnymi milíciami. V júli 1994 napokon získal nad krajinou plnú kontrolu. Stalo sa tak len tri mesiace od začiatku krviprelievania.

Z tutsiovského RPF je dnes vládna strana a z Paula Kagameho dlhoročný prezident krajiny.

Vláda kmeňa Hutu a jej extrémistické milície po porážke utiekli do Zairu (dnes Konžskej demokratickej republiky) spolu s dvoma miliónmi civilistov. V novembri 1994 bol v Tanzánii, v Arushi, zriadený Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu, ktorý mal potrestať všetkých zodpovedných za genocídu. Africká vymožiteľnosť práva má však jasné hranice a súd napokon odsúdil len 93 ľudí, všetkých z kmeňa Hutu.

Zlyhanie Západu

Dodnes kontroverznou témou zostáva zodpovednosť medzinárodných mierových síl za genocídu. Napriek tomu, že OSN a Belgicko mali v Rwande svoje jednotky, do krvavého konfliktu nezasiahli. OSN spočiatku dokonca odmietalo, že by v prípade Rwandy išlo genocídu.

Faktom však je, že misia OSN nedostala mandát na zastavenie zabíjania – aj kvôli zdržanlivosti Spojených štátov v Bezpečnostnej rade OSN, ktoré mali čerstvú skúsenosť s neúspešnou akciou v Somálsku. Pritom na rozdiel od predchádzajúcich krvavých konfliktov malo medzinárodné spoločenstvo množstvo dôkazov o pripravovanej genocíde zo všetkých strán.

Po zabití desiatich belgických vojakov sa okrem Belgičanov z krajiny napokon stiahla aj väčšina mierových síl OSN. Z 2 500 členov misie ich v Rwande po rozhodnutí Bezpečnostnej rady ostalo menej než tristo. Generál Romeo Dallaire, šéf jednotiek OSN v Rwande, pritom žiadal o posilnenie misie s tým, že s piatimi tisíckami dobre vyzbrojených vojakov a silnejším mandátom by dokázal zachrániť státisíce ľudí. Keď boli jednotky konečne nasadené, bolo už neskoro.

Štyri roky po genocíde sa americký prezident Bill Clinton a generálny tajomník OSN Kofi Annan ospravedlnili obetiam za to, že sa nepokúsili zabrániť krutostiam, ku ktorým došlo. „Nebudeme popierať, že v hodine najväčšej núdze svet v Rwande zlyhal,“ vyhlásil Annan.

Spornú rolu zohralo aj Francúzsko, ktoré malo v krajine na začiatku 90. rokov silné postavenie. Od začiatku občianskej vojny v roku 1990 do roku 1993 francúzska armáda pripravovala a vyzbrojovala rwandských vojakov.

Podľa autora knihy o rwandskom konflikte Laurenta Larchera sa Francúzsko osobitne zaujímalo o podporu francúzsky hovoriaceho režimu prezidenta Hutu Habyarimana. Jeho súperi – RPF vedení Paulom Kagamem – boli anglicky hovoriacimi spojencami USA. Larcher hovorí, že práve presvedčenie, že Francúzsko je spojencom, mohlo Hutuov povzbudiť v rozhodnutí ísť do konfliktu.

Hoci Francúzi začali s humanitárnou misiou pod názvom Tyrkys, ktorá zachránila tisíce Tutsiov, vzhľadom na jej neskorý začiatok (koncom júna 1994) a veľmi opatrný charakter umožnili mnohým ľuďom stojacim za genocídou pokračovať v masakroch a neskôr utiecť z krajiny cez Francúzmi kontrolovanú humanitárnu zónu.

V snahe objasniť úlohu Francúzska v konflikte prezident Emmanuel Macron v piatok vymenoval skupinu expertov, ktorá má prešetriť dobové udalosti. Tento akt však zostal v tieni kritiky jeho rozhodnutia osobne sa nezúčastniť na spomienkových slávnostiach v Kigali.

Súčasný generálny tajomník OSN António Guterres k 25. výročiu genocídy v Rwande vyzval všetkých politikov, náboženských predstaviteľov a zástupcov občianskych spoločností, aby sa vzdali rétoriky nenávisti a diskriminácie a vynakladali energiu na oslabenie a odstránenie hlavných príčin, ktoré podkopávajú sociálnu súdržnosť a vytvárajú priestor pre nenávisť a neznášanlivosť.

Ako sa vyrovnať s genocídou?

Základným kameňom súčasnej Kagameho vlády, ktorú chvália za transformáciu malej, zdevastovanej krajiny na stabilný štát s rýchlym hospodárskym i sociálnym rastom, je úsilie o národné zmierenie. Mnohí odsúdení vrahovia, ktorí sa za svoje zločiny verejne ospravedlnili, boli opätovne integrovaní do spoločnosti.

V krajine dokonca zriadili šesť „dedín zmierenia“, kde žijú spoločne preživší genocídy aj jej páchatelia. Dediny sú ukážkami politiky etnického zmierenia prezidenta Kagameho, hoci niektorí kritici hovoria, že vzájomná spolupatričnosť v nich je vynútená a zmierenie umelé.

Bežne sa dnes preto stáva, že muži v minulosti odsúdení za vraždy a iné zločiny po odsedení svojho trestu žijú v blízkosti vdov po mužoch, ktorých predtým zabili.

Expert na genocídu v Rwande Sam Nshimirimana pre ABC News povedal, že odpustenie by bolo zmysluplnejšie, ak by ho iniciovali samotní pozostalí a páchatelia, a nie vláda či charitatívne organizácie.

„Vláda hovorí páchateľom, že keď sa ospravedlnia obetiam, budú prepustení z väzenia, preto je samozrejmé, že sa ospravedlňujú, aby boli prepustení. Toto je umelé ospravedlnenie,“ tvrdí Nshimirimana.

Samotný Kagama je navyše obviňovaný z toho, že so svojimi kritikmi sa vyrovnáva tak, že ich obviňuje zo šírenia etnickej nenávisti. V Rwande je kvôli citlivosti celej záležitosti s genocídou totiž nezákonné hovoriť o etnicite. Známe sú aj viaceré nevysvetliteľné úmrtia jeho oponentov doma i v zahraničí, preto tvrdenia, že jeho vláda je represívna voči lídrom opozície a nezvláda kritické hlasy, sú viac než legitímne.

Prezident Rwandy Paul Kagame počas prejavu na zasadnutí Valného zhromaždenia v sídle OSN v New Yorku 20. septembra 2017. Zdroj: FOTO TASR/AP 

Napokon, svedčí o tom aj jeho tretie funkčné obdobie a devätnásty rok v úrade.

Temná minulosť Rwandy bude ešte dlho kontrastovať so smiechom detí z oboch strán konfliktu, ktoré sa dnes spolu hrajú na školskom dvore. Niektoré dospelé siroty však stále zúfalo hľadajú stopy stratenej minulosti. Ani po 25 rokoch nevedia, aké sú ich skutočné mená. A ešte ťažšie je pre ne zistiť, či sú ich príbuzní vôbec nažive.

Hoci rozsah genocídy a jej štatistiky sú viac než desivé, je dôležité pochopiť, že za každým číslom sa ukrýva ťažký životný príbeh a poznačená celá rodina.

Popol, ktorý si dnes svetové mocnosti za genocídu v Rwande sypú na hlavu, by však nemal prekryť skutočnosť, že vzhľadom na slabú funkčnosť a akcieschopnosť Bezpečnostnej rady OSN sú podobné tragédie realitou aj v 21. storočí.

Stačí sa pozrieť na občianske konflikty v Sýrii a Jemene či na etnické čistky v Mjanmarsku alebo Číne. Nové „Rwandy“ nielenže visia vo vzduchu, ale sú uprostred nás. A my sa opäť raz len dívame.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám svoju podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo