Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. august 2014

Vojaci potrebujú priateľa a dôverníka

Pred niekoľkými rokmi sme opísali Afganistan ako krajinu, kam nikto nechce. Gréckokatolícky kňaz, manžel a otec troch detí Slavko Ganaj sa tam znova vrátil. Po druhýkrát ako vojenský kaplán, tentoraz v záverečnej rotácii misie ISAF. Na niekoľko mesiacov sa jeho domovom opäť stalo medzinárodné vojens...

Vojaci potrebujú priateľa a dôverníka

Pred niekoľkými rokmi sme opísali Afganistan ako krajinu, kam nikto nechce. Gréckokatolícky kňaz, manžel a otec troch detí Slavko Ganaj sa tam znova vrátil. Po druhýkrát ako vojenský kaplán, tentoraz v záverečnej rotácii misie ISAF. Na niekoľko mesiacov sa jeho domovom opäť stalo medzinárodné vojenské letisko v Kandaháre. 

Čo sa zmenilo na leteckej základni v Kandaháre a vôbec na slovenskej misii v Afganistane oproti roku 2010, keď si tam bol naposledy?
Na leteckej základni v Kandaháre sa zmenil predovšetkým počet vojakov. Všetkého je tu skoro o polovicu menej... Je citeľné, že misia ISAF definitívne končí a tomu sa podrobuje všetko. Nás Slovákov v poslednej rotácii ISAF je nezmenený stav, ale u koaličných vojakov vnímať, že mnohé národy tu už nie sú, ako som ich zažil pred štyrmi rokmi. A aj tých najpočetnejších amerických je o poznanie menej ...

Mali pre teba slová ako mier, pokoj, zdravie, život hodnotu už pred prvou afganskou misiou alebo získali svoj význam až po tom, čo si zažil túto vojnu?
Slová „mier, pokoj, zdravie, život, rodinné zázemie...“ mali pre mňa vždy veľký význam a hodnotu. Afganistanom sa to len viac upevnilo a môžem to zdôrazňovať chalanom v misii, ktorí tu rôzne prežívajú tento pobyt a službu.

Ako ťa zmenila prvá afganská skúsenosť v roku 2010 a potom i ďalšie pôsobenie v ozbrojených silách. Badáš na sebe nejaké zmeny? Si iný?
Človek si viac váži „samozrejmosti“, ktoré má doma. Tu je napríklad voda nad zlato... Dážď je naozaj Božím darom. V tejto vyprahlej krajine to človeka viac upevní. Odlúčenie od drahých a blízkych v čase služby v misii si začne človek viac uvedomovať potrebu rodinných vzťahov. Žiadne zvláštne zmeny nie sú, ale viac v pokore a vďačnosti človek potom po návrate prijíma „samozrejmosti“, ktoré doma „nechal“. Pôsobenie v armáde ma po šiestich rokoch upevňuje v mojom správnom rozhodnutí, aj keď neľahkom, že moje poslanie v Ozbrojených silách SR má veľký zmysel. Som neustále v prevažne mužskom kolektíve, čo na farnostiach až tak my kňazi nemáme a som medzi ľuďmi, ktorí mnohí z nich Božie chrámy veľmi nenavštevujú z premnohých dôvodov. Veľakrát z predsudkov, zlých skúseností, nevedomosti a skreslených zlých informácií o Cirkvi. A tu je moje pôsobenie - i pôsobenie mojich kolegov-kňazov. Cítim sa v tom ako ryba vo vode. Lepšie povedané: ako apoštol Krista, poslaný ku „strateným ovciam Izraela“, aby som bol ako Ján Krstiteľ tým, ktorý „pripraví cestu Pánovi do sŕdc ľudí“ tohto sveta. To ma ako kňaza napĺňa.

Zažili ste vážnejšie ohrozenia počas tvojho terajšieho pobytu?

Pár udalostí sa stalo, ale v celkovom hodnotení je to zatiaľ vďakabohu pokojnejšie ako pred štyrmi rokmi. Podstatne. Chvála Bohu a dúfajme, že to aj vydrží.

Navštevuješ aj iné dislokácie ako Kandahár?

Chystám sa k našim vojakov zo špeciálnych síl do blízkosti Kábulu, nakoľko oproti minulej misii sú všetci vojaci iba v Kandaháre a „špeciálov“ máme iba v blízkosti Kábulu.

Ako prijíma tvoja rodina znova situáciu, keď si niekoľko tisíc kilometrov vzdialený od domova?

Z rodiny nikto nebol nadšený „zvesťou“ o opätovnej mojej misii v Afganistane. Bolo veľa „prečo?“ a „musíš tam opäť ísť?“... Sme spojení v modlitbách a v sprostredkovaných telefonických rozhovoroch. Posielame si vzájomne fotografie v e-mailoch...

Čo znamená byť kňazom na vojenskej misii?

Kňaz vo vojenskej misii má byť v prvom rade priateľ a dôverník. Pokiaľ si nezískam dôveru vojakov, tak ťažko budem žiadať o účasť na svätých omšiach, spovediach... Vždy milým slovom a srdečným úsmevom získam viac. Vojaci musia mať odo mňa informácie o službe, ktorú ako kňaz poskytujem a kde a kedy môžu za mnou prísť. Som neustále k dispozícii každému bez rozdielov - a kedykoľvek. Ak toto chalani vedia a aj vidia, tak to je cesta dôvery a budovania duchovnej služby aj tu v misii. Byť jedným z nich, ktorý im prišiel poslúžiť ľudsky i kňazsky. Suplujem v misii aj úlohu psychológa, ktorý tu nie je.

Majú vojaci záujem o stretnutie s tebou či poskytnutie duchovnej pomoci?

Vždy začiatky bývajú neisté. Teraz však už po istom čase je vidieť, že „ľady sa pohýnajú i pohli“. Prítomnosť kňaza je čímsi „prirodzeným a integrálnym“ aj v tejto misii. Sú tu dokonca aj chalani z mojej misie spred štyroch rokov. Takže môžeme „pokračovať“ ďalej. Spoznávam nových a nových chalanov a to buduje vzájomne ich i mňa. Pravidelne slúžim pre Slovákov vo Fraise Chapel katolícke sväté omše denne o 16.00 hod. Je to dohodnuté s tunajším „správcom kaplnky“ – tohto času protestantským americkým duchovným kapitánom Chance Mace, s ktorým som už dobrým priateľom. Teda v oznamoch pre celý KAF je zrejmé, že Slováci majú od pondelka do soboty „vyčlenené“ katolícke omše. V nedeľu mávam sväté omše vždy o 9.00 hod. na našej slovenskej základni a to pod „holým afgánskym nebom“, pretožebudova Slovak House je zbúraná. Postupne sa celý slovenský camp „zrovnáva“ so zemou. Je to podľa medzinárodnej dohody o ukončení misii všetkých koaličných vojsk, pôsobiacich v tejto misii. Okrem toho ja denne „navyše“ pre dobré utuženie vzťahov s Američanmi chodievam koncelebrovať v anglickom jazyku pre amerických vojakov spolu so svojim jediným katolíckym kňazom v KAF-e kapitánom Sean Magnusonom. Keď som tu prišiel, tak som ešte zachytil jeho predchodcu Vincenta Manuel a, a to niekoľko týždňov. Všetci sme priatelia. Svojim US kolegom pomáham v prípade ich nemožnosti slúžiť sv. omšu za nich pre Američanov. Tak si postupne získavam „náklonnosť“ amerických katolíckych veriacich a vnímajú ma už ako „neoddeliteľnú“ súčasť ich bohoslužieb. Ich oslovenie „Father“ je viac ako veľavravné...

Ako sa dá priblížiť ku vojakom? Čo potrebujú?

Veriaci vojaci potrebujú sviatosti a osobné priateľské rozhovory. Ostatní vojaci potrebujú dôverného priateľa a kamaráta, ktorý ak môže, tak pomôže v rôznych veciach.

Inzercia

Ako slovenskí vojaci zvládajú svoju prítomnosť i úlohy v Afganistane?

Mnohí zo slovenských vojakov už v Afganistane boli. Je to už predsa desaťročie pôsobenia Slovákov v misii ISAF. Preto mnohí vedeli, čo ich čaká a neprekvapilo ich toho veľa. Nováčikom tak môžu ľahšie pomôcť, ak to príjmu a nebudú sa chcieť učiť iba na vlastných chybách. Je tu duch spolupatričnosti a vzájomnej pomoci. Sme na jednej lodi...

Čo je pre vojaka najťažšie na takejto misii?

Asi najťažšie pre vojaka je jeho odlúčenie od najdrahších. To platí pre každého, zvlášť pre tých, čo nechali na Slovensku svoje manželky a deti. Ostatné sa dá zvládnuť, veď „sme chlapi“...

Keď si v Afganistane, aké sa ti zdá byť Slovensko? Trápia ťa problémy v politike, spoločnosti či Cirkvi?

V Afganistane človek vníma Slovensko omnoho citlivejšie ako keď je doma. Všetko o Slovensku nás zaujíma, veď tam máme rodiny a tešíme sa na návrat. Predovšetkým sa pravidelne modlím i modlíme za Slovensko, naše rodiny i celú vlasť. Nedeľné sväté omše ako farár kontingentu obetujem pravidelne za vojakov, ich rodiny i celú krajinu.

Dá sa „zvyknúť si“ na to, že ti hrozí deň čo deň ohrozenie na zdraví či živote? 

V misii sa netreba báť, ale je potrebné mať vždy rešpekt a zachovávať všetky bezpečnostné predpisy. Žijem v Božej prítomnosti a denne ďakujem Bohu za každý deň i okamih prežitý bez incidentu. K tomu vediem i chalanov. Nič nebrať ako samozrejmosť. Všetko je dar a treba zaň ďakovať.

Keď sa vrátiš domov, aké to bude?

Nielen vojaci ale aj ja sa veľmi teším na návrat domov. Doma je doma. Chcem rodine aspoň čiastočne vynahradiť čas odlúčenia tým, že budeme viac spolu zažívať príjemné chvíle na príjemných miestach, kde si užijeme jeden druhého... Dá Boh, že sa tak stane a že všetci Slováci sa dostaneme odtiaľto domov celí a zdraví.

Matúš Demko

Foto: archív Slavka Ganaja

Odporúčame