Najväčšia noc

Vyberme sa po stopách histórie dnešného sviatku a položme si otázku: Ktorá Veľká noc je najväčšia?

Nomádska?

Najstaršia z veľkých nocí je sviatok jari nomádov. Dodnes pastieri na Blízkom východe dodržujú rituály staré azda aj 4000 rokov. Opášu si tuniku a vezmú do ruky palicu na cestu na znak hromadného presunu na nové pastviny. Vyberú baránka a zabijú ho, pričom dávajú pozor, aby mu nezlomili hoci len jedinú kosť. Neporušený baránok je ponúknutý božstvu plodnosti, aby ho mnohonásobne vrátilo na budúcich potomkoch čriedy. Ženy na horúcich kameňoch upečú nekvasený chlieb a pripravia aromatické trpké bylinky namáčané v pikantnej omáčke, ako jedno z mála jedál dostupných na púšti. Krv baránka sa zleje do hlineného džbánu. Starešina si ňou omočí palec a pomaže na čele všetkých prítomných a piliere stanu. Týmto pradávnym rituálom takpovediac uväzní mimo dosahu ľudí zlých duchov, zvlášť Maškita, „Ničiteľa“, a uchráni svoj klan i stádo od neplodnosti.

Biblická?

V nomádskom obrade môžeme rozpoznať drámu inej veľkej noci, tej biblickej, opísanej v dvanástej kapitole knihy Exodus: 14. dňa mesiaca Nisan (prvý mesiac starého židovského kalendára) každá rodina pripraví bezchybného baránka a za súmraku ho zabije. Opečené mäso sa je s nekvaseným chlebom a horkými bylinkami. Bedrá sú opásané, sandále na nohách, v ruke palica na cestu. Keď za tmy príde Pán a uvidí dvere poznačené krvou baránka, nevstúpi dnu, aby zahubil všetko prvorodené, ale pôjde ďalej... Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že gestá sviatkov jari kočovníkov a gestá úteku Hebrejov z Egypta sú totožné. Avšak v atmosfére biblickej paschy je hlboký rozdiel. Tá sa totiž neuskutočňuje v noci hociakej jari, ale v noci oslobodenia z egyptského otroctva na konci trinásteho storočia pred Kristom. Hebrejské slovo “pesah“ môže podľa niektorých biblistov súvisieť s egyptským slovom s významom “rana, úder“, čo evokuje desať božích trestov na Egypťanoch, no tu ide skôr o sloveso “prechádzať, ísť ďalej“, vzťahujúce sa na Boha sudcu, ktorý sa nedotkne domov poznačených krvou baránka. Nekvasené chleby sa stávajú symbolom biedy, otroctva. Bylinky sú horké, slovami rabiho Gamaliela, “ako náš život, ktorý nás Egypťania nútili viesť“. Veľká noc už nie je sviatkom ročného obdobia, ale sviatkom konkrétnej historickej udalosti.

Židovská?

"Dnešná noc je Veľká, najväčšia, pretože všetci, ktorí ju dnes slávia v kostoloch celého sveta, žijú Kristovu smrť a vzkriesenie dnes, tu a teraz."

Zdieľať

Tretia Veľká noc je pascha židovská, podľa A. E. Millgrama “najsugestívnejší, najradostnejší a najnezabudnuteľnejší rodinný rituál židovstva“. Večera “seder“ pozostáva zo 14 obradov. Štyrikrát sa zvoláva požehnanie na pohár vína, umývajú sa ruky, ochutnáva sa zeler namočený v octe ako pripomienka trpkého otroctva, otec rodiny láme a rozdeľuje nekvasený chlieb, potom v dialógu so synom vyrozprávajú veľkonočný príbeh oslobodenia, kyslá kapusta opäť pripomenie otroctvo a sladká zmes jabĺk, fíg a orechov naznačuje vždy prítomnú nádej. Tretia čaša vína sa nazýva kalichom spomienky a požehnania a býva ozdobená kvetmi. Trinástym obradom je recitovanie Žalmov 114-118 (tzv. egyptský hallel): “Keď Izrael vyšiel z Egypta...“ Na záver sa otvoria dvere pre proroka Eliáša, Mesiášovho predchodcu, a zaspievajú sa ľudové piesne. 

Ježišova?

Najdôležitejšia veľká noc z pohľadu kresťanskej teológie sa udiala v Jeruzaleme po prvom jarnom splne v niektorom z rokov 29-33 nášho letopočtu. Nemecký exegéta J. Jeremias dokázal, že Ježiš pri poslednej večeri dodržuje podstatu židovského rodinného rituálu, avšak zároveň mu dáva absolútne nový význam. Večeria sa v noci, spieva sa “egyptský hallel“, pije sa víno a je nekvasený chlieb, vyslovujú sa tradičné formuly. No Ježiš použije taktiež doteraz neznáme výrazy: “Toto je moje telo“ a “Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi“. Starodávne znaky nadobúdajú novú hodnotu a odteraz sa vzťahujú na osobu Krista, na jeho vykupiteľské dielo. On je obetný baránok, ktorý sníma hriech sveta a “ani kosť mu nebude zlomená“. Tu sa rodí nová komunita vykúpených. 

Dnešná

Kardinál Gianfranco Ravasi, o ktorého knihu I Vangeli della Passione sa tu opierame, po ďalších dvoch veĺkých nociach - samaritánskej a arabskej - napokon dochádza k Veľkej noci kresťanov. Keďže je nám odopreté poznať presný dátum a miesto Ježišovej poslednej večere, podľa najznámejšieho súčasného talianského biblistu je to možno práve kvôli tomu, že tá nanovo ožíva vo všetkých časoch a na všetkých miestach, kde kresťania slávia svoj najvýznamnejší sviatok. Na stole už neleží mŕtvy baránok obkolesený kúskami nekvaseného chleba, ale živý Kristus obstúpený veriacimi očistenými spoveďou od kvasu hriechu. Nevzdávame úctu prírode, neoslavujeme nejaký dávny príbeh (veď na koľko veľkých udalostí aj z blízkej minulosti sme zabudli!), ale sprítomňujeme ňou Ježišovú obetu. Dnešná noc je Veľká, najväčšia, pretože všetci, ktorí ju dnes slávia v kostoloch celého sveta, teda cirkev, žijú Kristovu smrť a vzkriesenie dnes, tu a teraz. “Toto je noc“ zarezonuje párkrát z úst speváka prednášajúceho Veľkonočný chválospev. Ak by nie, už dávno by zapadla prachom histórie. 

Peter Fogaš
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo