Siedmy deň po útoku na Charlie Hebdo. Sedem reakcií zo zahraničia

Zastrelenie 12 pracovníkov redakcie parížskeho Charlie Hebdo vzbudilo širokú diskusiu: aj o otázke, či je možné robiť si žarty z náboženstva.

15602988304_c0d4f22d64_z1.jpg

1. "Bezpochyby je tento magazín urážlivý, ale to zapadá do dlhej tradície satiry a posmievania sa vo francúzskej kultúre siahajúcej až do stredoveku a ešte ďalej. Je pravdou, že to zvyklo byť viac o tom, ako sa vymaniť z príkazov a štruktúry Cirkvi alebo koruny, kým teraz sa uráža len preto, aby sa urážalo. Charlie Hebdo mal bližšie skôr k tomu druhému, ale nie úplne. Svojou satirou veľa riskoval, pretože sa usiloval spochybniť tých, ktorí ohrozovali republikánsky ideál slobody slova, základ slobodnej spoločnosti. Oni, rovnako ako mnohí ďalší v krátkej histórii modernej republiky, zomreli pre tento ideál,“ napísal pre National Catholic Register katolícky kňaz Gregory Haake, ktorí v Paríži študuje francúzsku literatúru.

Alistair Macdonald-Radcliff: "Mladí ľudia príliš často veria, že najextrémnejšie formy islamu musia byť aj najautentickejšie. V posledných dňoch sme znovu videli, ako to končí násilím a terorom."

2. „Zdá sa, že islamu, a zvlášť sunnitskému islamu, na základe svojho rozsahu a často osobných štruktúr autority, chýbajú efektívne prostriedky na určenie hraníc viery. Obzvlášť sa zdá, že umiernený islam má ťažkosti stanoviť, že extrémistické interpretácie sú mylné tak, že by sa to všeobecne uznávalo. Mladí ľudia príliš často veria, že najextrémnejšie formy islamu musia byť aj najautentickejšie. V posledných dňoch sme znovu videli, ako to končí násilím a terorom. Ale toto je problém, ktorý si iba moslimovia musia adresovať sami sebe. Je čudné a dokonca sebazničujúce, aby sa Západ usiloval definovať islam,“ povedal pre britský Tablet odborník na medzináboženský dialóg Alistair Macdonald-Radcliff, ktorý pôsobil ako dekan anglikánskej katedrály v Káhire. Symbolicky sa k nemu pridáva moslimský klerik Yasir Qadhi, ktorého cituje National Catholic Reporter: „Samozrejme, moslimov urazil druh karikatúr vydávaných Charlie Hebdo, ale to nie je dôvod na vraždu.

3. Tablet tiež upozornil na riziká spojené s extrémistickými politickými stranami v Európe – ako odpoveď na extrémizmus nevidí ďalší extrémizmus. Článok sa zaoberá najmä rastom antiislamistického hnutia Pegida v Nemecku. „Nestačí, aby sa inštitúcie, ktoré predstavujú to najlepšie z európskej civilizácie, najmä cirkvi, dištancovali od týchto škodlivých vplyvov. Tí, ktoré flirtujú s myšlienkami podobnými Pegide, musia pocítiť, že porušujú základné ľudské hodnoty – v strede ktorých je náboženská tolerancia, rešpekt pre ľudský život a sloboda slova.“

4. Po celom svete sa šíril slogan Je suis Charlie, teda Ja som Charlie vyjadrujúci solidaritu s dvanástimi zavraždenými pracovníkmi redakcie. Ani katolícky kňaz, nositeľ Templetonovej ceny a profesor Tomáš Halík nesúhlasí s činom teroristov, no nie je ani Charlie, napísal v českých Lidových novinách. „Je zdravé, je-li lidská stránka náboženství předmětem humoru, a humor jistě může být legitimní zbraní proti nelidské podobě náboženství, která ve jménu posvátného vraždí; ale pokud by náboženstvím budoucnosti měl být všepohlcující průmysl zábavy a stav, v němž nikomu není nic svaté, pokládám za svou povinnost varovat také před tímto cynickým trendem naší západní kultury.“

Tomáš Halík nesúhlasí s činom teroristov, no nie je ani Charlie: "Pokud by náboženstvím budoucnosti měl být všepohlcující průmysl zábavy, pokládám za svou povinnost varovat také před tímto cynickým trendem naší západní kultury.“

5. Charliem nie je ani Michael Sean Winters z National Catholic Reporter, ale má na to celkom iné dôvody. „Nie som Charlie. Nie som tak statočný, ako boli editori týchto novín, ktorí neprestali robiť satiru ani po vyhrážkach smrťou či vypaľovaní ich redakcie. Zvýrazňujem ešte jeden zjavný rozdiel, že nie som ani satirik a nerobím si žarty z náboženstva iných ľudí. Ale oni to robili – a odpustite mi ten výraz – ale Boh ich za to žehnaj.“ Na záver Winters dodáva: „Nie som Charlie. Ale som hrdý, že som súčasťou kultúry, ktorá oslavuje Charlieho.“

6. Podľa Eda Westa z londýnskeho Catholic Herald je občas potrebné a zdravé žartovať na adresu náboženstva. Predovšetkým v situácii, keď sa tým smejeme násiliu. A pokiaľ nesúhlasíme s obsahom novín, navrhuje jednoduché riešenie – nekupovať si ich. „To by mali robiť veriaci ľudia s publikáciami, ktoré urážajú. ... Všetky noviny podobne ako iné komerčné podniky si musia dávať pozor na urážanie a stratu zákazníkov –  je to spôsob, ako slobodný trh podporuje zdvorilosť a toleranciu.“

7. Bez ohľadu na to, kto je alebo nie je Charlie, tento smutný čas je časom modlitieb a uvažovania. Francúzsky denník La Croix zverejnil list kardinála André Vingt-Troisa, ktorým oslovil veriacich (nielen) v Paríži: „Karikatúra, je jedno, aká je nechutná, kritika, ak je aj vážne nespravodlivá, nestoja na tej istej úrovni ako vražda. Sloboda tlače, nech je cena za to akákoľvek, je znakom zrelej spoločnosti.“ Kardinál Vingt-Trois pozval parížskych veriacich modliť sa za obete teroristov, ich deti a rodiny. Vyzval tiež, aby sa čin niekoľkých fanatikov neidentifikoval s náboženstvom ako takým. „A taktiež sa modlíme za teroristov, ktorí spoznajú pravdu Božieho súdu. Prosíme o milosť stať sa tvorcami mieru. Nikdy nesmieme stratiť nádej na mier, ak budujeme spravodlivosť.“

Matúš Demko

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)