Pochovali kráľovnú, ale soul je už dlho mŕtvy

Pochovali kráľovnú, ale soul je už dlho mŕtvy

Americká speváčka Aretha Franklin na snímke zo 14. januára 2012. Foto: TASR/AP

Zatiaľ čo Aretha Franklin inšpirovala svojich fanúšikov aj v náboženskom zmysle, dnešní popoví speváci majú od cirkvi tak ďaleko, ako len môžu.

Akýkoľvek zoznam najlepších albumov všetkých čias, ktorý by vynechal „Amazing Grace“ a „Live at Filmore West“, by nebol hoden svojho mena. Obe tieto platne nahrala Aretha Franklin. Dynamický rozsah vokálnej úpravy od prvotného gospelu po neskorší rhythm and blues (r’n’b) skvele odôvodňovalo Franklin prezývku „Kráľovná soulu“.

Reverend Don Parsons krátko po Arethinej smrti povedal, že bez ohľadu na to, čo robila, „posväcovala“.

„Priviedla by vás do cirkvi,“ povedal reverend Parsons, „či už by spievala o ‚Amazing Grace‘ alebo ‚Dr. Feelgood‘.“

Aretha Franklin absolvovala formálnu odbornú prípravu na Juilliard School. V roku 1998 bola náhradníčkou za chorého Pavarottiho a na Grammy Awards krásnym spôsobom predniesla skladbu „Nessun Dorma“.

Ray Charles raz povedal, že z pohľadu hudobného prístupu je jediným rozdielom medzi spievaním gospelu a spievaním soulu to, že v prvom žánri spieva ľúbostné piesne Bohu a v druhom žene. Zdieľať

Najstabilnejší zdroj hudobnej energie a poučenia v jej živote však predstavoval vplyv cirkvi. Prostredníctvom komunikačného média piesne poukazovala na ten zvláštny extatický a vykupiteľský okamih vyslobodenia, po ktorom ľudia všeobecne najviac túžia.

Ako stručne a korektne vysvetlil reverend Parsons, Franklin mohla spievať o telesných potešeniach sexuálnej intimity a bez protirečenia dosahovať transcendentné výšky duchovnej radosti, pričom toto pohnutie vedela bez problémov preniesť na publikum. Walt Whitman sa vyhlásil za „básnika tela a básnika duše“. Franklin bola speváčkou tela a speváčkou duše.

Keď Ralph Ellison napísal hold na Mahaliu Jackson, ju a Arethu Franklin nazval „aristokratkami umenia“. Skutočná sila a osobitosť Jacksonovej podľa neho spočívala v pôvodnom nedeľnom spievaní v kostole: „Môžeme vidieť, že skutočnou úlohou jej spevu je nielen baviť, ale aj pripraviť publikum na posolstvo kazateľa, spôsobiť, aby bolo vnímavejšie k duchovnu, a pôsobením hlasu a rytmu vyvolať spoločný komunitný zážitok.“

Aretha Franklin spievala aj pre pápeža Františka počas jeho návštevy USA v septembri 2015.

Ellison chválil Jacksonovú za to, že vždy robila hudbu, ktorá bola „hlboko nábožná“, dokonca aj keď jej štýl bol sekulárny. Rovnako to platí aj pre Arethu Franklin.

Ray Charles, ktorý na podujatí Fillmore West s Arethou zaspieval „Spirit in the Dark“, raz povedal, že z pohľadu hudobného prístupu je jediným rozdielom medzi spievaním gospelu a spievaním soulu to, že v prvom žánri spieva ľúbostné piesne Bohu a v druhom žene.

Craig Werner, autor knihy A Change is Gonna Come: Music, Race, and the Soul of America, nazýva „gospelovým impulzom“ proces svedčenia o problémoch a o hľadaní viery v lepšie zajtrajšky. Gospel je podstatou každej formy života v pôvabnej záhrade americkej hudby. Elvis Presley definoval rokenrol ako „spojenie gospelu a rhythm and blues“. Garth Brooks raz vyhlásil, že každý veľký spevák country vzišiel z cirkvi.

Elvis Presley definoval rokenrol ako „spojenie gospelu a rhythm and blues“. Garth Brooks raz vyhlásil, že každý veľký spevák country vzišiel z cirkvi. Zdieľať

Aj keď r’n’b, rokenrol a country sa už venovali pozemským radostiam, gospel im poskytol svoju emocionálnu vitalitu a prístupnosť. Cirkev spevákom ponúkla aj základnú sieť sympatií a podpory, čo, aby sme sa vrátili k Ellisonovým slovám, predstavovalo „spoločný komunitný zážitok“.

Aretha Franklin vystúpila na vrchol vďaka tomu, že mohla čerpať zo svojho talentu, no podstatnú starostlivosť jej po celý čas poskytovala jej cirkev. Mnoho fanúšikov ju nesprávne považovalo za umelkyňu štúdia Motown, keďže vyrástla v Detroite. Hoci Franklin pre Motown patriace Berrymu Gordymu nikdy nenahrávala, tento hudobný domov Smokey Robinsona, Diany Rossovej a Marvina Gayea je dôležitý.

Gordy svoju nahrávaciu spoločnosť premenil na cirkevné spoločenstvo – všetci hlavní nahrávajúci umelci aj záložní hudobníci žili jeden pre druhého. Spolupracovali, vzájomne si pomáhali posilňovať silné stránky a zmierňovali svoje slabosti. Mladí umelci obklopení láskou slobodnejšie vstupujú do rizika, hlavne pri emocionálnej zraniteľnosti, ktorá sprevádza každé skutočné vyjadrenie.

Aretha Franklin na slávnostnom galakoncerte, ktorý sa uskutočnil 18. júla 2009 v New Yorku pri príležitosti 91. výročia narodenín bývalého juhoafrického prezidenta Nelsona Mandelu. Foto: TASR/AP

Whitney Houston, Arethina krstná dcéra, ktorá sa ani po premene na popovú hviezdu nikdy nezriekla svojho gospelového detstva, je žiariacim príkladom sily náboženského vyjadrenia ako základu umeleckej tvorby. Jednou z tragédií jej života je, že sa odcudzila spoločenstvu, ktoré jej túto veľkosť umožnilo. Americká hudba robí to isté.

Súčasnej americkej hudbe chýba práve ten gospelový impulz a silné spoločenstvá vzájomnej pomoci. Ich absencia do veľkej miery vysvetľuje, prečo sa také množstvo populárnej hudby zdá byť určené pre ľudí, ktorí nevedia cítiť a nechcú premýšľať. Keď sledujete rebríčky dnešných najpredávanejších hitov, musíte sa čudovať, čí by si následník Arethy Franklin, nech žije kdekoľvek, vedel získať pozornosť hlavného prúdu v tejto kultúre vlažnej priemernosti.

Keď sa komunity rozpadajú, umenie slabne, a keď gospelový impulz stráca vplyv, hudba prichádza o svoj význam, zameranie a silu. Zdieľať

Keď sa komunity rozpadajú, umenie slabne, a keď gospelový impulz stráca vplyv, hudba prichádza o svoj význam, zameranie a silu. Nejde iba o neprítomnosť náboženského prejavu v rozhlasovom vysielaní, ale aj o úpadok ľúbostných piesní, ktorý je odrazom smutnej kultúrnej premeny.

John Blake v roku 2011 pre CNN napísal: „Počúvanie súčasnej černošskej hudby je deprimujúce. Piesňam v dnešných mestských rozhlasových playlistoch chýba romantika, nežnosť a pôvab. A nejde iba vzostup tvrdého hip-hopu alebo rapu, ktoré znevažujú ženy. Černosi dali svetu Motown, Barryho Whitea a ‚Let’s Get It On‘. No dnes už ľúbostné piesne nerobíme.“

Prieskum domácej hudby odkrýva chudobu piesňových textov. Vince Gill, legendárny spevák a skladateľ country, ich „myseľ ubíjajúci“ obsah nedávno zhrnul do slov: „Ste sexy. Ja som sexy. Sme v kamióne.“

Medzi spevákmi mladšími ako 50 rokov je zopár výnimiek, ktoré pre svoj štýl vzbudzujú sympatie. Ariana Grande, 25-ročná speváčka, na pohrebe Arethy Franklin zabojovala zaspievaním skladby „Natural Woman“. Ktorá z jej rovesníčok by to dokázala lepšie?

Ariana Grande spieva skladbu Natural Woman počas pietnej spomienky na Arethu Franklin.

Jennifer Hudson, ktorá ohromne zaspievala „Amazing Grace“, má 36 rokov. Alicia Keys 37. Mary J. Blige 47. Adele len nedávno mala 30.

Beyonce, ktorá je pravdepodobne najpopulárnejšou žijúcou speváčkou, má 36 rokov a lepšie než ktokoľvek iný zosobňuje konflikt v hudbe vďaka svojmu úsiliu o jeho zmierenie. Hoci mnohé jej vystúpenia slúžia na oslavu jej vlastnej egománie, často kombinuje tradičné spevácke štýly s moderným, technologickým popovým klamom. Jej hybridný štýl čiastočne zodpovedá jej jedinečnému úspechu – dokáže ním osloviť takmer každého fanúšika popu, hip hopu či r‘n‘b – no vyjadruje ním skôr oddelenie od Arethy Franklin, než spojivo s ňou.

Zdá sa, že je len zopár mainstreamových spevákov, ktorí sa usilujú o to, aby bolo publikum vnímavé a otvorené inšpirácii. Ellison to chápal a vyjadril slovami, že inšpirovať znamená vdýchnuť publiku život.

Aby v hudbe došlo k emocionálnej výmene, musí spevák začať s prvkom vášne, s niečím, čo do piesne nedokáže vložiť producent stlačením tlačidla na počítačovej klávesnici. Zdieľať

Aby v hudbe došlo k emocionálnej výmene, musí spevák začať s prvkom vášne, s niečím, čo do piesne nedokáže vložiť producent stlačením tlačidla na počítačovej klávesnici a čo nedosiahne ani marketingový špecialista bez ohľadu na to, aké sofistikované je balenie a propagácia.

Vášeň nie je „chladná“ (resp. „coolová“, skvelá, ide o anglickú slovnú hračku, pozn. prekl.) a pravdepodobne takou ani nikdy nebola. Diametrálne sa líši od nestrannosti a neprenikavosti, ktoré sú kľúčové pre dosiahnutie „coolového“ obrazu. Aretha Franklin bola všetko možné, ale nikdy nie „coolová“.

Umenie, klasické aj populárne, môže kultúru oživovať, povznášať aj spochybňovať. No takisto ju aj odráža. Je smutnou vlastnosťou dnešnej Ameriky, že jej najslávnejší speváci sú takí „cooloví“, až sa stali ľadovo chladnými.

David Masciotra
Autor je spisovateľ a kultúrny kritik, napísal štyri knihy, patria medzi ne Mellencamp: American Troubadour a Barack Obama: Invisible Man.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: You Buried the Queen but Soul Was Already Dead​.

Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo