TÉMA: Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev v „normalizačnom“ období

Viac ako 40-ročná nadvláda totalitného režimu v Československu spôsobila, že problematika výskumu a spracovania dejín cirkví sa ocitla na periférii záujmu.

Úsilím komunistov bolo verejnosti vnútiť presvedčenie, že viera je prežitkom minulosti. Ak sa predsa len nejaké práce s touto tematikou v historiografickej produkcii objavili vydané buď z iniciatívy pracovísk vedeckého ateizmu (ústavy, katedry a rôzne kabinety), alebo prostredníctvom Ústredného cirkevného nakladateľstva so sídlom v Prahe, išlo o publikácie starostlivo preverené cenzúrou. Až zmenou politickej klímy na prelome 80. – 90. rokov pozorujeme zásadný obrat v prístupe bádateľov. Pri príležitosti 45. výročia od vpádu „spojeneckých“ vojsk do Československa si pripomeňme udalosti, ktoré významnou mierou ovplyvnili činnosť cirkví východného obradu.

Postavenie cirkví po „intervenčnej pomoci“

Intervencia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do ČSSR v noci z 20. na 21. augusta 1968 urobila rázny koniec „socializmu s ľudskou tvárou“. Vojenská okupácia, známa aj ako operácia Dunaj pod aktovkou ZSSR, bola jednoznačnou odpoveďou na udalosti tzv. obrodného procesu v krajine. Nastolený trend „konsolidácie“ pomerov sa pochopiteľne prejavil aj v náboženskom živote. Znamenal návrat k predchádzajúcim formám štátnej cirkevnej politiky s tým rozdielom, že postoj štátu k cirkvám bol predsa len iný, ako tomu bolo v zakladateľskej etape budovania socializmu. Malo to svoje dôvody. Politika vládnucej garnitúry po 26. auguste 1968 mala plné ruky práce s naplnením moskovského pátnásťbodového protokolu. Zároveň zmena straníckeho vedenia v apríli 1969 na čele s Gustávom Husákom (1913 – 1991) nadobudla po „intervenčnej pomoci“ ZSSR nový ráz. Politický kurz poprel všetky hodnoty „obrodného procesu“ a začal uplatňovať proces tzv. normalizácie (obnova poriadku) v duchu neostalinizmu.

"Gréckokatolícka cirkev sa ocitla opäť v nemilosti štátneho a straníckeho vedenia a bola označená za hlavného vinníka, ktorý bránil konsolidácii pomerov na východnom Slovensku."

Zdieľať

Čo sa týka gréckokatolíckej cirkvi, ocitla sa podobne ako po roku 1945 opäť v nemilosti štátneho a straníckeho vedenia a bola označená za hlavného vinníka, ktorý bránil konsolidácii pomerov na východnom Slovensku. Prirodzene, svoju úlohu tu zohrali nielen vnútorné, ale aj vonkajšie okolnosti. Predovšetkým to bola naviazanosť na Vatikán, ktorý bol vnímaný v očiach komunistov ako „nástroj západného imperializmu“. Gréckokatolíkom priťažilo aj samotné nadviazanie kontaktov a spolupráca s emigráciou duchovných v Kanade a Ríme. Okrem toho povolenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1968 vytváralo istý precedens vo vzťahu ku krajinám východného bloku, kde podobne ako v ČSSR bola v 50. rokoch násilne likvidovaná katolícka cirkev byzantského obradu (západná Ukrajina, Rumunsko a Zakarpatská Ukrajina). Tento nepriaznivý stav so znepokojením sledoval i moskovský patriarchát a určité obavy prevládali aj v Bukurešti a Kyjeve.

Postoj štátnych orgánov k pravoslávnej cirkvi, ktorá sa po februárovom štátnom prevrate 1948 dostala do pozície „protežovaného“ náboženského spoločenstva oproti ostatným cirkvám [katolícka cirkev rímskeho a gréckeho obradu, evanjelická cirkev augsburského vyznania (luteráni); reformovaná kresťanská cirkev (kalvíni)], zaznamenal tiež určitý regres. Napriek tomu, že v očiach komunistov bola stále vnímaná ako lojálna cirkev, príchodom normalizácie stratila odtieň „privilegovanej“ skupiny. Napomohli tomu aj jej nereálne požiadavky adresované správnym komisiám v rámci majetkovoprávneho vysporiadania s gréckokatolíckou cirkvou. Jablkom sváru sa stalo spoločné užívanie chrámov.

Konflikty medzi gréckokatolíckou a pravoslávnu cirkvou

Pochopiteľne, v prvom rade obnovenie gréckokatolíckej cirkvi a následne augustová intervencia vojsk Varšavskej zmluvy vzájomné pomery medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou nestabilizovala, skôr naopak. Situácia sa ešte viac vyhrotila vo forme náboženských konfliktov násilnej a nenásilnej povahy. Do prvej skupiny patrili prevažne incidenty, ktoré začínali najprv slovnými urážkami, neskôr prerástli do narušovania osobnej a domovej slobody a v niektorých prípadoch končili ublížením na zdraví, ba aj smrťou. Druhá skupina skôr zahŕňala rozpory nenásilnej povahy (politického a personálneho charakteru). Za jednotlivé okresy situáciu zmapoval i Východoslovenský Krajský národný výbor (ďalej Vsl. KNV), ktorý dané pomery opísal nasledovne: „Po príchode vojsk gréckokatolícka cirkev rozšírila správy, že tieto vojská zavolala pravoslávna cirkev. Pravoslávnych veriacich obviňovala z kolaborácie s vojskami Varšavskej zmluvy a pod.“

"Pravoslávna cirkev robila psychologický nátlak na veriacich, aby sa za gréckokatolíckov nehlásili."

Zdieľať

Na druhej strane pravoslávna cirkev za gréckokatolíckou cirkvou v ničom nezaostávala a rozniesla chýry o tom, [...] že jednou z otázok, ktoré rieši moskovský protokol o normalizácii situácie v Československu, je aj otázka gréckokatolíckej cirkvi. Podľa týchto správ vláda koncom októbra t. r. vydá zákon na vyriešenie tohto problému.“ V skutočnosti sa tým len robil psychologický nátlak na veriacich, aby sa ku gréckokatolíckej cirkvi nehlásili.

Politický kontext sa prejavil aj vo verejnej mienke ľudí. Pravoslávna cirkev bola aj naďalej spájaná so Sovietskym zväzom. Bežným sa stalo osočovanie, že je „boľševická“ a slúži komunizmu. Odzrkadlilo sa to aj počas nepokojov v okrese Michalovce (obec Malé Zalužice) dňa 29. februára 1969, keď rozvášnený dav na adresu pravoslávnych kričal: „Choďte do Moskvy, tam vám dajú kostol.“ Vsl. KNV zložitosť celej situácie videl v usporiadaní náboženských pomerov, ktoré spôsobili rozpory medzi súčasnou pravoslávnou a obnovenou gréckokatolíckou cirkvou. Správne predpokladal, že konflikty môžu nastať „nielen tým, že časť veriacich z pravoslávia sa prípadne prihlási k obnovenej gréckokatolíckej cirkvi, ale predovšetkým tým, že vzniknú spory o farnosti, kostoly ako i celý cirkevný majetok, ktorý t. č. spravuje pravoslávna cirkev. Táto sa nebude chcieť vzdať svojich pozícií a treba predpokladať, že do tohto boja bude vťahovať aj prostých veriacich.“ Ako sa neskôr ukázalo, tieto slová sa skutočne vyplnili.

Stabilizácia pomerov v nedohľadne

Rok 1968 priniesol i zásadné zmeny v usporiadaní štátu. Vznik federácie, ktorá po prijatí Národným zhromaždením 27. októbra 1968 bola ukotvená aj právne zákonom pod č. 143/1968 Zb., znamenala výraznú zmenu i v riadení štátu. Tak Česi, ako aj Slováci disponovali vlastným zákonodarným orgánom (Národnou radou) a svojou vládou. Nakoľko nepriaznivá situácia v usporiadaní náboženských pomerov na východnom Slovensku pretrvávala aj naďalej, vláda Slovenskej socialistickej republiky (ďalej SSR) sa rozhodla nepriaznivú situáciu riešiť samostatne.

Dňa 14. marca 1969 na svojej schôdzi vládnym uznesením číslo 62 uložila predsedovi Vsl. KNV Jozefovi Gabriškovi a dvom rezortom, ministerstvu kultúry a vnútra úlohu vyriešiť cirkevnopolitickú situáciu na východnom Slovensku. Minister kultúry Miroslav Válek (1927 – 1991) začiatkom apríla odcestoval na východné Slovensko, kde sa stretol s predstaviteľmi oboch cirkví. Predostrel im podmienky, za akých je vláda ochotná udeliť súhlas na vymenovanie Jána Hirku do funkcie dočasného ordinára gréckokatolíckej cirkvi a súhlas biskupovi Vasiľovi Hopkovi na vykonávanie funkcie svätiaceho biskupa. Išlo o nasledujúce opatrenia: 1) zúčastnené strany sa zaviažu, že celou svojou autoritou a ordinárskou právomocou sa pričinia o urýchlené vyriešenie sporov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou; 2) ustanoví sa čím skôr zmiešaná komisia pozostávajúca z členov rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi na najvyššej úrovni, ktorá do troch mesiacov od svojho založenia uzavrie globálnu dohodu o rozdelení majetku, spoločnom užívaní kostolov, riadiacu sa zásadami druhého vatikánskeho koncilu v intenciách „ekumenického spolunažívania, znášanlivosti a tolerancie“, 3) ustanovený 18-členný Akčný výbor gréckokatolíckeho duchovenstva ukončí svoju činnosť dňom vymenovania dočasného ordinára, s tým, že duchovný Ján Murín (1913 – 1990) do štrnástich dní po vymenovaní J. Hirku za dočasného ordinára odíde z gréckokatolíckeho biskupstva a nebude navrhnutý na post generálneho vikára.

V rovnakom dni, t.j. 1. apríla 1969 prítomní Ambróz Lazík, biskup rímskokatolíckej cirkvi, J. Hirka a V. Hopko súhlasili s predloženými podmienkami a na ministerstvo kultúry adresovali dva listy. V prvom prijali stanovené požiadavky a v druhom oznámili rezortu zloženie medzicirkevnej komisie. Na ďalší deň bol J. Hirkovi udelený súhlas na vykonávanie úradu dočasného ordinára s právami rezidenčného biskupa a V. Hopkovi priznaný súhlas na vykonávanie funkcie svätiaceho biskupa.

Uplynul takmer polrok, ale situácia sa stále nezlepšila. Zo správ doručených na ministerstvo kultúry SSR sa dozvedáme, že medzicirkevná komisia otázke konsolidácie pomerov na východnom Slovensku nepripisovala takú vážnosť, akú by si zaslúžila. Jej činnosť ovplyvňovali duchovní, ktorí využívali veriacich na presadenie svojich požiadaviek. Zaužívanou frázou sa stala otázka i odpoveď: „Ja nič, to chcú veriaci!“ Systemizácia farností a upokojenie cirkevnopolitickej situácie boli v nedohľadne. Keďže otázka vzájomného spolunažívania gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi nebola do 30. júla 1969 uspokojivo vyriešená, ako to požadovalo ministerstvo vnútra, rezort vypracoval harmonogram činnosti na každý týždeň a záväzný termín stanovil na 22. septembra 1969. Avšak ani tento dátum nebol splnený, a tak sa celá vec predložila Predsedníctvu ÚV KSS, ktoré o tomto probléme rokovalo 10. decembra 1969. V krátkom časovom horizonte boli slovenskému premiérovi Petrovi Colotkovi (nar. 1925) predložené návrhy na stabilizáciu pomerov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Elaborát P. Colotka predostrel vláde, ktorá ho schválila na svojom rokovaní 9. januára 1970.

Podstata dokumentu spočívala v tzv. výbere spoľahlivých duchovných, ktorí by sa pričinili o urýchlené vyriešenie cirkevných pomerov na východnom Slovensku. Naopak, sankcionovaní mali byť tí, ktorí konsolidácii bránili. Za problematické okresy boli označené Bardejov, Humenné, Vranov nad Topľou, Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa a Svidník. Elaborát rátal aj s krajným riešením. V prípade dlhodobo nepriaznivého stavu sa malo prikročiť k výmene vyššieho kléru, či dokonca k opätovnému zákazu gréckokatolíckej cirkvi. Tento radikálny krok sa odvolával na vládne uznesenie č. 205/1968 Zb., ktoré bolo síce prijaté vládou, ale nebolo schválené ÚV KSČ a ÚV KSS.

"Šanca, že dôjde k náprave starých krívd, bola skôr ilúziou. Až pád totalitného režimu vniesol nové svetlo do vzťahov medzi oboma cirkvami."

Zdieľať

Hľadanie vinníka

Ako sme už vyššie uviedli, obdobie 70. a 80. rokov 20. storočia sa nieslo v znamení nájdenia spoločného „modus vivendi“ medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Aj keď štátny aparát a stranícke vedenie pod tlakom verejnosti (príchod „Pražskej jari“) opätovne povolili činnosť gréckokatolíckej cirkvi, ich presvedčenie, že do pol roka bude všetko vyriešené k plnej spokojnosti oboch strán, ukázalo sa ako naivné. Prejavilo sa to už čoskoro v incidentoch násilnej a nenásilnej povahy.

Vysvetlení, prečo k tomu došlo, je určite viacero. Ani jedna z cirkví nechcela ustúpiť zo svojich požiadaviek. Pritom dôležitú úlohu tu zohrala aj skutočnosť riadiaca sa starozákonným „oko za oko, zub za zub“, a zároveň nemalou mierou sa o to pričinili i nové pomery v čele štátu a strany, kde posty liberálne orientovaných komunistov boli obsadené stalinistami. Miera viny spočívala v absencii prijatia záväznej dohody medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou o rozdelení majetku, spoluužívaní chrámov a úprave vzájomných vzťahov. Predlžovalo sa tak len obdobie tzv. provizória prejavujúce sa chaosom a zmätkom. Právo tak prevzal do svojich rúk prostý ľud, ktorý si výtržnosťami a násilím vynucoval presadenie svojich požiadaviek. Šanca, že dôjde k náprave a odstráneniu starých krívd bola skôr ilúziou. Až pád totalitného režimu a zmena štruktúry vládnej garnitúry v krajine vniesli nové svetlo do vzájomných vzťahov medzi oboma cirkvami.

Martin Lupčo
Autor je učiteľom histórie a doktorandom na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Je spoluautorom knihy Nástín dějin pravoslavné církve v 19. a 20. století a autorom knihy Židovská minorita v dejinách Slovenska a vranovského okresu.

Ilustračné foto: archív autora.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo