Mikuláš Oláh – perla kresťanstva

Máj - mesiac úcty k Panne Márii - je neodvratne preč. Avšak málokto vie, že tento mesiac sa okrem iného spája aj s postavou velikána uhorských aj cirkevných dejín - s osobnosťou Mikuláša Oláha. V tomto roku si pripomíname už 454. výročie, kedy sa stal Mikuláš Oláh prímasom celého Uhorska a zaujal ostrihomske arcibiskupstvo v Trnave, v meste, ktorému patrí označenie "parva Roma – malý Rím".

V dejinách boli a sú neustále obdobia, ktoré častokrát nabádajú k zamysleniu a k dôkladnejšej obnove a obrode Cirkvi. Inak tomu nebolo ani v 16. storočí. Stredná Európa sa nachádzala v ťažkej hospodárskej a politickej situácii a bola javiskom neustálych politických a náboženských zápasov. Neustále nájazdy Turkov, vnútorná destabilizácia krajiny, šľachtická anarchia, úpadok kráľovskej moci, vplyv humanizmu a šíriaca sa reformácia naozaj neprispievali k cirkevnej stabilite v Uhorsku. Roztrieštenosť krajiny na tri časti bola toho pravým dôkazom (kráľovské Uhorsko, Sedmohradsko a územie pod tureckou nadvládou).

Uvoľnená cirkevná morálka
V tomto stave zmätkov a vnútorných nepokojov, sa v duchovenstve rýchlo uvoľňovala cirkevná disciplína a morálka. Celibát, ktorý nariadil pápež Lev IX., sa častokrát nedodržiaval. Obchádzali ho aj vtedajší pápeži Inocent VIII. a Alexander VI. Mnohí z kňazov žili v konkubináte, mali nemanželské deti, ktorým následne udeľovali vysoké cirkevné hodnosti. Práve do týchto nepokojných čias vstupuje aj osobnosť Mikuláša Oláha. Obraz tohto velikána, tak uhorských ako aj cirkevných dejín v plnej miere vykresľuje citát: „Jemu Európa vďačí za to, že v Európe je o jeden národ menej z protestantských národov.“ (F. Balogh)

Velikán cirkevných dejín
Mikuláš Oláh sa narodil 10. januára 1493 v kniežacej rodine v rumunskom Sibiu. Jeho otec Štefan a matka Barbara, rod. Huzárová (Husárová) mali okrem Mikuláša ešte tri ďalšie deti. Po štúdiách na kapitulskej škole v Oradei bol vysvätený za kňaza. Potom istý čas pobudol ako páža na dvore kráľa Vladimíra II. Od roku 1516 bol sekretárom biskupa Juraja Sakmariho. Neskôr sa stal kanonikom a sekretárom kráľa Ľudovíta II. a kráľovnej Márie. Postupne bol záhrebským a potom jágerským biskupom a od roku 1553 ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. Roku 1560 ho vymenovali za hontianskeho župana.

S menom Mikuláša Oláha sa neoddeliteľne spájajú začiatky rekatolizácie v Uhorsku. Hlavným cieľom Mikuláša Oláha bolo predovšetkým zastaviť postup reformácie a obnoviť stratené pozície katolíckej cirkvi. Riadil sa heslom: „Quae ore legitis ut corde oredatis.“ (Aby ste srdcom verili, čo ústami vyznávate) . S vervou sa pustil do náročnej práce. Verejne kritizoval uhorské stavy, najmä Ferdinanda I., ktorému pomohol dostať sa na trón, z benevolencie proti tureckej expanzii. Ferdinand I. bol človek spravodlivý, milujúci poriadok a presnú literu zákona. Nie nadarmo sa preslávil heslom: „Fiat iustitia, pereat mundus“. (Nech sa naplní spravodlivosť, aj keby mal zhynúť celý svet).

Neúnavný boj s protestantizmom
Proti protestantizmu sa Mikuláš Oláh rozhodol bojovať poučovaním, rozvojom vzdelanosti, školstva a tlače. Po Tridentskom koncile žiadal kvôli napätej situácii medzi protestantmi a katolíkmi povoliť v Uhorsku prijímanie pod oboma spôsobmi a ženbu kňazov, samozrejme neuspel.

Svoje humanistické a renesančné myšlienky literárne rozviedol najmä počas pobytu v Bruseli na dvore kráľovnej Márie. Tu dokončil aj svoje najvýznamnejšie diela: historicko-topografický opis mnohonárodného Uhorska (Hungaria) a širšiu štúdiu o Atilovi. Svoje diela rozširoval so zámerom oboznámiť západoeurópskych učencov o uhorskej krajine. Dopisoval si aj s E. Rotterdamským.

7. mája 1553 sa stal Mikuláš Oláh ako 60-ročný prímasom celého Uhorska a zaujal ostrihomské arcibiskupstvo so sídlom v Trnave (tu bolo ostrihomské arcibiskupstvo prenesené až do r. 1822). Tento akt bol dôležitým medzníkom uhorských dejín a katolíckej cirkvi v Uhorsku. V týchto ťažkých časoch však Mikuláš Oláh pamätal na kultúrne potreby krajiny, najmä na školstvo. Už /em> „...na sneme v Bratislave bolo 22. novembra 1548 nariadené, aby sa príjmy z opustených cirkevných majetkov použili na podporu kňazov v chudobných farnostiach, na budovanie škôl a obživu ich učiteľov, ako aj na podporu študujúcej chudobnej mládeže“; „ut bonis litteris operam dare possint“ (aby sa mohli dobre vzdelávať). V roku 1554 spojil kapitulskú školu v Trnave s tamojšou mestskou školou a roku 1558 vydal pre ňu nový organizačný a študijný poriadok. Usiloval sa pre ňu získať štatút akadémie – univerzity, no nakoniec ju odovzdal roku 1561 do rúk jezuitom. Neskôr na základe Tridentského koncilu zriadil prvý uhorský seminár pre výchovu kňazov. Vlastným nákladom vydal rituál pre potreby kňazov: Pontificale ordo et ritus - (Kňazský rád a poriadok) a breviár: Breviarium secundum usum... - (Breviár podľa potreby...). Podieľal sa aj na vybudovaní arcibiskupskej tlačiarne v Trnave.

Neoceniteľné zásluhy pre cirkev
Veľkým prínosom pre cirkev bolo aj jeho získanie pre katolícku vieru asi 300 obcí na Žitnom ostrove. Taktiež navrátil späť mnohé cirkevné majetky (turčianske prepošstvo). Nariadil vykonať aj súpis fár (dôležitý historický prameň) a poveril tým vizitárov. V meste Trnave usporiadal každoročne arcidiecezálnu synodu, na ktorej sa riešili otázky Tridentského koncilu. Vlastnou iniciatívou prispel k vybudovaniu arcibiskupského paláca.

Prínos Mikuláša Oláha je viditeľný nielen v rozvoji školstva a kňazského dorastu, ale aj v rekatolizácii, výstavbe arcibiskupského paláca a najmä v propagácii humanistických myšlienok. Zomrel vo veku sedemdesiatpäť rokov, dňa 14. januára 1568 v Trnave. Pochovaný je v krypte vo farskom kostole svätého Mikuláša v Trnave.

História a dejiny nám vždy ponúkajú vzory – buď pozitívne alebo negatívne. Vzory, prostredníctvom ktorých sa môžeme veľa dobrého naučiť, prípadne sa vyvarovať chýb. Je iba na nás, ktorý z týchto vzorov budeme nasledovať.

Martin Lupčo

Zoznam použitej literatúry
JUDÁK, V.: Dejiny mojej Cirkvi, II. diel. Trnava: SSV, 2004.
KOREC, J. Ch.: Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava: LÚČ, 1994.
KUMOR, B.: Cirkevné dejiny – Novovek. Levoča: Polypress, s. r. o., 2002.
SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava: SPN, 2003.
Slovenský biografický slovník /IV. Zväzok M-Q/. Martin: Matica slovenská, 1990.
ŠMÁLIK, Š.: Boží ľud na cestách. Bratislava: LÚČ, 1997.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo