Odkaz pani Danuty

Odkaz pani Danuty

Pani Danuta, žena s ťažkým osudom a stálym životným optimizmom. Foto: archív

Teplota klesá na mínus 60, barak nemá strechu. Tu strávia dve zimy.

Slovenskí saleziáni, pôsobiaci na Sibíri v Aldane, začiatkom roka 2019 odprevadili na večnosť najstaršiu členku svojej farnosti. Pani Danuta sa pred 90 rokmi narodila v Litve v Kalvariji, názov jej rodného mestečka akoby naznačoval jej životnú púť.

Druhá svetová vojna pričlenila Litvu do Zväzu sovietskych socialistických republík, stalinistický režim ovplyvnil životy tisícok Litovčanov, presnejšie 132-tisíc ich bolo počas vojny vyvezených do pracovných táborov na Sibír a do ďalších regiónov Ďalekého východu. Väčšinu z nich tvorili ženy a deti. Do tejto skupiny patrila aj vtedy 12-ročná Danuta, jej o dva roky staršia sestra a ich mama. Pani Danuta si na rok 1940 spomína takto: „Po príchode sovietskych vojsk na naše územie si spomínam silno na strach svojho otca. Bol náčelníkom polície v našej dedine, to boli miesta, na ktoré si Rusi okamžite dosadili svojich ľudí, väčšinou úplne nekompetentných. Pamätám si, ako som ho videla plakať, bál sa, rozmýšľal, ako nás uživí.“

Ten rok ešte prežili ako rodina spolu, mali svoje hospodárstvo a dokázali prežiť aj bez otcovho príjmu. Bolo to však len prechodné obdobie, vojna sa už začínala a útlak sa stále stupňoval. „Vtedy už začínali s prehliadkami domov po celej dedine, k nám prišlo osem vojakov na nákladiaku, hľadali u nás zbrane. Samozrejme, nič nenašli, prečo by sme mali zbrane doma (smiech). Vždy keď premýšľam nad týmto dňom, spomeniem si na  otcove hodinky. Odkladal si ich na tanierik v dome pred odchodom na pole. Mal ich veľmi rád, ale niektorý z vojakov mu ich ukradol pri prehliadke, strašne ho to naštvalo. Kričal po nich, kde mám hodinky?!! Nevedel sa udržať, dodnes sa na tom smejem.“

Pani Danuta s manželom. Foto: archív

Vojaci nakázali ľuďom, nech si zhromaždia teplé veci k železničnej stanici. Ostatné nech nechajú, cennosti pritom väčšinou už pokradli pri prehliadkach domov. Vtedy už nikto nepochyboval, že sa blíži transport. Cieľová destinácia bola neznáma a mnohí sa jej ani nedožili. „Tri dni sme iba čakali na stanici v dobytčiakoch, kým všetkých zozbierajú. Vagóny boli plné ľudí, akoby rozdelené na dve poschodia, nech je viac miesta na spanie. Keď boli naplnené do posledného miesta, začali vyzývať mužov, nech vyjdú von. Natlačili ich do druhého vlaku, ktorý šiel do krasnojarského kraja, vtedy sme ešte vôbec nevedeli, kam idú. My sme išli opačne, ženy plakali. Odvtedy sme ostali samy so sestrou a mamou, otca sme už nikdy nevideli, nevieme, čo sa s ním stalo.“

Čakali ich dlhé týždne strávené v dobytčiakoch, ich denný prídel stravy bola jedna miska kaše. Prvú brigádu absolvovali v altajskom regióne v meste Bijsk. „Poslali nás tam všetkých pracovať do mäsokombinátu, spracovávali sme tam mäso. Samozrejme, nič sme si z neho nemohli vziať.“ Bijsk bol pre nich „domovom“ asi na pol roka, potom prišiel rozkaz na ďalší transport, ďalej na sever. „Dlho sme išli, stále na východ, až na koniec železnice, ďalej už nič nebolo. Prišli tam po nás nákladiakmi a dva dni sme popri rieke Lena pokračovali na sever cez tajgu, už skončili aj cesty pre autá, tak sme zopár týždňov čakali v stanoch na člny. Plavili sme sa stále na sever, došli sme až k miestu, kde Lena ústi do Severného ľadového oceánu.“

Konverzácia s pani Danutou má vždy jednu typickú črtu, je radostná. Téma rozhovoru má na to len minimálny vplyv. Pri rozprávaní svojho svedectva ju často vidíte smiať sa na skutočnostiach, pri ktorých sa vám to zdá až bizarné. Malá zmena nastáva, keď začína opisovať ich život pri ústí Leny. „Takto ďaleko na severe boli už obrovské mrazy. Baraky, v ktorých sme bývali, nemali ani strechu, mrzli sme, oblečenie nám nestačilo. Ženám primŕzali vlasy o dosky, na ktorých spali. Všetci ľudia tam boli vysťahovaní z Litvy, väčšinou museli pracovať ako rybári. Hĺbili diery do ľadu a nastavovali siete, rýb tam bolo požehnane, no za krádež posielali do väzenia. Holými rukami ich vyberali z tej mrznúcej vody. Mama už bola staršia, pracovala ako upratovačka a ja so sestrou sme chodili na drevo do lesa, vozili sme ho na sánkach. Dávali nám iba chlieb, bolo ťažké prežiť z toho. Veľa rodín nezvládalo vyžiť zo svojho prídelu stravy, o nás sa starala mama a dávala pozor, aby sme vždy nejako vyšli.“

Prvá zima bola pre nich najťažšia, ďaleko na severe trvá bežne aj 9 mesiacov, pričom v extrémoch teplota klesá až na mínus 60 stupňov. V baraku bez strechy nad hlavou dokázali prežiť dve zimy, potom dostali možnosť sa presťahovať. „V neďalekej dedine nám a ešte jednej rodine pridelili taký malý domček s pieckou. Bol tiež starý a rozpadnutý, ale mal strechu a pri piecke sme sa mohli zahriať. Bola tam aj škola, mohla som nastúpiť do piateho ročníka. Po rusky som ešte nevedela, ale nebola som sama, ďalších 5 dievčat bolo z Litvy, niektoré boli z Poľska.“

Vojna sa skončila a pani Danuta mohla po rokoch útlaku začať rozmýšľať o budúcnosti. „Chcela som sa ísť učiť do mesta, viac na juh. Nemala som prečo ostávať tak ďaleko na severe, rybár by zo mňa nebol. Na cestu ale nebolo jednoduché si zarobiť, pomohla mi mama. Bola krajčírkou a ušila veľmi pekný kabát. Snažila som sa ho predať, aby som mohla vycestovať (smiech). Miestna doktorka ho odo mňa odkúpila, prosila som ju, nech mi pomôže, asi ma aj trošku ľutovala. Loďou som prišla do Jakutska, ďalej nám už aj tak nechceli dovoliť ísť, nemali sme doklady.“

„Keď otvorili kostol, tak som bola na prvej omši, ktorá sa v ňom slúžila, otec Jozef ju slávil,“ spomína pani Danuta.

Jej blízki ostali na severe, mama už bola stará a sestra sa o ňu starala. Pracovala v dielni na výrobu sietí. Pani Danutu čakal náročný prvý rok v Jakutsku, nedostala štipendium na pedagogickej fakulte, preto nemala nárok na internát. „Stretla som ľudí, ktorí mi veľmi pomohli. Bola to dobrá rodina, všetci hudobníci, mali dve dcéry, dokonca som zistila, že ich mama a moja majú spoločných známych. Dávali mi 10 rubľov na týždeň a v nedeľu som k nim chodila na teplý obed. Neviem, čo by so mnou bolo, keby mi vtedy nepomohli. Platila som si z toho ubytovňu aj stravu. Pozerala som v obchode, ktorá krúpa je najlacnejšia. Celý rok som potom jedla pšeničnú krúpu s trochou margarínu a veľa som sa učila. Ročník som skončila s vyznamenaním, prijali ma tak na internát. Cez leto mi dali aj možnosť brigádovať, mohla som si aspoň základné veci kúpiť, vtedy som nemala ani na spodnú bielizeň (smiech).“

Pedagogickú fakultu skončila s vyznamenaním. Učiteľov v Sovietskom zväze prideľovali do škôl podľa potreby. Pani Danutu vyslali späť na sever, dokonca ešte ďalej, až k brehu Severného ľadového oceánu. „Tri roky som tam žila a pracovala. Učila som biológiu, chémiu a geografiu. Postavili nám tam také zemlianky, neboli v nich ani postele. Potom som dostala možnosť ísť učiť do regiónu blízko Irkutska. Bola tam aj vojenská základňa, spoznala som tak svojho muža. Neostali sme dlho, pretože ich prevelili do Jakutska, kde mu dali i byt. Vtedy som bola tehotná a porodila som nám syna. Rok nato im zase rozdelili jednotku a sťahovali sme sa do Aldanu. Tu sme už ostali, muž pracoval ako šofér a ja som sa zamestnala v sklade, 20 rokov som tam robila.“

Do Litvy sa pani Danuta vrátila, ale iba na dovolenku. Finančná situácia jej nedovoľovala pomýšľať na návrat domov. Nehovorí o tom ako o krivde. „Nerozmýšľala som o tom, jednoducho sme na to nemali finančné prostriedky. Sestra s manželom a mamou sa vrátili, podarilo sa im našetriť a usadiť sa v Kaunase. Stále spolu často telefonujeme, teraz má sestra 92 rokov. Trikrát som sa vrátila do Litvy, ale iba na dovolenku, navštívila som aj Kalvariju, moje rodné mestečko. Skoro som ho nespoznala, aj náš kostol zhorel cez vojnu.“

Celý život i napriek ťažkým skúškam si pani Danuta uchovala silnú vieru. Pochádzala z katolíckej rodiny, no vyše polstoročie nemohla byť na svätej omši. „Modlitba nás sprevádzala vždy. Počas transportu, i v barakoch na severe sme sa modlili, vždy ráno aj večer. Ruženec sme sa často modlievali spolu a sledovali sme vždy, aký je sviatok. Podmienky však nedovoľovali väčšie zhromaždenia, nemali sme na to ani kňaza, ani priestor, či vôbec silu po robote. Prvýkrát som počula o litovskom kňazovi, ktorý prišiel do Jakutska, keď sa mi narodil syn. Myslím, že to bolo v roku 1957, chcela som ho dať pokrstiť, samozrejme, muselo to byť tajne. Dali mi adresu bytu a čas, kedy bude omša, prišla som aj s dieťatkom a pokrstili ho, to bola veľká Božia milosť. Vždy som synovi aj neskôr pripomínala, že je katolík. Nespomeniem si už na meno kňaza, možno som ho ani nevedela, nebolo to bezpečné. Veľa obetoval, prišiel sem v utajení.“

Podľa zistení otca Pavla Michalku, slúžiaceho v Aldane, to mohol byť litovský salezián Jozas Gustas, ktorý strávil 10 rokov v gulagoch na území dnešnej Jakutskej republiky. V roku 1956 prišiel späť do Litvy, ale žiadal svojich predstavených, aby mu umožnili návrat. Bolo tam veľa katolíkov, ktorí boli vyvezení z Litvy, Poľska a iných krajín, ale neboli tam kňazi. V 1958 roku ho zabili v krasnojarskom regióne.

 Posledné roky žila pani Danuta sama, manžel i syn jej už umreli. Veľkou milosťou a radosťou pre ňu bola prítomnosť saleziánov v Aldane, ktorí tam prišli po páde režimu. „Dozvedela som sa o tom v novinách, to bola veľká radosť. Potom som až zistila, že už tu nejaký ten rok boli a slúžili na bytoch, ale ja som o tom nevedela. Keď otvorili kostol, tak som bola na prvej omši, ktorá sa v ňom slúžila, otec Jozef ju slávil. V kostole na omši som nebola, odkedy nás vysťahovali z Litvy, vyše 50 rokov. Bola som zvedavá, nepoznala som saleziánov, tak som si myslela, že to možno bude nejaké iné, ale nebolo. (Smiech.) Tak ako som si z Litvy pamätala presne, hneď som išla za otcom Jozefom a poprosila ho o spoveď.“

Otec Jozef Tóth v rozhovore pre Postoj, hovoril o slobode, v akej žila pani Danuta. „Pre mňa je príkladom jóbovského utrpenia, nezavineného a nezaslúženého. Boh jej pomohol odpustiť. Samozrejme, že ju to bolí, vie, že ten život mohol byť aj iný, krajší, ale ona napriek tomu vychádza ako víťaz, bez hnevu a slobodná.“

Slobodného ducha pani Danuty sa naozaj nedalo nevnímať. Počas môjho pobytu v Aldane, kde som pomáhal ako dobrovoľník, som ju často navštevoval. Väčšinou som jej odhŕňal cestičku k domu, vždy ju musela mať dôkladne očistenú, napriek tomu, že veľa ľudí k nej už nechodievalo. Pýtala sa na situáciu u nás doma na Slovensku, zaujímala sa o moje štúdium. I vo svojom pokročilom veku mala o život a spoločenské dianie nebývalý záujem.

Jej život by sme mohli charakterizovať citátom zo svätého písma: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.“ (Mt 10, 28)  Verím, že život pani Danuty ostane pre nás inšpiráciou v zápase o slobodu ducha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo