Achilovka Hlavy Cirkvi

„Čím vás dnes Svätý Otec povzbudil?“ opýtal som sa talianského kňaza Paola. „Ále,“ vyhýbavo reagoval, „opäť si podal biskupov a kňazov.“ Pousmiali sme sa a pokojne obedovali.

Sedeli sme na terase reštaurácie v rímskej štvrti Trastevere s autobusom veriacich z farnosti Bovolone (diecéza Verona) počas ich pôstnej púte do Večného mesta. Práve opustili Námestie sv. Petra, kde sa zúčastnili stredajšej generálnej audiencie s pápežom Františkom. Večer mi nedalo neprečítať si príhovor na oficiálnej vatikánskej stránke.

Neosožní biskupi a pomýlení kňazi

V katechéze, ktorá bola venovaná sviatosti kňazstva (v sérii audiencií na tému siedmych sviatostí), pápež okrem iného povedal: Kňaz, biskup, diakon musí pásť Pánovo stádo s láskou. Ak to nerobí s láskou, nie je osožný. (...) Biskup, ktorý neslúži svojmu spoločenstvu, nerobí dobre. Kňaz, ktorý neslúži svojmu spoločenstvu, nerobí dobre: je pomýlený. (...) Keď sa služba biskupa či služba kňaza neživí modlitbou, počúvaním Božieho slova a denným slávením Eucharistie ako aj pristupovaním k sviatosti zmierenia, nevyhnutne dochádza k tomu, že sa spred očí vytráca autentický význam vlastnej služby a radosť, ktorá vychádza z hlbokého spoločenstva s Ježišom. Biskup, ktorý sa nemodlí, biskup, ktorý nepočuje a nenačúva Božiemu slovu, ktorý necelebruje každý deň, ktorý sa nechodieva pravidelne spovedať, a takisto kňaz, ktorý tak nerobí, postupne stratia spojenie s Ježišom a upadnú do vlažnosti, ktorá Cirkvi neprospieva. Preto musíme pomáhať biskupom a kňazom, aby sa modlili, počúvali Božie slovo, ktoré je každodennou potravou, slávili každý deň Eucharistiu a chodievali sa pravidelne spovedať.“

"Výstrahy i povzbudenia sú zaiste pravdivé, no Hlava Cirkvi má pred sebou zástup 50 tisíc pútnikov, z ktorých je 1% kňazov a 0,2% biskupov, a katechizuje všetkých práve prostredníctvom kritiky týchto miniskupín."

Zdieľať

Výstrahy i povzbudenia sú to zaiste potrebné a pravdivé, len jedno trochu nesedí. Hlava Cirkvi má pred sebou zástup 50 tisíc pútnikov, z ktorých je azda 1% kňazov a 0,2% biskupov (slepý, skôr optimistický odhad), a katechizuje týchto všetkých práve prostredníctvom kritiky a napomínania týchto miniskupín.

Pranierovanie bez obmedzenia?

Analogická situácia by sa mohla odohrať na základnej škole. Riaditeľ na začiatku školského roka, kde bude pred ním sedieť 500 žiakov a 50 učiteľov, v príhovore poukáže na nedostatky práve pedagogického personálu. Zdôrazní, v čom by sa mali zlepšiť, v snahe, že takto zefektívni výučovací proces a študijné výsledky. Ako sa má učiteľ potom postaviť pred svoju triedu? Ako si udrží autoritu? Alebo majiteľ futbalového klubu na slávnosti otvorenia sezóny zvolá všetkých zamestnancov, trénerov a hráčov (A-tímu, B-tímu, dorastencov, žiakov a pod.), vyhlási, že tento rok investoval do klubu toľko a toľko miliónov, že očakáva minimálne tri tituly v jednotlivých ligách, a potom skritizuje pred všetkými prácu trénerov, ktorých obviní za doterajšie neúspechy. Ako sa potom takýto tréner stane vodcom mužstva?

Nemalo by to byť presne naopak? Nemal by šéf pri spoločných stretnutiach povzbudiť podriadených k rešpektu autorít a len za zavretými dverami by mal (pápež biskupom a kňazom, biskup kňazom, riaditeľ učiteľom, majiteľ trénerom) vyrátať ich nedostatky, napomenúť a skritizovať? Ako kňazovi sa mi nepíše ľahko: Nielen spomínaná audiencia, ale mnohé príhovory Svätého Otca a skúsenosti kňazov a biskupov s ním dosvedčujú, že v Cirkvi to momentálne funguje naopak. Zopár príkladov:

Mladý kňaz sa zúčastnil na inej audiencii, kde spolu s viacerými kolegami v čiernych košeliach a bielych kolárikoch vystávali pri zábradí a kývali pápežovi, ktorý okolo prechádzal na papamobile, ten na nich ani nepozrel a hneď za nimi sa sklonil k istej matke s bábätkom v náručí.

Iný slovenský farár s rozpakmi prijal jednu z prvých homílií pápeža na ranných omšiach u sv. Marty. Búrlivú internetovú diskusiu vtedy vyvolalo jeho vystríhanie kňazov pred ustanovením ôsmej „sviatosti pastoračnej colnice“ a výzva krstiť deti aj nezosobášeným matkám. Spomínaný farár raz privítal vo farskej kancelárii istý pár, ktorý prišiel žiadať krst pre svoje dieťa, ale obaja vehemente prehlasovali, že sa nezosobášia, ba dokonca, že v Boha ako-tak veria, ale v Cirkev vôbec, je im ukradnutá. Teraz sa pýta: To aj vtedy treba pokrstiť? Aj keď zo strany rodičov nebadať žiaden rešpekt, žiadnu pokoru, skôr naopak, výsmech a pohŕdanie? Naozaj slúžime Bohu a Cirkvi oddane vtedy, ak krstíme deti za každú cenu?

Iného kaplána zarmútili pápežove horlivé vyhlásenia o tom, že máme ísť „na perifériu“, a on, ktorý sa snaží poctivo vykonávať pastoračnú činnosť klasickým štýlom, ale nepodniká žiadne výpady „trochu ďalej“ alebo „inak“, je teraz menejcenným, neschopným či nesprávnym kňazom?...

Iste, príkladov je neúrekom. Svetoznámy český teológ si rád získava popularitu na ironickej kritike svojich kolegov kňazov na dedinských farnostiach či prítomných na dekanátnych rekolekciách. Alebo nebohý slovenský biskup sa vo svojich kázňach do rádia taktiež ostro púšťal do svojich podriadených a tých 99,9% poslucháčov, teda nekňazov, si ho dodnes nevie vynachváliť. „To bol biskup!“ hovoria, „ten vedel povedať kňazom!“ Popularita biskupa na základe hanenia kňazov? Katechizovanie božieho ľudu, vedenie poslucháčov k Bohu a Cirkvi prostredníctvom vyratúvania kňazských hriechov a ponúkania receptov na ich ozdravenie? O našom neslávne známom arcibiskupovi, náznakovito pred odvolaním, ale ukážkovo po ňom, ani nehovoriac. Veru, nepíše sa mi to ľahko.

Nostalgia za domácím praním

A preto je všeobecná nostalgia kléru celého sveta za pápežom Benediktom XVI. úplne logická a prirodzená. Ten vedel, čo znamená „špinavé prádlo si perieme doma“. Ukázal, že pokora znamená dokázať odísť a že láska si vyžaduje múdre mlčanie. Zostane v mnohých srdciach ako jeden z nenápadnejších pápežov posledných dvoch storočí, ale predsa veľký, pre autora tohto príspevku bez pochýb najväčší, so všetkým rešpektom a obdivom k jeho svätým predchodcom i k charizmatickému nástupcovi. Mohol by som citovať ďalšie svedectvá kňazov zo Slovenska, Talianska, Spojených Štátov, Poľska, Mexika, Indie či Afriky, s ktorými som o danej téme počas svojho štúdia v Ríme rozprával.

Ako kňaz môžem vyznať, že mi nechýbajú prejavy úcty od poslucháčov či čitateľov, ktorí ma za tieto riadky počastujú nejedným britkým komentárom. Na výsmechy a pohŕdavé pohľady v spoločnosti si tiež snažím zvyknúť. Avšak k tomu, aby som fungoval, potrebujem úctu od svojho šéfa. Od nikoho iného, len od neho. A od neho vlastne nepotrebujem nič iné, len to. Takisto od predstavených. Prejav úcty, dôvery a vďačnosti zo strany nadriadeného je omnoho viac než akékoľvek napomenutie. Ak chýba, všetky napomenutia vyschnú ako semienka rozhodené do tŕnia.

"Laici, ktorí stavajú svoju vieru v Boha na negatívnom postoji ku kňazom, by mali preskúmať, či takáto viera je opravdivá a čestná. Celebritizovanie pápeža a marginalizovanie kňazskej služby je naozaj ich bránou k Bohu a k Cirkvi?"

Zdieľať

Len naokraj: Z času na čas do Ríma prídu slovenskí biskupi. Vždy ma zarazí, s akou citlivosťou (ba precitlivelosťou) vnímame akýkoľvek ich prejav voči nám, ich kňazom študujúcim v zahraničí. Nedávno sa stalo, že prvá veta, ktorou biskup reagoval na pozdrav svojho zverenca, bola „ty deb...“ a na podanie ruky jeho kolegovi odvetil „som počul, že ty si hov...“. Akékoľvek družné rozhovory a následné vtipkovanie už ťažko prekryjú prvý kontakt. Bremeno povolania, ktoré biskupi v dnešnej spoločnosti musia niesť, je obrovské a len oni sami ho poznajú, a preto im patrí naša podpora a modlitby. No ak sú medzi ľuďmi takí, ktorí by im aspoň kúsok rozumeli, sú to práve kňazi, nik iný.

Duch v Cirkvi

Natíska sa otázka – prečo? Prečo je pápež ku kňazom taký, aký je? Sám si to dobre uvedomuje. Na stretnutí s klérom pôsobiacim v Rímskej diecéze, priznal, že: niektorí z vás mi telefonovali, písali listy, potom som hovoril telefonicky... 'Ale Svätý Otče, čo máte proti kňazom?' Pretože hovorili, že kňazov karhám palicou! Nechcem tu palicovať...“

Prešpekulované argumenty sa snažia vidieť vinu naozaj v úbohom stave pastierov Božieho ľudu alebo v systematickom a správnom vedení zo strany „sluhu všetkých sluhov“, no predsa azda najpoctivejšou odpoveďou je táto: Pápež je ku kňazom taký, aký je, pretože on je jednoducho taký. Bol, je a bude. Túto intuíciu mi nahlodáva akurát vyjadrenie jedného argentínskeho kňaza, doktoranda cirkevného práva na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme. Spomína na pôsobenie kardinála Bergoglia v Buenos Aires slovami, že medzi jeho vlastnými kňazmi kolovala otázka: Má náš biskup zuby? Nikdy sa totiž nesmial, ani pri stretnutiach, ani počas príhovorov, ani na fotkách. „Ako je možné, že si svet získal práve vďaka svojmu úsmevu?“ opýtal som sa. „Neviem.“ „A prečo ho kardináli vlastne zvolili?“ „Ani to neviem, ale určite nie preto, že vedeli, že bude taký, aký teraz je. Predtým taký nebol.“ Pousmiali sme sa. „Duch Svätý naozaj vedie Cirkev i voľbu pápeža, pamätaj,“ zakončil, „vďaka Bohu.“

Teda na onú otázku „prečo?“ neexistuje výstižná teologická odpoveď, ani spirituálna, ani disciplinárna, ani spoločenská, ako skôr psychologická. A tu svoj názor už nemám kompetenciu ani drzosť vyjadrovať. Len jedno tušenie: Duch Svätý v Cirkvi najviac pôsobí práve v ľudskom, v najľudskejšom.

K Bohu čestne a dôstojne

Laici, ktorí stavajú svoju vieru v Boha na negatívnom postoji ku kňazom, by mali preskúmať, či takáto viera je opravdivá a čestná. „To je pápež, konečne tam urobí poriadok, trochu s tými kardinálmi a biskupmi a kňazmi pozametá...,“ hovoria zapálene mnohí a radšej sa ani nepýtam, čo tým myslia, len ma zarazí: Takýchto poslucháčov máme v kostoloch? Celebritizovanie pápeža a marginalizovanie kňazskej služby je naozaj ich bránou k Bohu a k Cirkvi?

"František: 'Je mi milšia otlčená Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti.' A preto vďaka Bohu za achilovku jej Hlavy!"

Zdieľať

My kňazi, zápasiaci pod mnohorakým bremenom ťažoby kňazstva v dnešnom svete, by sme mali tento náš kríž – postoj Najvyššieho Pastiera voči nám – niesť dôstojne. Nikdy neslúžiť ľuďom kritikou Svätého Otca, svojich ordinárov, predchodcov vo farnosti či kolegov zo susedných dedín! (Je mi ľúto, ak čitateľ v týchto riadkoch vidí práve tento úmysel. Hranica medzi mlčaním múdrym a mlčaním zbabelým je vzdialená, a predsa tak ťažko odhaliteľná. Ešte väčšou výzvou je zvoliť vhodné fórum na vyjadrenie pozitívnej a potrebnej kritiky.) A neosobujme si privilegované členstvo v spoločenstve, ktoré nazývame Cirkev. Sme len jej miniatúrnou čiastočkou. Cirkev je väčšia – lebo Boh je väčší – než naše predstavy či myšlienkové schémy.

Na záver, nemali by sme aktualizovať tradičnú pavlovskú metaforu Cirkvi ako mystického tela Krista s pápežom, biskupmi a kňazmi ako jeho hlavou? Hlava je len jedna (teda jeden), my ostatní, ktorí sme prijali kňazskú vysviacku, sme chodidlá, päty, na ktorých spočíva ťarcha celého tela, najopotrebovanejšie a najšpinavšie, ale bez nich telo nebude pevne stáť ani kráčať dopredu. Možno práve takto môžeme aplikovať jednu z kľúčových téz pápeža Františka: „Je mi milšia otlčená Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti.“ A preto vďaka Bohu za achilovku jej Hlavy!

Peter Fogaš
Autor je katolícky kňaz, aktuálne študuje v Ríme.

Ilustračné foto: padrepauloricardo.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo