Pre Pána živého, len nečítajte tohto Kolumbijčana!

Občas sa strhnem, lebo on píše, ako keby rozprával o mne. Na­príklad v tomto aforizme: „Moje presvedčenia sú tie od sta­reny, čo si v kúte kostola mrmle svoje modlitby.“

Nicólas Gómez Dávila (1913 – 1994) – až do tohto leta som sa mu bránil. Sám seba som sa pýtal: Čo mi môže povedať zámožný Ko­lumbijčan, ktorý takmer 60 rokov prakticky neopustil svoje rod­né mi­e­s­to a ktorý po tom, ako sa zranil pri pokuse fra­jer­sky si zapáliť cigaru v sedle koňa, už ani neopúšťal svoj dom? Čo mi môže dať nebohý patricij z odľahlej Bogoty?

Dnes už viem, takmer všetko. O Kolumbii alebo Latinskej Amerike písal neuveriteľne málo, spolu možno dve alebo tri stránky z celkovo siedmich kníh. Vysvetlil to takto: „Základný problém kaž­dej bý­va­lej kolónie – problém intelek­tuál­ne­ho otroctva, biednej tra­­dí­cie, subalternej duchovnosti, ne­au­­ten­tic­kej civilizácie, vy­­nú­te­nej a ostýchavej imitácie – bo­l pre mňa vyriešený veľmi jed­­­noducho: katolicizmus je mojou vlasťou.“

Keď mal šesť rokov, rodičia sa odsťahovali do Paríža, s ním aj kvôli nemu, vychovával ho tam súkromný učiteľ. Pokračoval ako sa­mo­uk, v živote nenavštívil uni­verzitu. Medové týždne absol­vo­val ešte v Európe, potom už mal dosť cestovania po čoraz ška­redšom sve­­te.

Zostal pri jednej žene, spolu vychovali deti. Tento duchovný obor nemal so svojou literatúrou žiadne ambície, na publikovaní kníh mu ne­­zá­­ležalo. Písal vlastne pre kamarátov, ktorí pri­chád­zali na ne­­deľňajšie návštevy. Viedol až rozprávkovo ste­reo­­typný život. Po páde z koňa už ani nezavítal do bogotského jo­ckey klubu.

Don Nicolás sedel takmer 60 rokov vo svojej domácej bibliotéke a čítal. Kolumbijskí vlamači boli z neho zúfalí, lebo keď sa pod rúškom noci vlámali do jeho domu, bol domáci hore a čítal si. Stalo sa to niekoľkokrát, vlámači sa radšej vyparili.

Tento mysliteľ vo mne vyvoláva kom­­p­le­xy. Pohŕdal prekladmi. Čí­tal zásadne len originály. Jediné, na čo som mu prišiel – Ru­sov zrejme čítal vo francúzskom preklade. Ináč samé ori­gi­ná­ly, v ôsmich jazykoch.

Nicolás Gómez Dávila nám radil, aby sme pre duchovnú dezin­fek­ciu ne­jaký ten čas čítali len po latinsky a po grécky. V mojom prí­pade to znamená, že by som mal oprášiť kedysi solídnu latinčinu z kláš­tor­nej ško­ly a začať s gréčtinou. A, samozrejme, mu­sím sa na­učiť po španielsky, len kvôli nemu.

Vo svojej bibliotéke mal 30 000 kníh. Z 16 935 titulov bolo 7 106 vo francúzštine, 4 937 v angličtine, 2 816 v nemčine, len 718 bo­lo v jeho rodnej španielčine, 454 v taliančine, 298 v gréčti­ne a v latinčine. Počet kníh v portugalčine sa mi nepo­da­­rilo vypátrať. Keď bol blízko smrti, naučil sa ešte po dáns­ky, aby čítal Kier­ke­gaarda v origináli.

Svoje aforiz­my nazval „escolios a un texto implicito“, poz­námky k implicitnému textu. Sú to teda len poznámky pod čiarou, len tento implicitný text zahŕňal celé podstatné myslenie Západu, filozofiu, literatúru, históriu, umenie, kultúru.

Gómez Dávila sa prezentoval ako skeptik a reakcionár: „Byť re­a­k­­­ci­o­ná­rom zna­me­ná rozumieť, že človek je problémom bez ľuds­ké­ho rieš­e­nia.“ „Skep­tik alebo katolík: všetko ostatné časom prej­de.“ Cítil sa ako stroskotanec v otvorenom mori, ktorý sa chce aspoň s dôstojnosťou utopiť.

Písal so štipľavým humorom, vždy však s jemnocitnou meštianskou eti­ketou. Uťahoval si z moderny, z pokroku, z techniky, z ko­mu­­niz­mu a z liberalizmu, zo sebazbožňovania človeka. „Nie je hlú­posť, v ktorú by moderný človek nedokázal veriť, pokiaľ sa tým len vyhýba viere v Krista.“

Ovanie ho ná­dych škandálu, lebo bol aj proti demokracii. Nepresadzoval pritom žiadnu agendu obnovenia nejakého štátneho zriadenia. Išlo mu o zachovanie – zato miloval Cirkev – „protisveta vo sve­te“.

Je šťastím, že čítam Dávilu až teraz, ako dozretý kon­zer­va­tí­­vec v štádiu pokročilej skostnatenosti. V mladosti by som sa bol po ňom asi opičil. Jediný jazyk, v ktorom je celé jeho die­lo ľah­ko dostupné, je moja rodná nemčina. Malé viedenské vy­da­va­teľstvo Ka­rolinger je sve­tovým centrom kultivácie Dávilu. Juhoameričania sú svojím ve­­likánom preťažení, ani v ang­lič­ti­­ne nevyšiel knižne, len v ama­­térskom blogu „Don Colacho“.

Nikde ho tak nemilujú ako v Ne­mec­ku. Obdivujú ho spisovatelia ako Botho Straus­­­s a Martin Mosebach. Domnievam sa, že za tým ús­pechom je smutná skutočnosť, že nikde nie je vzduch taký ried­ky ako v názorovom ka­náli literatúry Spol­ko­vej republiky Ne­mecko.

Trasie sa mi ruka, lebo týmto textom podnikám možno his­to­ric­ky prvý pokus – úbohý po­kus rakúskeho maloroľníka – pre­lo­žiť zopár myšlienok Nicolása Gómeza Dávilu do slovenčiny. Ja si dávam Dávilu do žily ako očkovanie proti duchu času. On stojí sám proti všetkému. Kto si chce zachovať svoju vieru v pokrok, nech nečíta ďalej.


*
Človek je len vtedy dôležitý, ak je pravdou, že jeden Boh zaňho zomrel.
El hombre solamente es importante si es verdad que un Dios ha muerto por él.

*
Aby vyliečila pacienta, ktorého v XIX. storočí zranila, musela ho priemyselná spoločnosť v XX. storočí zblbnúť. Duchovná bieda je cena za priemyselnú prosperitu.
Para sanar al paciente que lesionó en el XIX, la sociedad industrial tuvo que embrutecerlo en el XX. La miseria espiritual paga la prosperidad industrial.

*
Každý kladie svoju nevieru na druhé miesto. Moja sa hro­­ma­dí tam, kde nikto nepochybuje.
Cada cual sitúa su incredulidad en sitio distinto. La mía se acumula donde nadie duda.

*
Najväčším moderným omylom nie je vyhlásiť, že Boh zomrel, ale veriť, že diabol zomrel.
El máximo error moderno no es anunciar que Dios murió, sino creer que el diablo ha muerto.

*
De­magógia je slovíčko, ktoré demokrati používajú, keď ich de­mo­­­kracia vystraší.
De­magogia es el vocablo que emplean los demócratas cuando la de­mocracia los asusta.

*
Sexuálna promiskuita je prepitné, s ktorým spoločnosť upo­ko­juje svojich otrokov.
La promiscuidad sexual es la propina con que la sociedad aquieta a sus esclavos.

*
Moderný človek je človek, ktorý zabúda, čo človek vie o človeku.
El moderno es el hombre que olvida lo que el hombre sabe del hombre.

*
Pre rozoznanie hlupáka nie je lepšie činidlo ako slovo: stredoveký. Okamžite zbesnie.
Para descubrir al tonto no hay mejor reactivo que la palabra: medieval.Inmediatamente ve rojo.

*
Odluka Cirkvi od štátu môže vyhovovať Cirkvi, je však zhubnou pre štát, lebo ho vydá systému machiavelizmu.
La separación de la Iglesia y del Estado puede convenir a la Iglesia, pero le es funesta al Estado porque lo entrega al maquiavelismo puro.

*

Bez náboženskej rutiny sa duše odnaučia jemným a krehkým citom.
Sin rutinas religiosas las almas desaprenden los sentimientos sutiles y finos.

*
Dnešní konzervatívci nie sú viac než liberálmi, s ktorými de­mo­kracia zle zaobchádzala.
Los conservadores actuales no son más que liberales mal­tra­ta­dos por la democracia.

*
Prírodné katastrofy zdevastujú región menej efektívne než aliancia nenásytnosti s technikou.
Las catástrofes naturales desbastan una región menos eficazmente que la alianza de la codicia con la técnica.

*
Najväčší triumf vedy sa zdá byť v rastúcej rýchlosti, ktorou hlupák môže prenášať svoju hlúposť z jedného miesto na druhé.
El mayor triunfo de la ciencia parece estar en la velocidad creciente con que el bobo puede trasladar su bobería de un sitio a otro.

*
Kým ho neberú vážne, ten, čo hovorí pravdu, môže nejaký ten čas žiť v demokracii. Potom – čaša bolehlavu.
Mientras no lo tomen en serio, el que dice la verdad puede vivir un tiempo en una democracia. Después, la cicuta.

*

Každý kresťan bol priamo zodpovedný za zatvrdzovanie srdca niektorého neveriaceho.
Todo cristiano ha sido directamente responsable del endurecimiento de algún incrédulo.

*
Moja viera napĺňa moju samotu nečujným mrmlaním neviditeľného života.
Mi fe llena mi soledad con su sordo murmullo de vida invisible.