František Mikloško: Kolakovičovci

13. septembra 1943 prišiel na Slovensko chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Mal vtedy 37 rokov. Slovensko si vybral jednak pre osobné bezpečie, v Chorvátsku mu zo stany nacistov hrozilo zatknutie, jednak, pri očakávanom prechode frontu sa odtiaľto chcel dostať do Sovietskeho zväzu.

Tomislav Kolakovič (v kabáte v strede) s členmi Rodiny na Slovensku v roku 1944

Kolakovičova idea ruského apoštolátu sa opierala jednak o jeho rusofilstvo, jednak o presvedčenie, že viera v Rusku je dosiaľ živá a že Rusko po všetkých utrpeniach zapríčinených boľševickou revolúciou je na počiatku svojej duchovnej obrody v zmysle fatimského zjavenia Panny Márie. O tomto všetkom chcel vyjednávať s najvyššími predstaviteľmi ZSSR.

Hneď po príchode na Slovensko si Kolakovič vybudoval okruh mladých ľudí, s ktorými sa začal stretať. Prichádzal s myšlienkami abbé Josepha Cardijna, zakladateľa „Hnutia kresťanskej robotníckej mládeže“(JOC). Jocisti vytvárali malé spoločenstvá, krúžky, bunky, v ktorých má byť každý aktívny. Našich študentov oslovovali na jocizme tri veci. To prvé bolo heslo „formácia činnosťou“. Druhé heslo bolo „vidieť, hodnotiť, konať“. A toto všetko sa malo opierať o zápal vnášať Krista späť do už odkresťančeného prostredia, v duchu hesla pápeža Pia X. „Všetko obnoviť v Kristovi“. V dôsledkoch to znamenalo angažovať sa v cirkvi, kultúre, politike, hospodárstve.

"Za krátky čas, ktorý Kolakovič na Slovensku strávil s Rodinou, tu vyrástla celá generácia kňazov, rehoľníkov, katolíckej inteligencie a študentov, ktorých svojou osobnosťou a myšlienkami strhol a poznačil na celý život."

Zdieľať

Základné spoločenstvo na Slovensku, ktorým sa obkolesil, pomenoval Rodina. Týchto ľudí viedol k osobnému zreniu vo viere. Pripravoval ich, že po II. svetovej vojne Slovensko čaká komunistický teror. V čase príchodu Kolakoviča dozrievala na viacerých miestach Slovenska túžba veriacich o hlbší duchovný život. Asi aj preto, za krátky čas, ktorý Kolakovič na Slovensku strávil s Rodinou, tu vyrástla celá generácia kňazov, rehoľníkov, katolíckej inteligencie a študentov, ktorých svojou osobnosťou a myšlienkami strhol a poznačil na celý život. Keď vypuklo na Slovensku Povstanie, Kolakovič navštevoval na povstaleckom území kňazov a nabádal ich, aby ho podporili. Kolakovič s Juklom a štyrmi francúzskymi partizánmi pôsobili počas Povstania v horách pod Veprom. Spolu s ruskými partizánmi potom prešli na stranu frontu. Kolakovičovu cestu do Sovietskeho zväzu tu nebudem popisovať. Po návrate strávil ešte krátky čas v Prahe, kde tiež založil Rodinu. Potom, čo jeho bezpečnosť začala byť ohrozovaná, 1. augusta 1946 opustil spolu s belgickými repatriantmi Prahu. Viac do Československa neprišiel.

Kolakovičova Rodina na Slovensku mala v tom čase 110 členov, z toho 42 kňazov a rehoľníkov, 28 ľudí z prostredia katolíckej inteligencie a 40 študentov. Z kňazov a rehoľníkov tam patrili bl. biskup Pavol Gojdič; bl. Vasiľ Hopko, neskôr biskup; Mikuláš Lexmann, zomrel v internácii; historik Štefan Šmálik; veľký vyznávač viery Viktor Trstenský; Jozef Vavrovič, neskôr dlhoročný riaditeľ Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme; Anton Botek, neskôr redaktor Vatikánskeho rozhlasu a prekladateľ Písma svätého; Xaver Čík, ktorý viedol potom 20 rokov slovenskú duchovnú službu vo Viedni a organizoval prenášanie správ o prenasledovaní veriacich v Československu; jezuita Ján Dieška, významný katolícky spisovateľ, publicista a prekladateľ; Ladislav Hagovský, prekladateľ náboženskej literatúry, ktorá potom vychádzala v samizdate a ďalší.

Z katolíckej inteligencie tam patrili univerzitný profesor, pediater Alojz Chura; Andrej Getlik, neskôr tiež univerzitný profesor pediater; Pavol Strauss, lekár, spisovateľ, básnik a prekladateľ; stredoškolskí profesori Mária Pecíková a Juraj Kohút; Václav Vaško starší a ďalší. Zo študentov Ján Komorovský, religionista, po novembri 1989 univerzitný profesor; Anton Neuwirth, neskôr veľvyslanec SR pri Vatikáne; Václav Vaško ml., publicista; Ladislav Záborský, akademický maliar; František Braxátor a Jozef Šrámek, neskôr významné osobnosti slovenského exilu; Imrich Staríček, fyzik, filozof; Jozef Vicen, ktorého v roku 1957 uniesla z Rakúska čs. rozviedka; Vladimír Jukl a Silvester Krčméry a ďalší. Do pražskej Rodiny patrili kňazi, teológovia Oto Mádr a Josef Zvěřina; laici Ružena Vacková, univerzitná profesorka, teoretička umenia; František Valena, právnik, zomrel na následky väzenia; Miloš Lokajíček, jadrový fyzik, neskôr univerzitný profesor; Josef Hošek, fyzik, filozof; Jiřina Hošková a ďalší. Z Maďarska bol blízkym spolupracovníkom Tomislava Kolakoviča kňaz, piarista György Bulányi. Lukáš Obšitnik, pracovník Ústavu pamäti národa, zistil, že členovia slovenskej Rodiny boli dohromady odsúdení na 481 rokov, 10 mesiacov a jedno doživotie väzenia, resp. internácie. Len tí členovia pražskej Rodiny, ktorých som tu menoval, boli spolu odsúdení na 104 a pol roka a jedno doživotie väzenia. György Bulányi bol v Maďarsku odsúdený na doživotie.

Keď som spomenul niektoré mená z Rodiny a ich neskoršie významné posty a pôsobenie, resp. ich martýrium, tak v pravom slova zmysle pokračovateľmi apoštolátu Tomislava Kolakoviča na Slovensku boli len dvaja ľudia: Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Hneď po návrate z väzenia sa začali aktivizovať v apoštoláte medzi vysokoškolskou mládežou. V roku 1974 založili v skrytosti sekulárny inštitút Fatima, ktorý bol jurisdikčne podriadený tajnému biskupovi Jánovi Korcovi. Fatima bola potom centrom kľúčových náboženských aktivít na Slovensku až do pádu komunizmu. Jej charizma bola postavená na dvoch pilieroch. Jukl a Krčméry ju nazývali tiež „Komunita aktuálnych služieb“. Fatima išla tam, kde bola v cirkvi práve najviac potreba. Takto sa v spolupráci s biskupom Korcom a s tajnými rehoľnými kňazmi venovala apoštolátu v malých skupinkách medzi vysokoškolákmi, potom stredoškolákmi, žiakmi a rodinami. Vydávala periodickú i neperiodickú samizdatovú literatúru, organizovala prenášanie náboženskej literatúry zo zahraničia, podávala správy do zahraničia o prenasledovaní veriacich v Česko-Slovensku. Organizovala výlety, duchovné obnovy i exercície pre ľudí, s ktorými sa stretala a udržovala s nimi na Slovensku kontakt. Iniciovala nočné adorácie mladých ľudí na mariánskych púťach a stála pri známej púti na Velehrade v roku 1985, Sviečkovej manifestácii v Bratislave v marci 1988 a pri závere „milostivého Mariánskeho roku“ v auguste 1988 v Nitre. Pri apoštoláte sa riadila heslom, „vychovať si pri práci nástupcov a stať sa takto 'zbytočným'“. Druhým duchovným pilierom tohto inštitútu bola myšlienka christianizácie Ruska. Fatima mala i má mužskú a ženskú vetvu zasvätených ľudí i spolupracovníkov.Fatima svojou angažovanosťou poznačila tisícky ľudí na celom Slovensku a jej duchovnosť sa prirodzene prenáša na ďalšie pokolenia.

"Ak na Slovensku hovoríme o generácii bernolákovcov a štúrovcov, v našej pamäti by sa mala stať rovnako prítomná generácia kolakovičovcov. Generácia, ktorá sa duchovne vzoprela dvom totalitám 20. storočia a ktorá tu v období komunizmu zohrala obrovskú rolu pri obrane kresťanstva a slobody."

Zdieľať

Keď pozorujeme toto všetko, vidíme, že sa jedná o výnimočnú generáciu katolíckych osobností, ktorí patrili do Rodiny a ktorí potom zohrávali na Slovensku, v Čechách i v zahraničí kľúčovú rolu na poli zachovania viery, kultúry, publicistiky i obrany národa. Vskutku možno hovoriť o generácii kolakovičovcov. Samozrejme, mnohí z týchto ľudí boli v čase Kolakoviča už vnútorne formovaní a po vpáde komunizmu do Česko-Slovenska sa ich osudy a cesty rozišli na rôzne strany, ale v jednej chvíli ich svojimi myšlienkami oslovil a spojil profesor Kolakovič. A táto, aj keď krátka skúsenosť ich potom vnútorne spájala celý život. Ak na Slovensku hovoríme o generácii bernolákovcov, štúrovcov, alebo v kultúre o mnohých umeleckých smeroch, tak je potrebné, aby sa v slovenských dejinách a v našej kultúrnej pamäti rovnako stala prítomná generácia kolakovičovcov. Generácia, ktorá sa duchovne vzoprela dvom totalitám 20. storočia a ktorá tu v období komunizmu zohrala obrovskú rolu pri obrane kresťanstva a slobody.

V knihe Zjavenie apoštola Jána sa v závere píše: „A mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok. V jeho svetle budú kráčať národy a králi zeme doň prinesú svoju slávu. Jeho brány sa cez deň nezavrú a noci tam nebude. A budú doň prinášať slávu a bohatstvo národov. Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zj 21, 23-27). Je šťastím mať kráľov a vodcov, ktorí stoja na čele národov a štátov, ale aj vodcov generačných či iných zoskupení, ktorých odvaha a múdrosť bude raz ich slávou. Je šťastím mať ľudí, ktorí verne rozvíjajú a nasledujú svoje poslanie tak, že ich život a dielo sa stanú nakoniec slávou a bohatstvom národov. Je šťastím a požehnaním mať v národe ľudí ako boli kolakovičovci, ako boli Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, podľa ktorých bolo dnes, tu v Šintave pomenované námestie, a ako boli ďalší a ďalší, ktorí v čase neslobody na Slovensku vydali statočné svedectvo vernosti cirkvi a ľudskosti. Oni sú miľníkmi na našej ceste k svätému mestu, novému Jeruzalemu.

František Mikloško
Autor bol katolíckym disidentom a blízkym spolupracovníkom Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. O prenasledovaní cirkvi počas komunizmu napísal knihu Nebudete ich môcť rozvrátiť.

Príspevok odznel na konferencii pri príležitosti slávnostného pomenovania námestia Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla v Šintave. Šintava, Farské centrum, 10.9.2014.

Poznámka autora: Informácie o Kolakovičovi som čerpal z článku: Vaško, Václav: Profesor Kolakovič – mýty a skutočnosť, Impulz, 3/2006, str. 93-119.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo