Boh? Niet ho tu

„Boh pravdepodobne nie je. Preto sa prestaň trápiť a užívaj si život.“ Takýto nápis sa objavil pred pár rokmi na autobusoch vo viacerých európskych veľkomestách. Kresťanská Veľká noc je oslávením skutočnosti, že nielen pravdepodobne, ale naozaj Boha niet. Otázka spočíva v jedinom: Kde ho niet?

Dobrodruh Archer (Leonardo DiCaprio) vo filme Krvavý diamant v dojímavom rozhovore s novinárkou Maddy (Jennifer Connelly) povie, že niet ho v Afrike. Pri spomínaní na bratovražedné boje na čiernom kontinente, ktorých sa v minulosti zúčastnil a ktoré na rôznych miestach naďalej prebiehajú, sa zamyslí: „Niekedy sa sám seba pýtam, či Boh nám niekedy odpustí, čo sme si navzájom urobili. Potom sa pozriem okolo seba a uvedomím si, že Boh už dávno toto miesto opustil.“

"Ak je život poznačený hrôzou a utrpením, mnohí pochybujú o Božej prítomnosti a jeho starostlivej ochrannej ruke. Ak sa zasa máme dobre, s Bohom sa neráta už vôbec, lebo by nám len prekážal v 'užívaní si' života."

Zdieľať

Ak je život poznačený hrôzou a utrpením, mnohí pochybujú o Božej prítomnosti a jeho starostlivej ochrannej ruke. Ak sa zasa máme dobre, bezproblémovo, s Bohom sa neráta už vôbec, lebo by nám len prekážal v „užívaní si“ života. A Ježišov príbeh nám dosvedčuje, že Božia prítomnosť vo svete nie je čosi automatické ani jednoliate. Práve naopak, Boh vstupuje do prítomnosti človeka, ale zároveň sa zdá, akoby v nej často nebol.

V živote?

Emmanuel - Boh s nami už od svojich prvých dní dokazuje túto tajomnú neprítomnosť. Herodesova armáda dorazí do jaskynky pár dní po jeho narodení, avšak tá je už prázdna, niet ho tam, a preto musí byť vyvraždené množstvo malých chlapcov. Zoči-voči betlehemskému masakru ťažko nepovedať „Boha niet“. Nasleduje tridsať rokov, keď už je tu, ale ešte nekoná. Tri desaťročia je Boh, vtelený do ľudskej kože, neznámy svetu. Len Mária s Jozefom nad ním bdejú a keď sa im vo svojich dvanástich rokoch stratí a tri dni ho niet, napokon ho nájdu v Jeruzalemskom chráme. Až ako dospelý muž krstom verejne odhalí svoju božskú identitu, no vzápätí sa vytráca a štyridsať dní trávi v samote na púšti. Takáto je a azda vždy bude Ježišova prítomnosť na svete, poznačená častou a rôznorodou neprítomnosťou.

Dráma jeho života sa stupňuje, keď sa vrchnosť rozhodne chytiť ho za každú cenu. On sa stále ukáže, ale v rozhodujúcich chvíľach opäť uniká. „Odišiel a skryl sa pred nimi“ (Jn 12,36b). „Zasa ho chceli chytiť, ale on sa im vymkol z rúk“ (Jn 10,39). Na Kalvárii, bezmocne pribitý v smrteľnej agónii vykríkne: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Dívajúci sa ho provokujú: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža“ (por. Mk 15,29-32). Lenže on z neho nezostupuje, ale zostupuje „do smrti“ ako každý človek a v tej chvíli Božia neprítomnosť vo svete dosahuje svoj vrchol. Pochovajú ho ako každého smrteľníka. Tým, že bol v hrobe, sa naplnili slová žalmistu „ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si“ (Ž 139,8). Takto zašiel najnižšie, ako sa dalo.

V hrobe!

„'Hľadáte ukrižovaného Ježiša Nazaretského? Vstal z mŕtvych. Niet ho tu' (Mk 16,6). Ježiša niet, nie je tam, kde by ho človek očakával, opäť sa mu vymkol z rúk, ako mnohokrát predtým. A tento jeho útek je najradostnejšou možnou správou."

Zdieľať

Lenže platí aj ďalší verš: „... nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý uvidel porušenie“ (Ž 16,10). Ten, ktorý bol v hrobe, už tam nie je, lebo je Bohom. V nedeľu ráno k hrobu prichádzajú ženy, aby ho pomazali. O pomazávaní a balzamovaní zosnulých vedeli najviac Egypťania, pre ktorých bol faraón samotným Bohom. Keď zomrel, bolo potrebné jeho telo uchovať čo najdlhšie, preto ho balzamovali, aby voňalo, aby sa rozpadávalo čo najpomalšie. Dodnes sú vedci prekvapení zo zachovalosti múmií. V knihe Genezis sa dozvedáme, že aj patriarchu Jakuba lekári balzamovali po jeho smrti štyridsať dní (por. Gen 50,2-3). Tam kdesi pramení zvyk voňavkovať olejom mŕtvolu, aby bola čo najdlhšie „živá“. Ale ako pomazať mŕtvolu, ktorá zmizla?

„Hľadáte ukrižovaného Ježiša Nazaretského? Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“ (Mk 16,6). Ježiša niet, nie je tam, kde by ho človek očakával, opäť sa mu vymkol z rúk, ako mnohokrát predtým. A tento jeho útek je najradostnejšou možnou správou: Niet ho v hrobe. Jeho únik zo smrti znamená, že nie je viazaný na žiadne miesto ani časový úsek. Jeho moc, moc vzkriesenia a víťazstva nad smrťou, je dostupná a prítomná vždy a všade. Teda platí: Boha niet, ale jedine v hrobe. Všade inde je.

Človeku, ktorý tvrdí opak, Sväté písmo nekompromisne odkazuje: „Blázon si v srdci hovorí «Boha niet»“ (Ž 14,1 a 53,1). Ak je Božia neprítomnosť reálna jedine v hrobe, potom presvedčenie o jeho neprítomnosti na inom mieste je len subjektívnym pohľadom. Na druhej strane, viera v jeho zmŕtvychvstanie a teda v jeho všadeprítomnosť a moc nad všetkým je opravdivou múdrosťou. Ak veriaci postaví svoj život na posolstve Veľkonočnej nedele, vtedy je múdrym v najvznešenejšom zmysle tohto slova.

Peter Fogaš
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy. 

Ilustračné foto: patheos.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo