Čo vás priviedlo do Afriky?

Po štyroch rokoch práce lekárky na Slovensku som pocítila únavu zo slovenského zdravotníckeho systému a z toho, ako bolo množstvo mojich kolegov vyhorených. Hoci som nikdy nemala nejaký sen ísť do Afriky, časom som chcela skúsiť niečo iné. Niečo, čo ma bude viac napĺňať. Práca lekára ma bavila, no chcela som, aby ma tešila aj naďalej. Do toho som sa stretla s kamarátom, ktorý bol na projekte v Južnom Sudáne. Po našom rozhovore som prvýkrát zvážila ísť niekam na takúto misiu.

Oslovil ma projekt Vysokej školy svätej Alžbety, začala som chodiť na prípravné kurzy a zrazu som sa ocitla v Ugande. Pôvodne som si myslela, že idem na tri mesiace, potom som si to predĺžila na štyri a ako vidíte, som nakoniec stále tu (úsmev). Už je to deväť rokov.

V čom je práca lekára v Ugande iná, ako na Slovensku?

Možno v tom, že tu vidíte úplne iný efekt na pacientoch. Rovnako sú pacienti ešte stále vďační lekárovi. Platí tú obojstranná úcta a stále aj také to staré, že kňaz, učiteľ a lekár sa snažia spoločnosti naozaj pomôcť a sú tu vážení. Možno je to aj tým, že štúdium medicíny je tu veľmi drahé a lekárov je tu skutočne málo. Keď teda vidia, že sa im lekár venuje, veľmi si to vážia.

Na Slovensku je ten vzťah pacient – lekár iný. Pacienti majú často pocit, že sa im lekár nesnaží pomôcť, cítiť tam preto istú dávku nevďaku a nedôvery.

Na druhej strane v Ugande je menej druhov liekov, menšie diagnostické možnosti, nemáte veľmi s kým konzultovať. Takmer všetko záleží na správnej anamnéze a klinickom vyšetrení. Občas tu však mávam väčší pocit bezmocnosti, že nemôžem pomôcť všetkým ľuďom, ale, žiaľ len tým, na ktorých máme peniaze.

Foto – Barbora Šilhárová

 

V roku 2012 ste v Buikwe neďaleko Kampaly zriadili kliniku Jána Pavla II., v ktorej sa venujete najmä HIV pozitívnym deťom, a miestnu neziskovú organizáciu Health Initiatives Association, prostredníctvom ktorej pokrývate sociálnu rovinu problému. Ako toto ochorenie znevýhodňuje deti v živote okrem zdravotného hľadiska?

Pri deťoch je to veľmi smutné, pretože sa HIV nakazia väčšinou od matky prenosom počas tehotenstva, pôrodu alebo počas dojčenia, teda za to nemôžu. Stávajú sa obeťami infekcie vírusu a v rámci rodiny majú potom pozíciu, ktorá je menejcenná oproti zdravým deťom. Pôrodnosť je v Ugande stále okolo 5,8 dieťaťa na matku, tých detí sa rodí teda stále relatívne veľa a keďže školstvo je tu spoplatnené už od škôlky, bývajú automaticky oberané o možnosť študovať.

Prednostne sa tu do škôl dostávajú najmä zdraví chlapci. Deti s HIV majú tak doživotnú stigmu, hanbia sa za to, veľmi ťažko to prežívajú a často sa pred kamarátmi ani nepriznajú, že sú chorí. My sa snažíme dať týmto deťom druhú šancu, pretože inak by niekedy nedostali ani základné vzdelanie. Nie je to teda len o predpisovaní liekov.

Vďaka našim sociálnym pracovníkom tiež vieme, aké sú podmienky v jednotlivých domácnostiach. Či nie sú deti zneužívané alebo bité, v takom prípade sa snažíme deti umiestniť do internátnych škôl, no tiež zisťujeme, ako sa dá tej konkrétnej rodine pomôcť. Riešime granty, cez ktoré vybavujeme pre rodiny semienka na pestovanie, minule nám vyšiel grant na sliepky pre 50 rodín, takže okrem vzdelávania hľadáme vždy cestu, ako rodinám pomôcť aj inou formou. Snažíme sa totiž uplatňovať holistický prístup a vybudovať z tej malej osobnosti HIV pozitívneho dieťatka kompletného človeka.

Kedy najčastejšie dochádza k nákaze dieťaťa?

Dieťa sa nakazí najčastejšie počas tehotenstva, keď má neliečená matka nejakú infekciu v malej panve, vtedy je placenta priepustnejšia a HIV sa tak môže preniesť na dieťatko. Tým, že sa tu veľmi málo rodí v nemocniciach a pôrody tu vykonávajú babice, ktoré sú síce z gynekologického hľadiska perfektné, no chýbajú im poznatky o základoch hygieny a tiež nevedia, ako dobre odstrihnúť pupočnú šnúru a niekedy ani to, či je matka HIV pozitívna, dochádza k nakazeniu aj počas pôrodu. Ale musím povedať, že napriek všetkému vidieť obrovský pokrok a zmenu k lepšiemu.

Ak je tehotná matka HIV pozitívna, aká je šanca, že sa jej narodí zdravé dieťa? Prípadne ako to funguje pri zmiešaných pároch?

Nie je samozrejmosťou, že HIV sa prenesie na každé dieťa. Ak sa aj matka nelieči, aj vtedy sa HIV prenesie len na 40 % detí. Existuje však program eliminácie prenosu vírusu z matky na dieťa, ktorý je dnes v Ugande v podstate najlepšou používanou prevenciou. Ak je totiž HIV pozitívna matka na liečbe, je správne odvedený pôrod a dieťatko dostane po pôrode na 6 týždňov špeciálny sirup, znižuje sa šanca prenosu HIV pod 5 %.

Aj vďaka tomu sa dnes rodí stále menej a menej HIV pozitívnych detí. Svedčia o tom aj deti matiek, ktoré sú u nás vedené. Ani jednej z nich sa vďaka tomu programu nenarodilo HIV pozitívne dieťa. Takže naše HIV pozitívne pacientky majú zdravé detičky.

Máme však aj páry, konkrétne osem, ktoré sú diskordantné, teda len jeden z dvojice je HIV pozitívny a fungujú normálne. Keď chcú mať dieťatko a nakazený z dvojice je na liečbe, tak rátame plodné a neplodné dni, vtedy nepoužijú kondóm. Na správnej liečbe je totiž HIV vírus v krvi nedetegovateľný a pacient je takmer neinfekčný, preto sa na druhého partnera neprenesie. Tieto dvojice sú diskordantné už šesť rokov a dúfame, že budú celý život. Všetko je hlavne o príprave a znižovaní možností prenosu.

O koľko skracuje vírus HIV vek pacienta?

Prognóza HIV pozitívnych pacientov je omnoho lepšia, ako bola kedysi. Ak je u detí hneď nasadená liečba, majú možnosť dožiť sa normálneho života, možno skráteného o 5 rokov. Dokonca sú schopné dožiť sa aj svojich vnúčat. Jedinou podmienkou je celoživotná liečba, čo si vyžaduje brať lieky denne v pravidelnom čase.

 

Barbora Šilhárová: Doštudovala medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 2010 pôsobí na zahraničných projektoch Vysokej školy sv. Alžbety, prevažne v Afrike (Uganda, Lesotho, Južný Sudán). V roku 2012 zakladala neziskovú organizáciu Health Initiatives Association a otvorila kliniku Jána Pavla II. v Buikwe, zameranú na liečbu HIV.

 

Ako zvládajú domáci liečbu HIV po finančnej stránke?

HIV liečba je v Ugande zatiaľ absolútne zadarmo. Lieky dostávame cez štátne inštitúcie, a to nielen lieky na HIV, ale aj na infekcie, ktoré sú spojené s týmto ochorením, ako napríklad tuberkulóza. Avšak nie v každej africkej krajine je liečba bezplatná. Napríklad v takej Keni sú pacienti liečení zadarmo len v štátnych zariadeniach, avšak v niektorých  súkromných zariadeniach si musia za lieky platiť, preto tu v Ugande dochádza často aj k ich krádežiam a následnému predaju za hranicami.

Síce je Uganda na tom ekonomicky lepšie ako mnohé africké štáty, ale odkiaľ berie toľké množstvo financií na liečbu?

Ide najmä o fond PEPFAR a globálne fondy, Uganda by nebola schopná pokryť tieto výdavky. Podľa jednej štatistiky, ktorú som čítala, no neviem, nakoľko je pravdivá, ide 85 % na liečbu HIV zvonku, teda prostredníctvom zahraničných organizácií.

V čom je vírus HIV taký problematický, že sa naň ešte nenašiel liek?

Vírus HIV je extréme šikovný, mutuje a získava rezistenciu na lieky. To je v podstate jeho nevýhoda aj jeden z dôvodov, prečo sa stále nenašiel liek. Hoci už dnes vieme pacienta udržať v potlačenom stave, ale stále ho nevieme vyliečiť. Problémom vírusu HIV je aj to, že sa zvykne schovať do bunky, ktorá zaspí a vyplaví sa o 20 rokov. Práve preto liečba nefunguje. Nevie reagovať na častice, ktoré nie sú aktívne.

O ochorení HIV sa na Slovensku vie stále pomerne málo a kolujú o ňom rôzne domnienky. Čomu to pripisujete?

Ľudia majú stále z HIV nejakého strašiaka, lebo jediné, čo o HIV vedia, je Freddie Mercury a film Philadelphia, nič iné ich nezaujíma. Vedia, že je to infekcia, ktorá postihuje narkomanov, gayov a prostitútky, to však vôbec nie je celá pravda. V Ugande sa 88 % ľudí nakazilo normálnym heterosexuálnym stykom. Netreba sa preto upnúť na tieto predsudky, ktoré máme. HIV však dnes už nie je taký strašiak ako kedysi. Ľudia na Slovensku o HIV takmer nič nevedia. Nevedia, že sa tento vírus neprenáša dotykom alebo použitím toho istého pohára.

Čomu najviac pripisujete posun k lepšiemu?

Veľa sa investovalo do prevencie, ľudia o HIV vedia viac. Liečba je efektívnejšia, dochádza k menším výpadkom liekov. Síce tu bola veľká epidémia v 90. rokoch minulého storočia, ale odvtedy prevalencia poklesla na približne 6 %, za čo možno vďačiť hlavne prevencii.

Sú tu aj voľne dostupné a veľmi používané kondómy, ktoré sú tiež významným aspektom prevencie. Nejde hlavne o antikoncepciu, ale najmä o zamedzenie prenosu HIV, hepatitídy typu B, ktorej je tu tiež veľa, a aj ostatných sexuálnych ochorení ako syfilis či kvapavka.

Naučiť mladých abstinencii tu nie je cestou. Je pravda, že ich to učiť treba, ale musíme sa reálne pozerať aj na živočíšnosť Uganďanov, keď jednoducho sex berú ako ďalšiu potrebu: napiť sa, najesť sa, ísť na záchod a zasexovať si. Je lepšie im dať kondómy, ako si zakrývať oči pred tým, ako to naozaj je.

Klinika Jána Pavla II. v Buikwe, zameraná na liečbu HIV. Foto – Barbora Šilhárová

Adoptovali ste si miestneho chlapca, ktorý je tiež HIV pozitívny. Ako sa to celé odohralo?

Najprv som vôbec nevedela, že si idem Miška adoptovať, len som sa o neho starala, pretože bol v kritickom stave a jeho matka to už nezvládala. Celé sa to tak nejako prirodzene vyvinulo, že po tom, čo ho jeho biologická matka už vôbec nechcela, som sa ja tešila, že je to tak, lebo sme si už vytvorili silný vzájomný vzťah. Je to pre mňa asi najkrajší darček z Afriky. Niekto si donesie iné dieťatko, ja som si doniesla adoptované, ale Miško je pre mňa dar Boží a prišlo to absolútne neplánovane.

Aká bola reakcia rodiny a blízkych?

Keď som sa o tom rozprávala s mojimi kamarátmi a rodinou, bolo pre mňa úžasné to, že som dostala plnú podporu. Trošku som sa bála, aby nezareagovali štýlom: „Si slobodná matka v cudzom svete, nikoho tam nemáš a berieš si HIV pozitívne dieťa, zvládneš to?“ Vopred som im povedala, že to zvládnem, a všetci ma podporili. Nejako som to dala a myslím, že to bolo zatiaľ najlepšie rozhodnutie v mojom živote.

Ako som najprv ja pomáhala Miškovi prežiť, tak teraz on pomáha prežiť mne. Lebo byť tu a byť tu sama je dosť náročné. Tie kultúrne rozdiely vám niekedy bránia v plnohodnotných vzťahoch s miestnymi, pretože si niekedy nie ste istý, či sa s vami nepriatelia len kvôli tomu, že chcú váš laptop alebo aby ste ich podporili v štúdiu.

Človek prirodzene prahne po tom, aby nebol sám a mne v tom Miško veľmi pomáha.

Rozprávate sa doma po slovensky?

Áno, rozprávame sa po slovensky vlastne odkedy som si ho zobrala k sebe. Moji rodičia nevedia po anglicky a chcem, aby sa s nimi vedel dohovoriť aj na Slovensku. Opatrovateľka na neho však hovorí po anglicky, angličtinu používa aj v škôlke a s detičkami sa zas rozpráva v miestnom jazyku – lugandčine, takže je teraz z toho trošičku zmätený a niekedy použije aj všetky tri jazyky naraz. Napriek tomu krásne rozumie po slovensky a vie aj pekne rozprávať.

Veľmi sa však teším z toho, že sa už rozrozprával, lebo mu to išlo trošičku pomalšie. Keď prídem domov, Miško automaticky prepína do slovenčiny. Je to milé, aj keď je opatrovateľka ešte doma s nami, na ňu rozpráva po anglicky, no na mňa po slovensky.

V Afrike ste už pomerne dlhý čas, aby ste vedeli zhodnotiť, či má rozvojová pomoc stále zmysel.

Som presvedčená o tom, že áno, pretože pomáhať akoukoľvek formou vždy zmysel malo, má a aj bude mať. V rozvojovej pomoci došlo za tie desiatky rokov k obrovskému pokroku a myslím si, že má veľký účinok v danej krajine, v ktorej sa realizuje. Je však veľmi dôležité, aby sa robila efektívne. Hoci sa nám stále zdá, že je Afrika pozadu, pri porovnaní toho, čo tu bolo vtedy a kde je Afrika teraz, ide o obrovskú zmenu.

Ja sama za tých deväť rokov, čo tu žijem, ten pokrok vidím. Je to však progres pomalý a vyžaduje si veľkú trpezlivosť. Samozrejme, treba počítať s tým, že niektoré naše ciele nie sú stanovené na rok či päť rokov, ale ide o generáciu, možno dve generácie, kým dôjde k viditeľnej zmene.

Keďže tu všetko ide výrazne pomalšie, nepredpokladám, že niekedy uvidíme presne tie výsledky, ktoré si osobne predstavujeme, no pevne verím, že prispievame k tomu, aby sa situácia zlepšovala. Nemusíme robiť zázraky, ani sa už od nás neočakáva, že ideme zachrániť celý svet, ale snaha pomôcť jednotlivcom a cez nich prispieť k väčšiemu celku – k rozvoju, dovolím si povedať, že je to, čo chce väčšina tých, čo tu pôsobia.

Netreba však zabúdať na to, že rozvojová pomoc má význam aj v spojitosti s migračnou otázkou. Ľudia si často neuvedomujú, že prostredníctvom rozvojovej pomoci prispievame aj k tomu, aby boli domáci vzdelanejší, ostávali vo svojich krajinách a dokázali ich sami rozvíjať vlastnými činmi.

Barbora Šilhárová so svojím synom Michalom počas návštevy na Slovensku. Foto – archív Barbora Šilhárová

Myslíte si, že Slovensko prispieva dostatočne na rozvojovú pomoc?

Priznám sa, že do tých štatistík veľmi nevidím, ale čo vidím, je, že sa Slováci veľmi snažia aj jednotlivo, aj prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí. Tej rozvojovej pomoci napriek tomu, že je u nás stále ešte v plienkach, sa darí robiť veľmi pekné veci. Vzhľadom na to, akou malou krajinou sme, som veľmi hrdá, keď vidím ľudí zo Slovenska takýmto spôsobom pomáhať. Že im nezáleží len na sebe v pohodlí domova, ale naozaj aj na nejakej Ugande, ktorá je aj rozlohou, aj počtom obyvateľstva niekoľkonásobne väčšia.

Ako môžu ľudia zo Slovenska efektívne pomôcť Afrike?

Možností je viac. Mnohé organizácie na Slovensku sa venujú humanitárnej či rozvojovej pomoci v Afrike. Stačí si pozrieť ich internetové stránky a vybrať si tú, ktorá robí v oblasti, ktorá vás zaujala. Zistite si, či sú transparentní vo financovaní a či sa ich zamestnanci nevyvážajú do Afriky prvou triedou v lietadle.

Prispievať je najlepšie trvalým príkazom, či je to už Adopcia na diaľku, alebo podpora konkrétneho projektu. Trvalé príspevky prácu organizácií lepšie stabilizujú. Skvelé sú aj zbierky, charitatívne akcie či možnosť poukázania určitého percenta z dane. Posielať poštou oblečenie, hračky sa veľmi neoplatí, lebo poštovné vyjde podstatne drahšie, ako kúpiť veci tu.

Možno je hlavné len to, že ak chcete pomôcť v Afrike, neostať len pri premýšľaní. Myšlienka totiž často zapadne prachom. Preto treba aj niečo spraviť. Ak chcete pomáhať, ale nie v Afrike, tak pomáhajte doma. Skvelé, len niečo robte a nebuďte pasívni kverulanti, čo sa len sťažujú na situáciu okolo nás.

Stretávate sa často s otázkou, prečo miesto toho, aby ste pomáhali doma na Slovensku, pôsobíte práve v Afrike? Ako na to reagujete?

Áno, veľmi často sa stretávam s touto otázkou... alebo aj nepríjemnými komentármi. Myslím si však, že je to o osobnom nastavení človeka, že sa snaží pomáhať, a je jedno, či pomáhame v zahraničí alebo doma. Z takého osobného hľadiska môžem povedať, že keď vidím dosah toho, čo sme v Ugande schopní sprostredkovať, napĺňa ma to spokojnosťou a radosťou. Vidím, že ľuďom dokážeme veľmi efektívne pomôcť. V neposlednom rade ma však práca tu napĺňa viac ako doma.

V zahraničí som možno však aj preto, ono to teraz asi vyznie trochu namyslene, ale na to mám. Mám na to, aby som vydržala stresy z tohto okolia. Nebudem klamať, že som si sama osobne prešla obdobiami ťažkého vyhorenia, ale vždy som sa z toho dostala. Nie je totiž vôbec jednoduché ostať tu dlhodobo.

Miestna kultúra je veľmi odlišná a hoci nás domáci už berú viac-menej za svojich, ani po deviatich rokoch neviem vždy predpokladať, ako domáci v niektorých situáciách zareagujú. Preto si myslím, že je dobré pomáhať tam, kde sa na to cítite.

Vždy keď som však doma, snažím sa pomáhať aj tam, a to akoukoľvek formou.

Ako sa miestni ľudia pozerajú na bielu Európanku?

Reagujú rozdielne. Pre väčšinu z nich vidieť bieleho človeka predstavuje viac-menej znamenie peňazí. Predpokladajú, že máme peniaze na to, aby sme rozbehli nejaké projekty, následne očakávajú aj priamejšiu pomoc, často rovno zadarmo, pretože niektorí naši kolegovia ich to takto naučili.

Robíte reálne niečo pre to, aby ste zmenili toto zmýšľanie?

Áno, s ich predsudkami, že keď uvidia belocha a dostanú niečo zadarmo, sa snažíme bojovať. Aplikujeme to hlavne v našom zdravotnom centre, a to takou formou, že dostávajú zadarmo to, čo dostávame aj my zadarmo, ale veci, ktoré nie sú dotované, si musia v takom prípade uhradiť. Aspoň teda cenu lieku.

Ak však nemajú peniaze, chceme od nich, aby zaplatili aspoň čiastku, ktorá je pre nich akceptovateľná. Vychovávame ich tak k tomu, že nie všetko im padne z neba rovno do úst. Rovnako sa im tým snažíme ukázať, že aj oni nesú časť zodpovednosti na tom, čo tu robíme. Ale treba povedať, že naši pacienti a ľudia z komunity nás už poznajú a za našu prácu sú naozaj vďační.

Počas vybavovania projektov ste sa už stretli s kadečím. Máte skúsenosť aj s veľkou korupciou či byrokraciou zo strany miestnych úradov?

Musím povedať, že keď som išla do Afriky, vôbec som nepredpokladala, že sa budem stretávať až s takou byrokraciou, aká ma tu čakala. Naozaj som bola tým veľmi zaskočená. Ako lekárku ma to nezasahovalo v takom rozmere ako teraz, keď pôsobím aj v riaditeľskej funkcii. Čo sme si zažili byrokracie, keď sme sa snažili vystavať túto kliniku, získať všetky povolenia a pečiatky, no bolo to naozaj veľmi náročné.

Čo sa týka korupcie, áno, nebudem klamať, že niekedy sme sa nevedeli pohnúť bez toho, aby sa nezaplatil nejaký poplatok, ktorý mal skôr formu úplatku. Ak je to poplatok za to, že to bola vyslovene služba nad rámec, tak s tým nemám nijaký problém, ale ak ide o niečo, čo je v rámci ich pracovnej náplne a chcú peniaze len preto, že sme bieli, tak s tým problém, samozrejme, mám. Snažíme sa s tým bojovať, ale je to boj s veternými mlynmi.

Ak tomu správne rozumiem, dať úplatok je v Ugande koniec-koncov niekedy nutnosť.

Áno, priznám sa, že ten úplatok je niekedy nevyhnutný, lebo by sme sa nepohli. Nebudem klamať, že to tak nie je. Ak sme tak odmietli urobiť, opakovane sa nám stávalo, že sa záhadne stratili papiere, ktoré sme podali, a proces sa predlžoval. Nejde však o veľké čísla, ale zas ani symbolické sumy, lebo keď vidia belošku, tak očakávajú, že tam peniaze v pozadí sú.

Foto – Barbora Šilhárová

Čo vás za tých deväť rokov naučila Uganda a na čo ste si naopak doteraz nezvykli?

Určite väčšej trpezlivosti, pretože všetko tu trvá strašne dlho a človek jednoducho nevidí hneď okamžitý efekt. Na čo som si však nezvykla, je to stále opakovanie vecí dookola, kým domáci pochopia, čo od nich chcem. Taktiež čakanie absolútne všade, na úradoch, u lekára, na akúkoľvek schôdzku. Ich vnímanie času: dohodneme sa na ôsmu, prídu o desiatej. Všade preto chodím už s čítačkou alebo s laptopom, aby som nemrhala čas.

Kde ste viac doma, v Ugande či na Slovensku?

Je pravda, že už mávam častejšie pocit, že neviem, kde som doma. Žijem tu deväť rokov, toto je už môj druhý domov a je to zvláštne, lebo keď som na Slovensku, som rada, že som doma, a teším sa, ale po chvíli ma začne všetko hnevať. Všetko to, čo už nie som schopná akceptovať po toľkých rokoch v Afrike. Napríklad keď sa na mňa začne valiť ten materializmus všade z okolia.

Z toho teda usudzujem, že zrejme neplánujete taký skorý návrat na Slovensko.

Skôr nie, plánujem ostať tu, v Ugande, aj keď mi je ťažko povedať toto slovo plánujem, pretože akýkoľvek plán mi zatiaľ v živote nevychádza (smiech). A v Afrike už celkovo slovo plánovať nadobúda úplne iný rozmer. Dlhodobé plány sa tu veľmi nevyplácajú, pretože väčšinou nevychádzajú. No aktuálne tu ostávame.

Zatiaľ je moje osobné rozhodnutie ostať v Afrike, kým sa nenájde liečba na HIV, aby sa Miško vyliečil. Lieky, ktoré Miško berie, na Slovensku nie sú vôbec registrované a musela by som s ním chodiť do Viedne. Už som si to zisťovala a vedeli by mi pre neho ponúknuť liečbu až tam. Prísť však na Slovensko s malým černoškom je dosť náročné, no prísť s HIV pozitívnym černochom je podľa mňa absolútne nemožné.

Už aj počas krátkych prázdnin, čo sme strávili na Slovensku, som sa stretla s nie veľmi príjemnými situáciami, keď sme boli napríklad na preliezke a dievčatko, ktoré išlo na šmykľavku po Miškovi, jej ocko odtiaľ radšej zobral, lebo tam sedel malý černoško. A to ešte ani nevedel, že je HIV pozitívny. Zatiaľ to Miško nevníma, ale ja ho nechcem tomuto vystaviť.

Na čo sa najviac tešíte, okrem rodiny a priateľov, keď prídete domov?

Na grinavské vínko (smiech). Ide však o celkový dojem prísť domov. Stále je pre mňa Slovensko domovom.

Titulná foto – Matej Kováč

 

Cesta do Ugandy bola realizovaná ako súčasť projektu MIND a spolufinancovaná Európskou úniou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo