Kde končia duše potratených detí?

Kde končia duše potratených detí?

TASR/AP/Fred Ernst

Stretneme raz svoje deti, ktoré zomreli počas tehotenstva, v nebi, hoci nie sú pokrstené? Rozhovor s morálnym teológom Jánom Viglašom.

Po zverejnení rozhovoru s Katarínou Jančišinovou na tému úmrtia jej detí počas tehotenstva sa nám ozvali mamičky s otázkami, ako to je vlastne s dušou dieťaťa, ktoré sme nemali šancu pokrstiť, či je možné pokrstiť dieťa v brušku krstom túžby alebo prečo sa máme za duše potratených detí modliť, keď nezhrešili. Podobné otázky si kladie nemálo veriacich matiek, keďže mnohé tehotenstvá sa dnes končia spontánnym potratom. 

Tieto otázky sme zhrnuli a poslali morálnemu teológovi Jánovi Viglašovi, ktorý pôsobí ako rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici.

Mnohé veriace matky, ktoré prišli o svoje deti počas tehotenstva, sa obávajú, čo sa stalo s dušou ich dieťaťa, keď ho nestihli pokrstiť. Kde končia podľa učenia Cirkvi duše potratených detí?

Úplne presne nevieme, pretože hoci veríme, že život človeka sa smrťou nekončí, iba mení, a že duša človeka sa po smrti ocitne pred Bohom, tak tento stav zostáva pre nás do značnej miery aj tajomstvom. Navyše o osude takýchto detí nevieme zo Zjavenia, teda z Písma, zo slov Ježiša Krista a z cirkevnej tradície explicitne nič. No vieme dosť na to, aby sme mohli s istotou povedať, že určite nie sú zatratené.

Ako to povedal v rozhovore s Petrom Seewaldom pápež Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, tak tieto deti vstúpili do iného priestorového vzťahu s Bohom, ktorý je iný než naše chápanie priestoru. Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti.

Mnohým napadne otázka, prečo Cirkev automaticky nehovorí o spáse nevinných detí, keď napríklad ťažkí hriešnici sa môžu počas života obrátiť a tí môžu byť spasení. Rovnako aj ľudia, ktorí nedostali dar viery, môžu byť spasení, prečo pri potratených deťoch hovoríme len o nádeji?

Pretože ako to pripomína aj katechizmus, sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu a Cirkev teda nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst (KKC 1257). A tieto deti, hoci sú nevinné, lebo nemajú nijaký osobný hriech, predsa majú problém, lebo majú dedičný hriech. To znamená, že im chýba spásna milosť, ktorá umožňuje vidieť Boha.

Nám sa v modernej dobe dosť zredukovalo chápanie dedičného hriechu a často máme veľmi zjednodušené predstavy o tejto tragickej skutočnosti. Aj preto sa mnohým zdá, že teológia tu rieši absurdnosti.

Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti. Zdieľať

No ak si predstavíme dedičný hriech napríklad ako stav otroctva, do ktorého sa niekto dostane alebo sa v ňom narodí bez vlastnej viny, tak možno začneme lepšie chápať potrebu spásy – a teda aj krstu – ako spôsob záchrany a možnosti slobodného života. Alebo si to môžeme predstaviť ako vážny telesný či duševný hendikep, s ktorým sa dieťa narodí bez vlastnej osobnej viny alebo aj bez viny rodičov, no bez pomoci druhých nie je schopné viesť plnohodnotný život.

Stretávame sa s názormi staršej generácie, že ak potratené deti neboli pokrstené, tak určite nie sú v nebi. Učenie v tejto veci sa časom menilo? 

Tie názory vyplývali z oveľa živšieho chápania problému dedičného hriechu a z jednoduchej argumentácie, že bez krstu, bez oslobodenia toho, čo nás radikálne oddelilo od Boha, niet spásy. Učenie Cirkvi sa nezmenilo, no oveľa viac sa prehĺbilo.

V čom?

Napríklad v tom, že sa začal dávať väčší dôraz na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4), nikomu teda nezáleží na spáse človeka viac ako Bohu. Veď preto pripravil celý plán spásy, v ktorom poslal na smrť vlastného Syna – namiesto nás. A ďalej, že každý človek, ktorý hľadá pravdu a plní Božiu vôľu, tak ako ju pozná vo svojom svedomí, môže byť spasený, hoci nepozná Kristovo evanjelium a jeho Cirkev.

Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. Zdieľať

Katechizmus to vyjadruje slovami, že možno predpokladať, že takí ľudia, hoci nedostali dar viery, by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný (KKC 1260).

Viete odporučiť nejaký cirkevný dokument, ktorý sa tejto téme podrobne venuje?

V prvom rade by som odporúčal začať s Katechizmom Katolíckej cirkvi, podľa registra začať čítať postupne všetko, čo sa týka dedičného hriechu a sviatosti krstu, najmä časť o nevyhnutnej potrebe krstu (1257 – 1261). A potom jestvuje aj v slovenskom preklade veľmi pekný aj veľmi obsiahly dokument Medzinárodnej teologickej komisie Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu

Potrebujú tieto deti naše modlitby za svoju spásu?

Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil, a modlí sa v nádeji, aby boli všetci ľudia spasení (KKC 1058 a 1821). A takéto deti, ktoré zomreli bez krstu, zveruje Božiemu milosrdenstvu. Nemodlí sa teda za odpustenie ich hriechov, ako to robíme v modlitbách a svätých omšiach za zosnulých, lebo tieto deti sa ešte nijakým spôsobom nepostavili proti Bohu a zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu prekážku. Skôr je to vyjadrenie prosby v tom zmysle, aby Boh, ktorý vie všetko a môže všetko, vo svojom milosrdenstve doplnil to, čo my nevieme a čo nemôžeme urobiť.

Cirkev pozná termín krst túžby. V akých prípadoch ho možno použiť?

Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou (KKC 1258). To znamená, že tí, čo túžia po krste, dokonca aj tí, čo hľadajú Boha a krst ešte nepoznajú, už majú účasť na krste, na Cirkvi, na Kristovi.

Platí krst túžby retrospektívne? Teda ak sa matka dozvie až dnes, že táto možnosť tu je, ale dieťatko potratila pred troma rokmi, môže si dnes vyvolať túžbu pokrstiť svoje dieťa?

Tu je problém v tom, že nedá sa túžiť za druhého. Hoci rodičia pri krste môžu za svoje deti sľubovať rozvíjanie viery a chránenie sa hriechu, lebo za ne berú aj zodpovednosť, nedá sa hovoriť o retrospektíve túžby ani o túžbe za druhého.

Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých. Zdieľať

To by napokon znamenalo aj koniec misijného ohlasovania, lebo by sme si takto zľahčili nevyhnutnosť sprostredkovania jediného spôsobu spásy, ktorý poznáme, teda krstu.

Bez krstu nemôže byť potratené dieťa spasené?

Spásu človek môže dosiahnuť jedine tak, že spolu s Kristom zomrie starému človekovi, prvému Adamovi, a spolu s Kristom vstane z mŕtvych ako nový Adam. To sú vlastne účinky krstu, preto aj slávenie Bielej soboty je tým najvhodnejším časom na vysluhovanie sviatosti krstu alebo na obnovu krstných sľubov.

Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. A tento problém vyjadril katechizmus povzbudivými slovami, že Boh síce viazal spásu na sviatosti, ale sám sviatosťami viazaný nie je.

Čo ak rodičia potrateného dieťaťa nie sú veriaci, idú tieto deti do neba?

Ich stav je úplne rovnaký ako stav detí veriacich rodičov. Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých. On, ktorý sám je Životom a Láskou, nemôže chcieť smrť ani tešiť sa z nej.

Je rozdiel v spáse spontánne potratených detí a detí, ktoré prišli o život pri umelom potrate? 

V ich osude alebo presnejšie v ich možnosti na spásu nie je rozdiel. Rozdiel je v tom, že po umelom potrate rodičia, najmä matka, majú okrem smútku aj obrovský pocit viny.

Čo je s deťmi po IVF, ktoré sú zamrazené v centrách asistovanej reprodukcie a matky sa trápia, čo s nimi? 

Tie deti, keďže sú zamrazené, sú akoby v stave medzi životom a smrťou, a navyše sa nachádzajú v stave, ktorý radikálne odporuje ľudskej dôstojnosti. To, ako vznikli, ako ich skúmali a selektovali, to, ako sa rozhodovalo, ktoré sa vložia do ženy, ktoré sa zamrazia a ktoré rovno zničia, je mimoriadne nedôstojné človeka, lebo je v úplne najranejšom štádiu svojej existencie, a úplne bezbranný.

Sú blízko Boha, ktorý im dal život. Zdieľať

A hoci mnohí hovoria len o prvotnom zhluku buniek, matky, ktoré majú takéto zamrazené embryá, vedia veľmi dobre, že to nie sú len bunky. Najmä ak majú už jedno dieťa počaté po IVF v náručí a druhé zamrazené.

A čo s nimi, to je veľmi ťažká otázka. Zatiaľ sa najmenej zlým spôsobom javí nechať ich v pokoji zomrieť a dôstojne pochovať, asi tak ako predčasne narodené či potratené deti.

Do tela matky sa pri umelom oplodnení vkladá často viac oplodnených vajíčok, niektoré sa neuchytia a odumrú. Berieme ich tiež ako potratené deti? 

Berieme ich ako život, ktorý sa začal a odumrel už nie priamym zničením z rozhodnutia človeka. Ostatné je už v Božích rukách, ich ďalší osud je rovnaký ako pri deťoch, ktoré zomreli bez krstu.

Majú teda mamičky nádej, že detičky, o ktoré bolestne prišli, raz stretnú v nebi? 

Majú a veľmi veľkú. A hoci nemáme úplné poznanie o ich osude, vieme, že sú v najlepších rukách. Sú blízko Boha, ktorý im dal život, ktorý ešte v živote ich matky vyslovil ich meno a ktorý chce najviac, aby boli spasené.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo