Šavol prezidentom bez pokánia? Poznámka k úvahe farára Kuffu

Tieto dni sa veľa hovorí o priamej či nepriamej podpore prezidentským kandidátom zo strany predstaviteľov cirkví. Kolega Jaroslav Daniška už upozornil na to, že známy kňaz Marián Kuffa vyhlásil, že budúci prezident „nesmie byť len diplomat, ale buldozér, čo sa otočí a radlicou vytlačí ten hnoj liberálny“. 

Išlo o kázeň v rámci turné proti Istanbulskému dohovoru z obce Čerín pri Banskej Bystrici. Príhovor zaznel na omši v nedeľu 3. marca, video bolo na Youtube zverejnené v pondelok 11. marca, v rámci projektu Misie filmom. 

Lenže najväčší problém Kuffovho vystúpenia nespočíva v tom, že nepriamo označil, koho voliť („... to nesmie byť len diplomat, to musí byť buldozér, ktorý sa otočí a s radlicou vytlačí ten hnoj liberálny, tú ideológiu džender...“). 

Je tu ešte jedno silné a do budúcnosti oveľa závažnejšie tvrdenie. Pre korektnosť ho prinášame v kompletnom prepise celej pasáže: 

„Budú voľby, všimnime si tých politikov, ako oni vnímajú sami seba. 
(...)
Pozrite sa vo svetle evanjelia na tých, čo sa uchádzajú o post prezidenta, post do europarlamentu a do národnej rady. Z plnosti srdca hovoria ústa, slepý nemôže viesť slepého. 
(...)
Pozrite sa, kto sa nebojí a nehanbí prihlásiť sa ku kresťanským hodnotám, ale jednoznačne. Povedia, keby ten robil pokánie, keby tam-ten robil... Nič nepočujeme o tom, že by svätý Pavol povedal: prepáčte, zabil som vám dcéru, vám som matku a vám sestru. Ale počujeme, ako sa Pavol hlási k hodnotám, k Ježišovi: Pre mňa žiť je Kristus. Hlási sa k tým hodnotám – to je jeho pokánie, oprava toho, čo som pokazil. Predtým som bol po našom eštebák a zabijak – platilo to, vyhľadával a zabíjal kresťanov – to robili aj eštebáci, ale dôležité je, čo som teraz, hlásim sa k hodnotám kresťanským – z týchto vyberajte kandidátov.“ 

Príhovor Mariána Kuffu z nedele 3. marca o voľbách. 

V súvislosti s týmito slovami sa dá hovoriť o dvoch problémoch. Prvým je, že sa nie celkom zhodujú s tým, ako chápe obrátenie a pokánie katolícka náuka. A po druhé, predstavujú vážne nebezpečenstvo pre politické zmýšľanie kresťanov. 

Najprv k téme pokánia. Marián Kuffa argumentuje príkladom apoštola Pavla, vraj v jeho prípade bolo pokánie naplnené tým, že sa prihlásil ku Kristovi. 

Nesmieme zabúdať na to, čo nasledovalo po Šavlovom obrátení na ceste do Damašku. Ako to opisuje nemecký profesor Joseph Holzner v knihe Svätý Pavol (LÚČ, 2011), po príchode do Damašku sa Šavol uzavrel do svojej izby a odmietol každé občerstvenie. „Tri dni nič neje a nepije, pre vonkajší svet je mŕtvy,“ píše Holzner. 

Katolíci si ešte z hodín náboženstva pamätajú, že na odpustenie hriechov je potrebné vyznanie viny a ľútosť spojená s odhodlaním viac nehrešiť. 

„Ak je duša i s koreňmi vytrhnutá zo svojich doterajších životných podmienok, ak sa do nej vštepuje nový životný princíp, môže sa znovuzrodenie uskutočniť len v ľútosti a bolesti,“ píše v súvislosti so svätým Pavlom profesor Holzner a dodáva, že Šavol „musel vstúpiť do výchovného a drviaceho procesu, v ktorom sa ľudská pýcha rozdrúzgala“.

Svätý Pavol pritom nehodil svoje hriechy za hlavu v zmysle, že by sa tváril, akoby sa nikdy nestali. Naopak. Obe Pavlove reči o obrátení, ktoré nájdeme v Skutkoch apoštolov, sú v podstate jeho verejným priznaním si viny: 

„Túto Cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia, ako mi dosvedčí aj veľkňaz a celá veľrada. (...) Ja som povedal: ,Pane, oni vedia, že ja som zatváral do väzenia a bil po synagógach tých, čo verili v teba. (...) A keď vylievali krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým; čo ho zabíjali.‘ (Sk 22, 1-21)

,A keď som dostal od veľkňazov moc, veľa svätých som dal pozatvárať do väzenia; a keď ich zabíjali; ja som súhlasil. (...) Po všetkých synagógach som ich často trestami nútil rúhať sa a v nesmiernej zúrivosti proti nim som ich prenasledoval aj po cudzích mestách.‘“ (Sk 26, 9-23)

Profesor Holzner v apoštolovej biografii tiež konštatuje, že v minulosti sa zo svätých robili až nereálne bytosti, keď rôzne neprirodzené legendy cielili na povzbudenie veriacich, avšak na úkor pravdy. 

„Aj z Pavla urobili takto v minúte zo zlosyna svätca bez hriešku, ktorý v jedinom okamihu a bez všetkej prípravy poznal celú kresťanskú pravdu a vystúpil ako apoštol hneď na druhý deň po svojom uzdravení,“ napísal Holzner. 

Pavlovi svätopisci hovoria dokonca až o trojročnej pauze, ktorú po svojom obrátení strávil v asketickom uzobraní v Arábii. Potom sa zoznámil v Jeruzaleme s apoštolom Petrom a zase sa vzdialil do rodného Tarzu, kde bol niekoľko rokov. Až potom začal svoje misijné cesty. 

Na to, že časť veriacich a aj kléru zúžila svoje videnie sveta na boj proti rodovej ideológii, sme si trochu už aj zvykli. Tesne pred prezidentskými voľbami však jeden z najvplyvnejších kňazov predstavil tézu, ktorá je nebezpečná aj do budúcnosti. 

Pretože podľa tejto optiky platí, že ak sa akýkoľvek kandidát s neprijateľnou minulosťou po rokoch posadí do prvej lavice v kostole, prihlási ku kresťanstvu a najmä začne odmietať džender – bude zrazu pre našu politiku tým najlepším apoštolom.