Transporty - cesta bez návratu

11. apríla 1942 odišiel zo Slovenska prvý rodinný židovský transport.

História Židov na Slovensku patrí aj v súčasnosti k témam málo preskúmaným a historicky spracovaným. Ucelená syntéza histórie židovskej minority na Slovensku nie je ešte stále kompaktná. Stále je tu veľa „bielych miest“, ktoré dezinterpretujú a skresľujú objektívny pohľad na dejiny židovstva.

Pád komunistického režimu priniesol so sebou nové možnosti. Neobvyklý nárast záujmu o židovskú problematiku, predovšetkým o obdobie holokaustu, inicioval aj mňa k napísaniu populárno-náučného článku s touto tematikou.

Konečné riešenie židovskej otázky (exterminácia), resp. Endlősung v období 2. svetovej vojny tvoria špecifickú, no neoddeliteľnú súčasť našich dejín. Obdobie šiestich rokov, počas ktorých Židia zažili genocídu sprevádzanú najprv antisemitistickými náladami s postupným vyhosťovaním obývaných území, neskôr drancovanie a rabovanie majetku, ku ktorému sa následne pripájajú transporty do koncentračných táborov a napokon chladnokrvné a systematicky premyslené zabíjanie v plynových komorách, odzrkadľuje len „jedno“ negatívum tej doby. Zlo, ktoré nie je mimo človeka, ale je v ňom samom, sa naplno prejavilo v rokoch 1939-1945. Druhá svetová vojna nám bude stále pripomínať hrôzy tejto kataklizmy, ktoré zmazali iba z územia Slovenského štátu približne 68 000 Židov.

Deportácie (transporty) Židov do koncentračných táborov pozostávali z 2. etáp. V prvej etape (marec - október 1942) bolo do likvidačných koncentračných táborov na územie okupovaného Poľska vypravených 57 transportov. Z toho 38 transportov s 39 006 osobami odišlo do železničnej stanice Naleczów u Lublinu a zvyšných 19 transportov s 18 746 Židmi smerovalo do Osvienčimu (Auschwitz). Deportácie boli prerušené na jeseň 1942. Najotrasnejší pohľad poskytovali dva posledné transporty: jeden sa skladal z nepohyblivých pacientov židovskej nemocnice v Seredi; druhý pozostával z duševne chorých, ktorých zozbierali zo všetkých liečebných ústavov. To bol posledný transport, ktorý 20. októbra 1942 opustil Slovensko. V druhej etape, pri okupácii Slovenska nacistickými vojenskými a policajnými jednotkami (september 1944 - marec 1945) bolo vyvezených zo Serede 11 532 osôb do Osvienčimu, neskôr aj inde. Ivan Kamenec uvádza, že „…od konca septembra 1944 do konca marca 1945 odišlo zo Slovenska 13 transportov so židovskými osobami. Väčšina z nich smerovala do Osvienčimu, ďalšie išli do Sachsenhausenu a do Terezína. Bolo v nich vyvezených okolo 13 500 ľudí, z ktorých asi 10 tisíc zahynulo.“

Pri retrospektívnom pohľade na udalosti, ktoré sa počas Slovenského štátu odohrali, sa musím na chvíľu pozastaviť pri dátume 11. apríl 1942. Práve v tomto týždni si pripomíname smutné 65. výročie, odkedy odišiel prvý rodinný židovský transport z Trnavy. Po ňom nasledovali ďalšie z Nitry a Topoľčian. Začiatkom mája prišlo na rad aj východné Slovensko, kde žilo najviac Židov. Väčšina „rodinných transportov“, ktorá dorazila do Osvienčimu, ihneď po selekcii končila v plynových komorách. Iba počas prvej etapy transportov pohltili plynové komory a neskôr spaľovacie pece 5 799 Židov zo Slovenska.

Napriek dôkladnej príprave štátnych orgánov sa rodinné deportácie židovského obyvateľstva uskutočňovali v znamení chaosu a nekontrolovateľného násilia. Neľudské pomery, týranie a bitky po príchode do koncentračných táborov narastali. Svedčia o tom nielen spomienky tých, čo holokaust prežili, ale aj úradné správy a priznania samotných ľudákov. Ľudákom (gardistom) šlo len o jedno: čo najrýchlejšie uskutočniť odsun Židov zo Slovenska a využiť tak jedinečnú historickú príležitosť na vlastné obohacovanie sa.

Faktom ojedinelým v histórii holokaustu európskych Židov je, že slovenská vláda dala svojich židovských spoluobčanov dobrovoľne k dispozícii Nemeckej ríši, že deportácie sa v prvej vlne (marec - október 1942) uskutočňovali v čase, keď Slovensko nebolo okupované nemeckými vojenskými jednotkami, a diali sa tak za asistencie vlastných mocenských štruktúr (Hlinkova garda), a že za každého deportovaného Žida sa slovenská vláda zaviazala Nemecku zaplatiť 500 ríšskych mariek (približne 5 000 Ks). Slovenská vláda teda zaplatila tento doslova „krvavý účet“ za všetkých deportovaných Židov v plnej výške, čo predstavovalo 288 miliónov slovenských korún, resp. viac ako 29 miliónov ríšskych mariek.

Definitívnu záchranu pre židovských obyvateľov znamenalo postupné oslobodzovanie Slovenska spod nacistického Nemecka.
Po vojne Slovenská národná rada vo svojich prvých nariadeniach zrušila všetky protižidovské nariadenia a židovských občanov zrovnoprávnila s domácim obyvateľstvom.

Je nesmierne ťažké určiť presný počet obetí z tohto obdobia. Počas SNP ani Nemci ani slovenské úrady už nerobili presnú evidenciu odtransportovaných. Taktiež niektoré transporty už nedorazili do svojho cieľa, pretože im v tom zabránili vojenské okolnosti. Odhaduje sa, že počas II. svetovej vojny zahynulo v koncentračných táboroch iba z územia Slovenska 68 000 Židov. Kvôli upresneniu spomeniem iba niekoľko číslic, ktoré neúprosne poukazujú na masové vraždenie v táboroch smrti: Osvienčim - 4 milióny obetí, Treblinka - 3 milióny obetí, Majdanek - 1 milión 400 tisíc obetí, Sobibor - 300 tisíc obetí, Mauthausen 122 tisíc obetí, Schasenhausen - 100 tisíc obetí, Ravensbrűck 92 700 obetí, Dachau 67 tisíc obetí, Terezín 60 tisíc obetí, Buchenwald 56 tisíc obetí a stovky iných koncentračných táborov, kde zomierali nevinní ľudia. Väčšina z tých, ktorá hrôzy a útrapy vojny prežila, sa na územie Slovenska už nikdy nevrátila. Odišla do svojej novej domoviny Izraela (zasľúbenej zeme) alebo USA.

Väčšinou po všetkých týchto tragédiách sa hľadá vinník, ktorý nesie zodpovednosť za toto systematicky premyslené masové vraždenie. Kto je tým pravým vinníkom? Kto je za to všetko zodpovedný? Ako sa mohlo stať, že v štáte, ktorý vychádzal z cyrilometodskej tradície kresťanstva, sa tak dôsledne uskutočnilo „konečné riešenie“ židovskej otázky? Bol za to zodpovedný Dr. J. Tiso, A. Mach, V. Tuka, HG, HSĽS alebo iné politické orgány či vládni činitelia?

Vysvetlení, prečo k tomu došlo, je určite viacero. Miera viny je bremenom celej slovenskej spoločnosti a leží tak na pleciach štátu, ako aj cirkvi. Jedno je však viac než isté. Nad Slovenskom už navždy ostane „tmavý tieň“. Tieň, ktorý nám bude pripomínať šesť rokov, počas ktorých v našej krajine alebo mimo nej prišlo o život 68 000 židovských občanov. Toto bremeno nás bude ťažiť navždy a už nikdy nenájdeme adekvátnu odpoveď, čomu sme mohli zabrániť a čomu nie.

Martin Lupčo
autor je študentom histórie na FF KU v Ružomberku

foto: internet

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo